Do posledných volieb ste kandidovali za stranu Priama demokracia. Prečo ste si vybrali práve túto stranu?
Pretože som ešte pred voľbami nemala založenú Stranu Práce Slovenska, prijala som ponuku od pána Karácsonyho. On založil stranu Priama demokracia ešte v roku 2013. Ponúkli mi číslo jeden na volebnej listine.
Dňa 30. 11. 2015 sme podpísali spolu písomnú Dohodu o tom, že budeme pokračovať v spoločnom úsilí, veď Priama demokracia má podobné ciele, ako sú naše ciele, respektíve vhodne sa budeme dopĺňať v prospech slušných občanov. Dúfala som v ich zdravý rozum, aby sme mohli mať podporu od občanov, ktorí chcú mať garantované právo na ochranu svojich pracovných miest a pokoja v zamestnaní.
Drobní podnikatelia, učitelia, živnostníci a jednoduchí zamestnanci sú utláčaní ako vo Rwande – toto už nie je bezprávny stav, toto je otrokárstvo. Toto sme chceli zmeniť. Boli sme rozhodnutí pokračovať v tom, čo sme robili počas volebného obdobia rokov 2012 – 2016, vrátane obhajoby prenasledovaných zamestnancov.
Naším cieľom bolo navrhovať zákony na ochranu práv sociálne slabých, pracujúcich a slušných občanov.
Zhruba pred tromi týždňami vás prezident strany Priama demokracia Gabriel Karácsony v jednom z našich rozhovorov označil za človeka, ktorý robil v strane ´zlú krv´. Dokonca povedal, že ste „začali z nepochopiteľných príčin brojiť proti strane, ktorá vás dala na kandidátku“. Údajne ste vtedy ani nechceli spolupracovať na predvolebnej kampani strany. Naopak, začali ste si vraj vo vnútri partaje ako nový člen robiť vlastnú kampaň. Môžete sa k tomu vyjadriť?
Spolupráca na predvolebnej kampani mala trvať 21 dní. Ale pán Beňo bol tvrdohlavý a nedal si odo mňa poradiť ako od poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky, ako sa má vykonávať predvolebná kampaň.
Ešte nebola ani predvolebná kampaň a už sa prejavilo jeho mužské ego. Pána Karácsonyho prehovoril, aby sa kandidáti Priamej demokracie stretávali ešte pred Vianocami, a to na východnom Slovensku. Vysvetlila som všetkým kandidátom, že máme 21 dní pred voľbami a na to sa musíme poriadne pripraviť. Ale moju radu neakceptovali. A na predvolebnú kampaň, na ktorú som ich pozývala do parlamentu, kde som organizovala šesť tlačoviek, už z ´ješitnosti´ neprišli.
Tu zdôrazňujem, ako si potom títo páni predstavovali spoluprácu v politickej strane Priama demokracia a neskôr v parlamente, keď nevedeli spolupracovať ani pred voľbami.
Aj pán Karácsony prišiel na prvú tlačovku, a tu sa mohol sa na vlastné oči presvedčiť, že počas celej volebnej kampane potrebujeme novinárov, ktorí by o našom volebnom programe písali.
Novinári sa na našich tlačovkách nezúčastňovali a nezúčastnili. Je to ako na pracoviskách. Ak to novinárom nikto nenakázal, oni sa nemohli zúčastňovať našich tlačoviek v parlamente. Povedala nám to aj jedna nemenovaná novinárka. Bolo a je vecou novinárov, ktoré politické strany zviditeľnili a koho nám do parlamentu poslali. Je neskoro plakať nad rozliatym mliekom.
V minulosti ste pôsobili aj ako poslankyňa v strane OĽaNO, pred tromi rokmi ste však z poslaneckého klubu strany vystúpili. Sledujete ešte aktuálne počínanie vašej bývalej strany, respektíve pána Matoviča? Aký je váš názor na súčasnú politiku OĽaNO?
Dňa 28. 10. 2013 som odišla z hnutia OĽaNO. Decentne som oznámila svoj odchod písomne Parlamentnému inštitútu a o hnutí OĽaNO som nič nekonkretizovala, nepovažovala som to za potrebné. Odišla som seriózne, bez psychopatických hádok, na ktoré sú Viskupič a Matovič zvyknutí.
Na svojom konte mám výskum v oblasti mobbingu, zaoberala som sa a stále sa zaoberám postihnutými občanmi a sústavne pracujem v súdnych sieňach, kde grátis obhajujem pracovnoprávne záujmy poškodených zamestnancov. Nehádala som sa v parlamente a ani nevykrikovala som po ostatných poslancoch – prečo? Lebo nie som psychopatka, ako to robili páni z vedenia hnutia OĽaNO.
Žiaľ, sociopati nie sú schopní pochopiť dobre mienené rady. Získala som skúsenosti ako poslankyňa a právnička, ktorá sa zaoberá psychickým násilím na pracovisku. Všetci poslanci (a to nielen poslanci OĽaNO) tvrdo odmietali moje poznatky a skúsenosti a vôbec mi s mojou rozsiahlou poslaneckou agendou o pracovnoprávnych problémoch, nepomáhali.
Dovolím si uviesť, že ak Vláda Slovenskej republiky do svojho programového vyhlásenia nazaradí mnou navrhovanú formulku o dobrej vôli riešiť problém sociálneho bezprávia, tak sa na Slovensku nič nezmení.
Dnes v 21. storočí sme v „modernom, úchylnom otrokárstve“, ktoré vzniklo ako kríženec totalitných zvykov a moderného diktátu kapitálu. Máme problém bezprávia na pracoviskách, kde zdola nahor sa nedá nič, ale zhora nadol sa môže úplne všetko. Vidíme to aj na súčasnej politike pána Matoviča a celého hnutia OĽaNO.
Mňa poslali do parlamentu poškodení občania, aby som legislatívne tvorila protimobbingové zákony. Každé šidlo sa raz vykľuje z vreca von. Matovičovci odmietali tvoriť protimobbingové zákony, lebo „som nespolupracovala“ na ich klubových machináciách – teraz už vieme prečo…
Džungľa sa nezaprie. Nasilu ma chceli ako poslankyňu vtiahnuť do svojich psychopatických hádok – ďalšia mobberská charakteristika: Mobbéri nedokážu prijať fakt, že si už nemôžu do človeka mobnúť… Džungľa v parlamente žije a bude žiť, kým zákony nezakážu psychopatom vstupovať do politiky.
Ktorá zo súčasných parlamentných strán je vám najbližšia?
Ani jedna.
Máte ešte vôbec záujem vrátiť sa do vysokej politiky?
Ani štyri roky môjho pôsobenia v parlamente nebolo možné presvedčiť poslancov politického hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, aby mi pomohli priniesť antimobbingový zákon, zákon na ochranu vznešenosti občanov. Ani poslanci vládnucej politickej strany SMER nemali záujem o spoluprácu na dvoch konferenciách o mobbingu, ktoré som organizovala v Bratislave a v Košiciach.
A v neposlednom rade ani Vláda Slovenskej republiky nemala záujem pomôcť trpiacim občanom v tejto krajine, ktorá zostáva vo firemnej kultúre na chvoste členských krajín Európskej únie.
Zistili sme, že šíriť osvetu a monitoring v boji proti mobbingu za účelom legislatívnej úpravy zákona je cesta veľmi ťažká a momentálne nie je stále politická vôľa u vedúcich predstaviteľov našej vlády situáciu na pracoviskách riešiť. Politika sa musí robiť s ľudskou tvárou.
Preto pomocou Inštitútu ochrany ústavných práv pokračujeme napríklad v dokumentácii a monitorovaní prípadov zlej či dobrej aplikácie legislatívnej úpravy zákonov prijatých v našom parlamente. K tomu uvediem. Oslovili sme 150 poslancov parlamentu anketou, kde sme skúmali, ako prijali svoje poslanie poslanca parlamentu podľa Ústavy Slovenskej republiky. Odpovedali 30 poslanci nášho parlamentu (20 percent). Že by ostatní nemali záujem o občanov?
- Reklama -
