Prežívame turbulentné časy vo svete, ale aj zo Slovákov cítiť určité znechutenie z doby, v ktorej žijeme. Aké máte pocity v súčasnosti, keď sa povie 17. november?
Krátky závan nádeje – ako sa vyjadril o revolúcii vplyvný politológ, filozof a politik Ralf Dahrendorf. Bolo to niekoľko výnimočných týždňov, keď bol národ skutočne jednotný a ľudia skutočne slobodní. Ale ak dovolíte, to boli len osobné pocity, ktoré sú neprenosné. Z politologického hľadiska musím konštatovať, že to bol začiatok sofistikovaných prevratov, ktorým dnes hovoríme „farebné revolúcie“.
V skutočnosti zásah polície proti študentom na Národní tříde nemožno ani zďaleka nazvať masakrom, ako sa to neskôr preháňalo, a státisíce ľudí vyhnala do ulíc až zámerne vypustená dezinformácia, že pri policajnom zákroku zahynul študent Šmíd. Celý proces premeny našej spoločnosti tak od začiatku sprevádzali mýty a lži. To neznamená, že komunistický režim nebol prehnitý, dusivý a bezperspektívny. To znamená, že už v zárodku Nežnej revolúcie postavili elity svoju moc na klamstvách, do ktorých sa čoraz viac zamotávali. Rozkradli nám fungujúce fabriky, rozpredali nám pôdu pod nohami a stali sa z nás podnájomníci vo vlastnej krajine, montážna dielňa pre bohatých.
Hovorili nám, že máme nekvalitné potraviny, hoci sme ich nikdy nemali kvalitnejšie ako vtedy, a dnes nám sem vozia druhoradý odpad. Poukazovali na drobnú korupciu straníckych funkcionárov, pričom taká obrovská miera korupcie ako dnes tu v živote nebola. Pripomínali nám, že nebolo dostať banány a toaletný papier, dnes si ich dôchodcovia nemôžu dovoliť kúpiť a toaletný papier si musia nosiť do nemocnice. Bedákali, koľko pamiatok sa za bývalého režimu zbúralo, ale to, čo nestačili zničiť komunisti, dorazili developeri. Tárali čosi o duchovnej obrode, hoci takú demoralizovanú spoločnosť sme tu nemali od čias protihabsburských stavovských povstaní.
Mali sme špičkové školstvo, ktoré dnes upadá, boli sme kultúrnou krajinou, ktorú dnes ovládol brak – a ten rozdiel nebolo cítiť nikdy viac ako pri oslavách 60. výročia Slovenskej televízie, ktorá sa chválila vrcholmi jej tvorby pochádzajúcimi z čias bývalého režimu. Máte slobodu prejavu, ale nikto vás nepočúva, môžete slobodne cestovať, ale nemáte za čo, môžete slobodne voliť, ale nič podstatné sa tým nezmení, lebo moc už nie je v rukách politikov, ale korporácií a finančných skupín. K tomu prirátajme milióny exekúcií, otrocké pracovné podmienky najmä v juhokórejských firmách na Slovensku, štrukturálnu nezamestnanosť a prehlbujúcu sa environmentálnu krízu. Obhajovať súčasný režim s takýmito výsledkami sa nedá bez pocitu trápnosti. Výročie Nežnej revolúcie by nás malo vyzývať na vzburu, nie na oslavu. Odpor však už v súčasnosti nestačí, potrebujeme aj stratégiu.
Naplnili sa podľa vás ideály 17. novembra?
Najprv by sme sa museli zhodnúť na tom, o aké ideály ide, lebo ich nikto nedefinoval tak presne ako povedzme heslo „sloboda – rovnosť – bratstvo“, ktoré vyšlo z Francúzskej revolúcie. Havlova „pravda a láska“ takýmto ideálom nemôže byť, lebo je len vágnym a neúprimným morálnym gýčom, z ktorého sa už dnes väčšina ľudí smeje.
V pluralitnej spoločnosti sa každá pravda sprítomňuje len v otvorenej diskusii rôznych pohľadov a mimo tejto diskusie nemá nijakú platnosť. Každé vyhlásenie absolútnej pravdy by malo byť v politike podozrivé, pretože demokratická spoločnosť nemá pravdu vlastniť, ale ju hľadať v spájaní alebo konfrontácii rôznych hľadísk. Ešte horšie je to s láskou. Ja všeobecne uprednostňujem antický ideál priateľstva pred láskou, ale v politike to má dvojnásobný význam.
Nepotrebujeme pokrytcov, ktorí nám hovoria, ako nás milujú, a z čistej lásky zničia naše životy či celé krajiny, ale empatických a vľúdnych ľudí, ktorí stavajú mosty priateľstva, prehlbujú porozumenie, zdôrazňujú to, čo nás spája, inšpirujú k oživovaniu ducha pochopenia a spolupráce. Takže v čom hľadať takéto ideály? Dnes už iba v akejsi rekonštrukcii revolučných hesiel. Tie najznámejšie si pamätáme z transparentov ako „Nechceme násilie!“ alebo „V jednote je sila!“
Dnešné mocenské elity však odmietajú násilie len voči mocným, kým voči slabým sa ho nezdráhajú použiť. A jednota spoločnosti je už neznámy pojem, keďže neoliberálna ideológia celkom zámerne presadzovala tézu, že spoločnosť vlastne neexistuje, že existujú len záujmy jednotlivcov. Toto všetko oslabovalo ľudový odpor voči nespravodlivosti.
Rovnako sa zabudlo, že v čase revolúcie a krátko po nej sa vysoko vyzdvihovala tolerancia, jeden zo základných osvieteneckých pojmov, kým dnes sme podľa septembrového prieskumu Európskej komisie krajinou, ktorá zo všetkých členských štátov EÚ najviac neznáša židov a (podržte sa) budhistov, v nenávisti voči moslimom nás predbehli len Česi a zhovievavosť voči ateistom je u nás tiež veľmi nízka. Ale ideály sa nikdy nedokážu v plnej miere naplniť. Je dnes podľa vás vo Francúzsku rovnosť? Francúzi si to určite nemyslia. Podstatné však je, či si spoločnosť svoje erbové hodnoty váži, či je na nich vybudovaný štát, či je na nich postavená naša legislatíva. Tu vidím problém, pretože u nás sa oslavy 17. novembra väčšinou zvrhávajú na pestovanie kultu osobnosti Václava Havla alebo partizánske spomínanie disidentov, no hodnoty Nežnej revolúcie zatiaľ nikto nedefinoval. Podľa mňa je to demokracia, nenásilie a tolerancia.
Zosobňuje niekto zo súčasných aktívnych politikov hodnoty 17. novembra? Resp. zosobňuje vôbec niekto z verejného života tieto hodnoty?
Opäť tu vzniká otázka, čo znamená vo vašom ponímaní zosobňovať hodnoty. Lebo ak máte na mysli tých, ktorí o nich hovoria a ktorí sa k nim hlásia, tak je to celý rad politikov od Andreja Kisku až po Jána Budaja. Nájdete ich prakticky vo všetkých parlamentných stranách s výnimkou kotlebovcov. Ale to sú banálne veci.
Pre mňa tieto hodnoty v oveľa podstatnejšej miere zosobňujú šičky z Hencoviec či Vranova nad Topľou, robotníci z Podpolianskych strojární alebo košická žeriavnička Zuzana Cingeľová – ľudia, ktorí bojujú za svoje sociálne práva a vlastnú dôstojnosť. Rovnako tak ochranári, ktorí bránili divočinu v Tichej a Kôprovej doline alebo protestujú proti šialenému výrubu lesov, aktivisti, ktorí sa snažia zabrániť ťažbe ropy na severovýchode Slovenska či dobrovoľníci pomáhajúci prežiť krutú zimu tisícom bezdomovcov. Toto je to najzdravšie jadro našej upadajúcej demokracie, ozvena novembrových dní z roku 1989. Lebo v politickej rovine si treba jednoznačne a na rovinu povedať, že étos Nežnej revolúcie je mŕtvy. A nemajú to na svedomí extrémisti, ktorí sú iba dôsledkom tohto stavu, ale tí, ktorí viac ako štvrťstoročie ničili túto krajinu.
V kontexte súčasného vývoja, ako vidíte budúcnosť – budeme si ešte o 20 rokov pripomínať a oslavovať 17. november?
Ja si myslím, že o dvadsať rokov budeme nielen my, ale celý svet považovať za dôležitejší medzník v dejinách nie rok 1989, ale rok 1968. Rok 1968 bol vo svojej podobe jedinečný. Hoci rozdiely medzi vtedajším Československom, Francúzskom, USA či Mexikom boli neporovnateľne hlbšie ako dnes, vládol v ňom jednotný duch univerzálneho protestu, ktorý sa rozhorel takmer na všetkých kontinentoch.
A hoci ľudia protestovali z rozličných dôvodov, spájala ich rovnaká túžba po spravodlivosti, pocit odcudzenia voči režimu a hlboký odpor voči autoritárstvu v akejkoľvek forme. To je dôležité zdôrazniť: tam, kde existoval komunistický režim, sa protestovalo proti komunistickej diktatúre, tam, kde vládol kapitalizmus, sa ľudia búrili proti kapitalizmu. Nič sa neplánovalo, nič sa neorganizovalo. Zhromaždenia boli spontánne, hnutia nemali vodcov, túžba po demokracii sa prehlbovala až do utopickej formy.
V porovnaní s tým rok 1989 bol antiutópiou, nebol ani revolúciou v pravom zmysle slova, iba reštauráciou starého poriadku, všetko bolo starostlivo pripravené v centrálach spravodajských služieb a ľud bol iba komparz veľkých zmien. A čo je ešte dôležitejšie – chýbala revolúcia na Západe. Často upozorňujem na dnes prehliadaný výrok Václava Havla z čias, keď bol ešte úprimný, teda z jeho disidentskej minulosti. Vo svojej eseji Politika a svedomie z roku 1984 napísal okrem iného aj toto: „Zo všetkých chýb, ktorých sa môže Západ dopustiť, by bola najväčšia tá, ktorá mu zrejme najviac hrozí: že totalitné systémy nepochopí ako to, čím v poslednej inštancii sú, totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú – a možno poslednú – výzvu tejto civilizácii ku generálnej revízii svojho sebapochopenia.“
Presne to sa v roku 1989 stalo. Západ sa nestotožnil s demokratickým potenciálom, ktorý východoeurópske revolúcie uvoľnili, ale narcisticky v nich videl potvrdenie víťazstva kapitalizmu. A tak sme síce strhli Berlínsky múr, ale postavili oveľa väčšie múry na americko-mexickej či izraelsko-palestínskej hranici, prestrihli sme ostnaté drôty so Západom, ale natiahli ešte nepriechodnejšie bariéry s Východom a sloboda pohybu sa v čoraz väčšej miere redukuje na slobodu kapitálu.
Znie to ako paradox, ale atmosféra v kultúrnej oblasti bola v šesťdesiatych rokoch slobodnejšia a tvorivejšia ako dnes. Demokraciu už čoskoro oklieštili na partokraciu a doslova nám vnútili vieru v kapitalizmus zbavený kríz a konfliktov, vieru v globálne šírenie ekonomickej prosperity až do čias, keď celý svet dosiahne večnú slobodu a nekonečný kapitalistický rast. A nezabúdajme, že týmto šialene naivným a falošným predstavám, ktorým sa dnes vysmieva väčšina ľudí, verili ešte pred pár rokmi politické špičky tohto štátu a tých pár odvážlivcov, ktorí sme na tieto rozpory upozorňovali, nazývali médiá „intelektuálnymi extrémistami“. Fiasko vývozu demokracie či tragické výsledky tzv. arabskej jari pritom nie sú dôsledkom zaostalosti Blízkeho východu či severnej Afriky, ale rozkladu západného modelu. Jeho upadajúcu formu už pochopili všetci od Ruska a Iránu cez Čínu a Indiu až po latinskoamerické štáty, no my tento fakt ešte stále nevieme prijať. Preto na mňa reči o nerozlučnom priateľstve so Spojenými štátmi a odhodlaní plniť ich nadiktované pravidlá pôsobia ako táranie dogmatickej Jakešovej družiny tesne pred pádom komunistického režimu.
Nežná revolúcia veľmi silno zaktivizovala mladých ľudí. Ako vidíte súčasnú aktivitu mladých?
Mladí ľudia vždy – nielen v novembri 1989 – patrili k najradikálnejším a najrevolučnejším vrstvám spoločnosti. Opierali sa o nich štúrovci, organizátori Slovenského národného povstania i protagonisti Pražskej jari. Vždy formulovali svoje postoje jasne a odvážne, často nepresne, ale vždy úprimne a odhodlane. Keďže som vyše 22 rokov prednášal v rôznych univerzitách, viem porovnávať, že porevolučná generácia vysokoškolákov bola zarážajúco až zúfalo pasívna. Ono to do istej miery súvisí s tým, že neoliberálny režim rozbil spoločnosť na atomizovaných jednotlivcov bez skupinových záujmov. Ľudia často hovoria, že dnešnej spoločnosti chýba solidarita, ale to je nepresné – to, čo dnes chýba, je samotná spoločnosť.
Solidarita úplne nezmizla, ale nahrádza ju identita, najmä etnická a náboženská, a to je nebezpečné, lebo tieto fundamentalistické formy identity majú čoraz častejšie xenofóbne, rasistické až protofašistické základy. A tak tu vidíme najrôznejšie podoby nových foriem mobilizácie mladých ľudí, ktorá má väčšinou neokonzervatívnu podobu usilujúcu sa o oklieštenie našich práv a slobôd, lebo ich považuje za prejavy dekadencie. Takejto aktivizácie sa skôr obávam, lebo nenadväzuje na progresívne humanistické ideály, ale živí ilúzie o temnej minulosti.
Mladých ľudí treba vyviesť zo slepej uličky a získať ich pre pozitívne ciele, nevysmievať sa ich utopickým predstavám ako naivným, ale chápať ich ako inšpiráciu pre stratégiu novej spoločnosti, zapojiť ich do príprav veľkých zmien, ktorými je dnešná doba už tehotná. Aby som to zakončil práve heslom z roku 1968: „Pripravujme sa, aby sme boli pripravení.“
- Reklama -
