Tri veľké rany: Trump, Erdogan a víza
Tri posledné udalosti celosvetového významu stavajú Ukrajincov do novej situácie. Na prvom mieste je to zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta USA, ktoré môže znamenať ochladenie záujmu o ukrajinský vývoj vo Washingtone a azda určité zbližovanie USA a Ruska. Na to, akú konkrétnu stratégiu prezident Trump a jeho tím poradcov a ministrov zvolí, si musíme počkať. Jasné však je, že zvolenie Hillary Clintonovej by bolo pre Kyjev zďaleka transparentnejšie a výhodnejšie. Kyjev má teraz pomerne krátky čas, aby nového prezidenta Trumpa presvedčil o životnej dôležitosti Ukrajiny pre národné záujmy USA, ako konštatoval časopis Reporter v parafráze článku Foreign Affairs.
Druhou udalosťou je ratifikácia dohôd medzi Ruskom a Tureckom o Tureckom prúde, ktorú Ankara v posledných dňoch uskutočnila. Potenciálne bude nový plynovod južným smerom spôsobom, ako obísť ukrajinské teritórium a dodať ruský plyn do Európskej únie inak. Obchvat zníži ekonomickú a geopolitickú úlohu Ukrajiny v očiach Ruska a tiež v očiach partnerov v Európe. A fakticky stavia Kyjev do situácie rýchlo si zabezpečiť vlastné zdroje zemného plynu, aby sa neocitol s Moskvou v situácii “jeden na jedného”.
Ukrajinská vláda obmedzila import plynu s tým, že reforma energetickej efektívnosti krajiny by mala v budúcnosti skončiť importom plynu do Ukrajiny. Väčšina plynu dovážaného na Ukrajinu je reimport z EÚ, lebo Rusko a Ukrajina nie sú schopné nájsť spoločnú reč týkajúcu sa plynových dodávok. Vladimir Putin nedávno naznačil Angele Merkelovej, že v prípade silnej zimy hrozí, že na Ukrajine dôjde k nelegálnym odberom tranzitného plynu.
Treťou nepríjemnosťou pre Kyjev bolo zo strany EÚ ďalšie odloženie konceptu zaviesť pre ukrajinských občanov s biometrickými pasmi bezvízový styk. Prezident Porošenko slávnostne oznamoval, že k tomuto kroku (na ktorý krajina čaká viac ako desať rokov) na konci novembra dôjde, ale Ukrajinci prišli zo summitu v Bruseli bez triumfu a s ďalším odkladom. Príčinou pre tento krok boli obavy krajín, ako sú Nemecko, Francúzsko, Belgicko a Taliansko, týkajúce sa imigračnej politiky. Tie potom konečnú ratifikáciu v podstate zablokovali bez ohľadu na to, že Porošenka postavili do veľmi nepríjemnej situácie. EÚ síce tvrdí, že Ukrajina je pre ňu prioritou, ale nezdá sa, že ukrajinskí občania majú mať rovnaké práva ako iní Európania. Odklad bude trvať vraj niekoľko týždňov či azda do leta 2017. Do akej miery toto posledné odloženie súvisí tiež s celkovou nespokojnosťou EÚ s pokrokom reforiem na Ukrajine, sa dá len domýšľať.
Na zavŕšenie všetkých problémov sa v ukrajinských médiách objavila správa o tom, že sa azda uvažuje o presunutí súťaže Eurovízia z Ukrajiny do Ruska. Dôvodom majú byť vraj finančné problémy, s ktorými sa stretla ukrajinská strana pri organizovaní tejto udalosti…
Reformy a vnútorná politika
Základným motívom Majdanu bolo nielen úplne zmeniť geopolitický vektor krajiny, ale aj Ukrajinu europeizovať, zreformovať a zmeniť k lepšiemu, t. j. priblížiť štandardom Západu. Všetko to boli viac či menej oprávnené požiadavky. Tieto prísľuby ale prednášali až veľmi často staronoví politici v spojení s ukrajinskou oligarchiou a jej regionálno-klanovými štruktúrami, ktorí spoločne viedli krajinu od roku 1991 pod rôznymi politickými heslami a vlajkami. Táto skutočnosť bola zrejme hlavným zdrojom toho, že ani vláda Arsenijea Jaceňuka, ani vláda jeho nasledovníka Volodymyra Hrojsmana nezačali s radikálnymi reformami, po ktorých bol dopyt zdola.
Predovšetkým nedošlo k odstráneniu starých inštitucionálnych prvkov, ale k ich zdvojeniu, ako to bolo zrejmé v prípade boja s korupciou alebo s reformou generálnej prokuratúry. Obe otázky sú spojené s cestou Ukrajiny k právnemu štátu. Konflikt na Donbase navyše krajinu stočil k bezpečnostným podmienkam a k nacionalizmu. Katastrofické financie potom napospas “donorom” z MMF alebo z EÚ, ktorí si kladú podmienky a obmedzujú tak hospodársku autonómiu Ukrajiny. Tá musí sledovať presne stanovené podmieňujúce “návody” zvonku a je tak fakticky v stave závislosti od Západu.
Na poli domácej politiky sa veci príliš neposunuli smerom k stabilizácii, ktorá je základom a hlavným znakom liberálnej demokracie. Ukrajinská politika je naďalej veľmi nestabilná a neprehľadná. Súčasnú situáciu si zhrňme v niekoľkých bodoch:
1. V súčasnosti neexistuje na Ukrajine fungujúca vládna koalícia. Fakticky sa všetky zákony a návrhy musia prerokúvať ad hoc, čo, samozrejme, znamená zložitý proces vyjednávania a hľadanie kompromisov, ktoré sú časovo náročné. Zároveň taká situácia dosť otupuje hranu akýchkoľvek radikálnych reforiem a zmien v krajine.
2. Rozloženie síl v parlamente neumožňuje ratifikovať politické body minských dohôd, takže celý Minský proces je na bode ľadu, čo sa v daný moment hodí obom stranám. Moskva vyčkáva na nástup Trumpa a na výsledky volieb v Nemecku a vo Francúzsku, a Kyjev sa nemusí starať o zložitú povojnovú integráciu “proruských” regiónov. Minsk-2 zostáva na papieri, a v poslednom čase sa dohody a ich “nutné plnenie” prestalo objavovať v slovníku svetových politikov.
3. Podpora a popularita súčasnej vlády a prezidenta výrazne poklesla, keď 69 percent Ukrajincov si podľa výskumu Kyjevského medzinárodného ústavu pre sociológiu myslí, že prezident vedie krajinu zlým smerom. Podľa tohto výskumu by ho v súčasnosti mohla poraziť jeho konkurentka Julia Tymošenková ako kandidátka na prezidentku krajiny. Jej strana Vlasť má zatiaľ najlepší rating a Porošenkov Blok je hneď za ňou. Celkovo čísla ukazujú veľkú fragmentáciu hlasov v menších proporciách (Vlasť okolo 20 percent, Blok okolo 13 percent, Opozičný blok 9 percent) a prognózovaný pokles volebnej účasti. Lenže dnes už vieme, že výskumy hovoria jedno a výsledky volieb sú potom iné.
Za určitú zmienku stojí nový politický projekt okolo M. Saakašviliho, ktorý mal podľa posledného výskumu verejnej mienky trojpercentnú podporu respondentov ešte predtým, než skutočne vznikol. Podľa všetkého teatrálny odchod Saakašviliho z postu gubernátora Odeskej oblasti a tiež výsledky volieb v Gruzínsku vznik novej strany či skôr politického projektu (ktoré sa tu rodia ako huby po daždi) urýchli. Nie je však vôbec jasné, či Saakašviliho terajšia kritika prezidenta Porošenka nie je len zastierací manéver. Zdá sa, aspoň v daný moment, že Saakašviliho strana bude oslabovať predovšetkým pozície Porošenkovej hlavnej konkurentky Júlie Tymošenkovej a jej Vlasti.
Situácia v hospodárstve ďalej drví obyčajných Ukrajincov
Polovičné reformy – v oblasti spravodlivosti, boja s korupciou a ďalej finančne náročné reformy armády a vôbec bezpečnostného aparátu – boli doteraz kľúčovým rámcom reformnej činnosti Porošenkového prezidentovania. Ďalšou oblasťou reformného záujmu potom je deformovaná postsovietska ukrajinská ekonomika, ktorej stav má vplyv na sociálne podmienky ukrajinských občanov.
Porošenkova administratíva presadila aspoň čiastočnú makroekonomickú stabilizáciu, ale za cenu nárastu zahraničného dlhu krajiny, ktoré sa voči HDP skoro zdvojnásobilo. Ukrajinský HDP na osobu v roku 2016 citeľne prepadol a nezastavil sa pokles reálnych príjmov obyvateľov krajiny. Pre dokreslenie situácie jeden konkrétny príklad: Ak niekto dostával pred tromi rokmi plat v hodnote 925 eur, je dnes jeho príjem niečo okolo 277 eur. Kúpna sila aj kvalita života Ukrajincov sa v dôsledkoch značne zmenšili. Je však fér dodať, že toto všetko nejde len na vrub postmajdanského establišmentu – fakticky je ukrajinská ekonomika v nepriaznivom cykle, ktorý sa začal v roku 2008 s globálnou hospodárskou krízou a jej domácimi dôsledkami. Ukrajinská kríza však celkovo nepriaznivú situáciu ešte prehĺbila.
Z hľadiska obyčajného občana sa reformy týkajú bolestivej otázky liberalizácie komunálnych služieb a ich cien, vrátane dlho dotovanej – t. j. netrhovej – ceny plynu dovážaného z Ruska. Táto cenová liberalizácia znamená postupné zdražovanie za základné služby, ktoré je od apríla 2015 rozdelené do piatich etáp, ku ktorým bola Ukrajina v podstate donútená geopolitickou situáciou a tlakom vonkajších partnerov. Liberalizácia však ide ruka v ruke s hospodárskym prepadom, ktorý vytvára nerovnomerný sociálny tlak na obyčajných Ukrajincov. Zdražovanie taríf je dnes jedným z veľmi konfliktných tém v ukrajinskej spoločnosti.
Reformy vyvolali konflikty v bezpečnostných zložkách
Reformu bezpečnostného aparátu, ktorá má na Ukrajine všeobecnú prioritu, sprevádzajú špecifické problémy. Nejde len o duplicitu úradov (staré nie sú zrušené a vznikajú nové), ale aj o boj o právomoci a bojovanie medzi tými “prehnitými” a neskorumpovanými silovikmi. Tu sa platí cena za neochotu k radikálnejším rezom súčasnej vlády, ktorá je prejavom vnútorných obmedzení politického systému a jeho jednotlivých aktérov.
Napríklad 4. decembra Ukrajinu šokoval incident, ku ktorému došlo neďaleko Kyjeva. Prišlo k stretu, keď zahynulo celkom päť policajtov, ktorí sa dostali do prestrelky s členmi Štátneho oddelenia ochrany, čiže ďalšieho bezpečnostného orgánu. Ako k niečomu podobnému mohlo dôjsť, nie je momentálne jasné. Vie sa však, že vyšetrovaná bola kriminálna skupina, ktorá mala krytie v bezpečnostných orgánoch. V dôsledkoch toho už uvoľnili z pozícií 25 policajtov a opozícia žiada hlavu ministra vnútra Arsena Avakova. Vážnosť udalosti podčiarkuje, že si ju vzal osobne pod kuratelu Petro Porošenko.
Bohužiaľ, to ilustruje dianie v uplynulých mesiacoch, keď napríklad došlo k podobnému konfliktu medzi generálnym prokurátorom a novým úradom pre boj s korupciou, ktorý vyšetroval korupciu v radoch generálnej prokuratúry.
Bieda a možné protesty
V poslednom čase sa v médiách na Ukrajine začali objavovať správy o najrôznejších protestných mítingoch v centre Kyjeva, ktoré sú napospol kritické k súčasnej vláde a občas pri nich dochádza k násiliu. Nejde o masové akcie, ale ich frekvencia je, zdá sa, väčšia. Tieto akcie niektorí dávajú do súvislosti s prípravou Majdanu-3 a chápu ich ako pokus destabilizovať súčasnú Ukrajinu. Plán Satun nepochádza z pera nikoho iného ako Vladislava Surkova, Putinovho osobného splnomocnenca pre ľudovú republiku na Donbase.
Na druhej strane ukrajinskí demografi upozorňujú, že chudoba na Ukrajine už prekročila 50 percent obyvateľov (konkrétne 58 percent). A to je číslo, ktoré môže znamenať protesty alebo prinajmenšom pomáha nárastu autentických protestných nálad v spoločnosti. Majdan-3 v priebehu posledných troch rokov už prognózovali mnohí, počnúc dnes už politicky irelevantným extrémistom Dmytrom Jarošom, a zatiaľ sa zdá, že ukrajinská spoločnosť je pri očakávaní na svoj vlastný “návrat do Európy” veľmi trpezlivá. Okolo 48 percent Ukrajincov si želá vstup do Európskej únie, aspoň podľa výskumu sociológov.
Ako sa hovorí: Nádej umiera ako posledná.
autor: Veronika Sušová-Salminen
