Americké médiá a tajné služby USA, ktoré nás zásobujú odhaleniami vplyvu Ruska na zvolenie Donalda J. Trumpa, nás tentoraz poctili skutočnou lahôdkou. Dá sa povedať, že ten príbeh má „všetko“: Tajné stretnutia ľudí od DJT s Rusmi, kompromateriály na neho, správy o masívnom zbere dát zo strany Rusov… Má to len tú chybu, že toto vyšetrovanie pred pár rokmi iniciovali na zákazku odporcovia DJT a finálny produkt dostal do ruky John McCain. Ide navyše o dokumenty, ktoré neposkytujú žiadne dôkazy, a napríklad agentúra AP ich odmietla zverejniť. V českom prostredí padol termín „americká Kubiceho správa“ a podivné môže byť, že šéfovia tajných služieb s týmito informáciami operovali. Ako sa na to celé pozeráte? Veríte tomu? Je správne, že americké tajné služby berú do úvahy aj takéto materiály? Publikovali by ste tento materiál vo svojom médiu, keby ste ho mali ako jediná na svete?
Mám si predstaviť situáciu, že vydávam nejaké noviny a ktosi mi ako jedinej na svete podstrčí materiál plný výbušných tvrdení, ale bez jediného dôkazu? Ľahká voľba. Nepublikovala by som to. Prečo aj? Viete, koľko šialencov a konšpirátorov behá po svete? To už by som potom pokojne mohla publikovať zaručené správy o únosoch mimozemšťanmi a tak podobne, pretože relevantnosť by bola podobná.
My sme ale v inej situácii, pretože s takýmito „mimozemšťanmi“ prichádza hneď celý rad amerických médií a od nich ich preberajú politici i rovnako naladené médiá vo svete, a tak sa z bludu stáva „udalosť“. Je to o to bizarnejšie, že napríklad v prieskume, ktorý medzi svojimi čitateľmi vykonal Washington Times, nadpolovičná väčšina ľudí verí WikiLeaks, a americkej „spravodajskej komunite“ len 14 percent ľudí. A priateľ Hillary Clintonovej, komentátor televízie CNBC John Harwood, dopadol ešte horšie: tomu na rovnakú otázku „vyjadrilo dôveru“ hneď 74 percent z tých, čo sledujú jeho twitter. A prieskum agentúry Rasmussen ukázal, že protitrumpovskej CNN dôveruje len 35 percent jej tradičných divákov. Nie sú to síce relevantné čísla, ale aj z nich možno usudzovať, že väčšina Američanov tej hre „na ruských hakerov“ neverí, ale americké spravodajskej služby v spolupráci s prosystémovými médiami a rôznymi bojovníkmi proti ruskej propagande si bez ohľadu na to idú svoje, pretože vedia, že sa im za klamstvo nič nestane, naopak, ďalšie prosystémové médiá a ďalší bojovníci proti Rusku vo svete budú hrať s nimi. Každý si pridá nejaký názor, citáciu, pozmení formuláciu a bude stále o čom hovoriť. Téma bude „žiť“. Síce mimo dôvery čitateľov a divákov, ale zato k spokojnosti majiteľov a sponzorov. Ponúka sa tak unikátny pohľad na úlohu médií v tzv. „post-truth“ ére. V čase, keď je dovolené všetko. Keď sa ale onej správe tajných služieb posmieva aj pravidelná Putinova hlasná kritička Masha Gessenová, tak to už musí byť fakt veľká hlúposť …
Pochybnosti ohľadom tohto materiálu sú značné. Do akej miery to podľa vás môže ovplyvniť kredibilitu aj tých zistení amerických tajných služieb, ktoré sú relevantné? A čo je možno dôležitejšie, je tu kontext, v ktorom sa všetko deje: Poľskom prechádzajú americké tanky, vyhlasujú sa nové sankcie proti Rusku, v Senáte sa chystajú „confirmation hearings“. Ako to všetko podľa vás súvisí? Je náhoda, že sa tak mediálne-spravodajsky „tlačí na pílu“ práve teraz? Vy ste vyjadrili obavu, čo ešte počas pár dní svojej moci zvládne predviesť Barack Obama. Aké očakávania máte? Cítite vo vzduchu problém?
Neviem, aké relevantné závery spolitizovaných amerických tajných služieb teraz máte na mysli, ale fakt je, že ich dôveryhodnosť je nulová, ale nie pre snahu prepojiť Trumpa na Rusko. Podľa mňa sa to všetko začalo už pri ich „dôkazoch“ o irackých zbraniach hromadného ničenia, ktorých existenciu si v tajných službách „vymohol“ George W. Bush. Je pritom zvláštne, aké tuhé korene táto lož má, dnes, štrnásť rokov po preukázaní opaku, je o Saddámových zbraniach hromadného ničenia presvedčených 54 percent Američanov.
Nie som si istá, s čím všetkým terajšie vytváranie mýtov súvisí, ale je jasné, že hlavným terčom je neochota americkej Demokratickej strany, jej oligarchických sponzorov a „deep state“ uznať volebnú porážku. Tlakom na Trumpa chcú spochybniť jeho legitimitu a robia to vcelku šikovne, zvolený prezident musí všetky obvinenia proste len odmietať, pretože v opačnom prípade by uznal, že bol zvolený neférovo, a pritom, samozrejme, médiá posilňujú jeho ruský imidž. A tak lavíruje: „necháva“ Rusku Krym, „ak by to Ukrajine nevyhovovalo“, odmieta „reset vzťahov“, ale počíta s ich rozvojom, pripúšťa, že za imaginárnymi hakermi stálo Rusko, ale že dôkazy nie sú, a tak podobne, pretože bol ako víťaz prezidentských volieb v „hlavnej svetovej demokracii“ dotlačený do situácie, keď vlastne nemôže vyhrať. Je to svojím spôsobom neuveriteľné, ale bol virtuálnou realitou zahnaný do kúta. Je jasné, že prípadným nástupom Trumpa do Bieleho domu sa nič z toho neskončí, a tak bude zaujímavé sledovať, či sa existujúcim tlakom poddá, padne a na jeho miesto príde buď Hillary, alebo niekto iný, alebo či „vráti úder“. Jeho ego musí byť v každom prípade ťažko zranené a aspoň podľa toho, čo všetko sa o ňom už napísalo, musí bažiť po krvi…
Názorná lekcia virtuálnej demokracie v priamom prenose. Keď som si tu pred pár týždňami pochvaľovala, že mi minulý rok vrátil brexitom a Trumpom vieru v demokraciu, ktorá stále ešte môže poraziť oligarchicko-politický systém, obávam sa, že som v tom svojom optimizme prestrelila… Kto je tu viac proti USA a demokracii? Nepreukázateľní ruskí hakeri alebo americké tajné služby a ich bábkoherci?
Mimochodom, Barack Obama bol označený za „mediálneho prezidenta“, za prezidenta veľkých prejavov, rozhovorov a výstupov. S hyperbolou ktosi povedal, že Obama je politická Kim Kardashian. Možno s takýmto hodnotením súhlasiť? Plagáty Obamu si malé dievčatká lepili do izbičiek, bol v zásade popstar… A politické „legacy“ za týmto imidžom podľa mnohých pokrivkáva…
No, neviem. Bol to vôbec prvý prezident USA, ktorý každučký deň v úrade viedol nejakú vojnu, len za minulý rok nechal na arabské a moslimské krajiny zhodiť vyše 26-tisíc bômb, obhájil si globálne špicľovanie NSA, nezavrel Guantánamo, ďalej oklieštil slobody v Amerike „vylepšením“ vlasteneckého zákona, obhájil mučiteľa zo CIA pred zákonom, oblbol Američanov tak, že tretina z nich je presvedčená, že tretia svetová vojna je nevyhnutná, svojimi peknými rečami proti rasizmu nijako nezabránil nárastu rasového násilia a vraždeniu v USA… Chlapec z plagátu? Keď budú kritici Trumpovi vyčítať niečo nechutné, vždy bude mať po ruke výhovorku: „Ale za Obamu ste predsa neprotestovali.“
Čo sa za týždeň zmenilo v bojujúcich častiach Sýrie? Bašár Asad dúfa v totálne ovládnutie Aleppa, zvládne to? Kto bojuje a kto drží prímerie a ako postupuje boj proti Daešu? A určite by nebolo od veci vykonať akúsi inventúru zahraničných síl, ktoré sa podieľajú na bojoch: Iránci v službách Asada, ruské jednotky, prípadní americkí inštruktori, ďalšie sily…
Prímerie sa nevzťahuje na Daeš, al-Káidu a s nimi spojené teroristické skupiny, rovnako ako na Kurdov, a tak nie div, že sa v Sýrii ďalej bojuje, aj keď sa k prímeriu pridalo 50-tisíc ozbrojencov, čo nie je zas až také malé číslo. Vládne armáda so svojimi spojencami, vedie hneď niekoľko operácií v provinciách Damask, Hamá alebo Aleppo, pokračujú nálety na provinciu Idlib pri tureckých hraniciach, kam sýrsky režim „zviezol“ väčšinu džihádistov, ktorí kapitulovali rôzne po celej krajine. Je zvláštne, že práve v Idlibe pritom okrem Sýrčanov útočia tiež Rusi a Američania a všetci svorne hlásia akési zarezanie veliteľa… Daeša, kedysi Al-Káidy, takže aspoň v tomto smere akoby nastala zhoda, až spolupráca. Zaujímavé je, že sa medzitým Al-Káida dostala do sporu s Daešom o to, kto viac nenávidí šíitov: toto ideologické preťahovanie došlo tak ďaleko, že samovražedný atentátnik v Idlibe vyhodil do vzduchu „kasárne“ Al-Káidy, kde pod troskami zostalo okolo šesť desiatok teroristov. Je to, mimochodom, najväčšia hlásená jednotlivá strata z oblasti za posledné týždne.
Nedá mi to nevrátiť sa k vášmu rozhovoru s Asadovou poradkyňou Busaínou Šaabanovou. Konkrétne k marcu 2011, keď v uliciach Sýrie vreli protesty. Šaabanová tvrdí, že Asadova vláda sa snažila vyjsť v ústrety, ale rovnako to k ničomu neviedlo. Západom bežne prijímaný obraz začiatku sýrskej revolúcie je, že Bašár Asad do protestujúcich začal strieľať a povstanie krvavo potlačil, čo spustilo vojnu. Ako by ste túto genézu vojny v Sýrii stanovili vy a aké sily a vplyvy by ste spomenuli? Viete, je to už pár rokov a pri frekvencii denného spravodajstva ľudia niekedy zabúdajú aj to, čo bolo včera.
Hovoríte o „Západom bežne prijímanom obraze“, ale nezabudnite, že tento obraz musel byť najprv „Západom vytvorený“ a až potom mohol byť „prijímaný“. A tak sa zase prišlo s prostoduchým príbehom o tých dobrých stojacich proti tým zlým. Malo to ale veľa dier a svojím spôsobom zostal ten príbeh bez konca. V máji 2011 mala ešte francúzska France 2 toľko slušnosti, že sa svojim divákom ospravedlnila, že zábery z protivládnych demonštrácií v Sýrii, ktoré im s náležitým dramatickým komentárom ukazovala, boli v skutočnosti archívnymi zábermi z akejsi demonštrácie v Libanone. Chcem povedať, arabskí diváci rozdiel v demonštrácii zo Sýrie/Nesýrie spoznajú, ale nám mohli televízie „nahovoriť“ čokoľvek…
Je pritom fakt, že v Sýrii v tom čase vládlo už niekoľko rokov silné napätie vyvolané katastrofálnym suchom, ktoré do miest vyhnalo nespočetne málo gramotných roľníkov, ktorých mestské populácie neprijali a premenili ich v podhubie pre radikálny islam. Sýrska polícia navyše na začiatku marca 2011 zatkla a surovo zbila niekoľko študentov, ktorí v Dará'a na juhu krajiny popísali múry protivládnymi heslami. Vzápätí sa v tamojšej mešite začali schádzať ľudia skandujúci očividne pod vplyvom revolty Arabskej jari heslá typu „Boh, Sýria, sloboda!“Polícia proti nim údajne nasadila vodné delá, obušky a pri ostrej streľbe do davu zabila troch účastníkov protestu. Vzápätí vláda ustúpila a navrhla prepustenie uväznených študentov. To už ale v rámci nepokojov bolo zabitých sedem policajtov a vypálené budovy súdu a regionálneho vedenia strany Baas. A začiatkom apríla už ozbrojení „aktivisti“ pri pasci zabili najmenej šesť desiatok vojakov a je zaujímavé, že tento masaker zostával dlho vlastne utajovaný, rebeli si chceli ďalej uchovať imidž „pokojných demonštrantov s holými rukami“, zatiaľ čo vláda v Damasku zase nechcela priznať, aká je nepripravená na vývoj situácie. Medzitým v júli 2011 americký veľvyslanec v Damasku Robert Ford svojím výletom do Hamá otvorene podporil protivládne sily a v auguste sa potom Barack Obama pridal k európskym politikom vyhlásením, že Asad „musí ísť“. V rovnakom čase pritom CNN citovala nemenovaného prominenta protivládnej opozície, podľa ktorého boli vojenské posádky aj policajné stanice prepadávané „skupinami ozbrojenej a organizovanej opozície“, konkrétne „sýrskymi bojovníkmi z Iraku, ktorí sa pridali k protivládnemu boju“. O šesť rokov neskôr by sme ich bežne označovali za členov al-Káidy alebo vtedy sa rodiaceho Daeša.
Bašár Asad sa pokúsil už v lete 2011 situáciu upokojiť výmenou regionálneho vedenia, prepustením študentov a k tomu radom reforiem vrátane utvorenia novej vlády, odvolania mimoriadneho stavu, zrušením najvyššieho bezpečnostného súdu, početnými amnestiami a právami na pokojné demonštrácie a slobodu tlače. To už ale „pokojní demonštranti“ so zbraňami v ruke okrem Dará'a obsadili aj ďalšie mestá a vláda začala „vojenskú operáciu“ na obnovenie kontroly. Súčasne so zabitými protivládnymi aktivistami ale pribúdalo aj zabitých vojakov, pričom na obe strany pri mnohých akciách strieľali „neznámi“ snajperi. Tento fenomén „neznámych strelcov“, ktorí útočia na obe strany a rozdúchavajú konflikt, spolu s americkým veľvyslancom medzi rebelmi, a po ňom k nim zavítal napríklad aj John McCain, tak prinajmenšom mne v mnohom pripomína neskorší Majdan…
Tak nejako to na počiatku bolo.
Záverom tradičná otázka. Čo ďalšie by sme mali počas budúceho týždňa sledovať?
Bude napínavé sledovať, či bude zvolenému americkému prezidentovi umožnené chopiť sa úradu… Do inaugurácie zostáva len niečo vyše týždňa.
