Boli časy, keď bolo v Európe „šik“ študovať islam, prípadne konvertovať na islam, a nie je to zase až tak dávno, ako by sa mohlo niekomu zdať. Reč je o prvej polovici 20. storočia, ale aj o 19. storočí. Turecká ríša bola totiž napríklad jedinou mocnosťou, ktorá neuznala delenie Poľska. Prusko, Rakúsko a Rusko si v 18. storočí rozdelili poľské územie a poľský štát prestal existovať – aspoň z hľadiska územia. Poľský duch a poľská kultúra však žili ďalej. Osmanská ríša koniec Poľska neuznala a našla na dvore miesto aj pre poľského veľvyslanca. Podľa Jocha môžeme v tomto období hovoriť o určitej islamofílii Európanov.
Britský historik Hilaire Belloc pred druhou svetovou vojnou vyhlasoval, že čas islamu v Európe ešte len príde. Bol totiž toho názoru, že islam nie je samostatné náboženstvo, ale vlastne len o niečo čistejšie kresťanstvo. Preto toľko Európanov priťahuje.
„Podľa Belloca islam nie je samostatné náboženstvo, ale kresťanská heréza, ktorá kresťanstvo ,očistila‘ od všetkého tajomného a mysteriózneho, teda od sviatostí a kňazstva, a ostali len holá viera a etický systém. A to podľa Belloca bude pre určitých ľudí vždy príťažlivé,“ upozorňuje Joch. „Nepodceňujte islam, jeho čas ešte príde,“ napísal vraj historik Belloc.
Joch však pochybuje, že by čas islamu prišiel v dobe, keď moslimky nevyzerajú ako princezné z rozprávok Tisíc a jednej noci, ale ako čierne vrecia. „O tom, či môže byť rovnako atraktívna aj spoločnosť, v ktorej ženy v burkách alebo nikáboch vyzerajú ako čierne plastové vrecia, akosi pochybujem,“ uzatvára Joch.
