Krst knihy Petra Tótha Kauza Cervanová II sa uskutočnil v Klube Unique, teda v miestach, kde sa v posledný svoj večer zabávala na koncerte skupiny Elán vaša dcéra v júli 1976 pred tým, ako ju skupina gaunerov uniesla, znásilnila a zavraždila… Nemali ste s tým problém, nebolo to príliš nepríjemné prísť pokrstiť Tóthovu knihu práve do týchto priestorov?
Nepríjemné ani nie. Viete, ja Ľudku stále vidím pred sebou, nespúšťam ju z očí, ak mi rozumiete… Všade ma sprevádza a ja ju. Niečo som ale musela pre ňu spraviť, pre moju milovanú dcéru. Bolo to veľmi slušné a seriózne dievča, chýba mi rovnako ako pred 40 rokmi. Ja ju nasledujem, chcem ju podržať, práve preto som musela prísť…
Ako vnímate prácu Petra Tótha, respektíve jeho dve knihy, ktoré sa venujú prípadu vašej dcéry?
Pre mňa sú to modlitebné knižky. Ja sa za to nehanbím, je to naozaj tak. Pán Tóth mi veľmi pomohol.
Taká tragédia, akú ste zažili, sa nedá prekonať, stráviť. Čo vám v živote napriek všetkému pomáha?
Pomáhajú mi slzy. Kropím nimi ulice, kade chodím. Stále myslím na Ľudku, každú chvíľu. Vyplačem sa a idem zase na chvíľu ďalej. Potom zase plačem…
Čo po tých rokoch cítite k vrahom vašej dcéry?
Necítim nenávisť, nepoznám ju. Moje dieťa mi tak chýba, že tí vrahovia si nezaslúžia ani tú nenávisť. Ja sa len čudujem a pozastavujem pri ich rodičoch. Ako mohli také deti vychovať… Ľudka nikomu neublížila, bolo to dobré dievča. A oni? Stále si kladiem otázku, ako mohli vychovať takých pankhartov… Ako mohli dopustiť, aby mi tie odporné svine umučili moje dieťa. Žiaľ budem cítiť do konca života. Slzy sú jediné lieky, ktoré potrebujem. Iné ani neberiem. Stále som strašne nešťastná. Ľudka mi chýba každý deň.
- Reklama -
