V Rade Európy ste vystúpili proti novej rezolúcii EÚ s názvom Vplyv európskej populačnej dynamiky na migračnú politiku, ktorú považujete za škandalóznu. Ktorú časť rezolúcie považujete za najzávažnejšiu?
Za najzávažnejšie považujem, že vôbec niekto takúto rezolúciu navrhol. Namiesto toho, aby sme už konečne efektívne chránili vonkajšiu európsku hranicu, aby sme našli spôsob, ako zastaviť migračnú vlnu, aby sme mali dobrú prerodinnú politiku pre našinca, prídu európski poslanci s rezolúciou, ktorá má imigráciu ešte podporovať. A využiť ju na populačnú vlnu a nasýtenie trhu práce?
Vyjadrili sa k rezolúcii aj ostatní členovia Rady Európy?
Vyjadrili sa hlavne poslanci západoeurópskych a severských štátov. Bohužiaľ, tento návrh podporujú a ja som bol jediný, kto sa postavil kategoricky proti. Niektoré ich príspevky, napríklad aké je nutné zapojiť imigrantov do populačného procesu, aby sa Európa rozvinula, a keď padali ďakovné slová, že je to skvelý návrh a že musíme migrantov čo najviac podporiť, tak to ma zodvihlo zo stoličky.
Viete si predstaviť, že by rezolúciu schválili? Čo by to pre Európu znamenalo?
Rada Európy nie je výkonný orgán EÚ. Ale váha tejto inštitúcie je natoľko veľká a má taký veľký vplyv, že prijaté rezolúcie sú väčšinou v Bruseli pretavené do smerníc a nariadení členských štátov. Inými slovami, čaká nás vznik ďalších neziskoviek, ktoré budú robiť multikultúrne zoznamky, štáty namiesto vlastných rodín budú podporovať zmiešané rodiny atď. Imigranti sa budú zvýhodňovať na trhu práce a začne sa mediálna kampaň, ako máme byť za imigrantov vlastne radi. Nebezpečná politika EÚ a presne opak toho, ako by sme mali fungovať.
Keď sa EÚ chce takto postarať o imigrantov, aby sa začlenili do Európy a zvyšovali jej populáciu, nemala by sa postarať aj o mladé rodiny, vytvoriť im kvalitné sociálne podmienky, aby sa nebáli mať ďalšie deti?
Áno, to je presne cesta, ktorou máme a ktorou musíme ísť. Faktorov, prečo sa rodí málo detí, je viac. Dnes ľudí masírujú tým, že na prvom mieste je kariéra, že deti sú vlastne príťaž. Už to je zle. Ale hlavne je tu štát, ktorý mladé rodiny nijako nepodporuje. Nevytvára im podmienky. Koľko rodín dnes hovorí: „Chceli by sme mať viac detí, ale bojíme sa, že to neutiahneme.“ A boja sa oprávnene. Len vybavenie pre prváka vychádza na tisíce (korún, pozn. red.). Potom krúžky, športové aktivity atď. U starších detí je toho ešte viac. Keď máte viac detí, ide to ročne do desaťtisícov. Pridajme neistotu zo straty zamestnania a človek sa nemôže čudovať strachu, či uživí viac detí. Znie to hrozne, ale je to tak. Štát musí nastaviť naozaj dobrú prerodinnú politiku, podporu mladých a musí mať dobre a spravodlivo nastavený sociálny systém. Keď prestane vláda rozdávať peniaze „výkukom“, ktorí si zo sociálnej politiky štátu urobili biznis, budú peniaze pre tých, ktorí ich naozaj potrebujú. A keď už deti odmala povedieme, aby si ctili hodnoty, ako je rodina, nebudeme musieť mať strach, že vymrieme. Ale to nie je proces na týždeň. Je potrebné začať hneď.
V rezolúcii je okrem iného: „Zníženie počtu obyvateľov v produktívnom veku v Európe vytvára potrebu prilákať mladých kvalifikovaných migrantov.“ Aká percentuálna časť z nich je podľa vás naozaj kvalifikovaná?
Všetci vieme, odkiaľ tie milióny imigrantov prichádzajú. Z krajín subsaharskej Afriky, zo Sýrie, Líbye a ďalších podobných krajín. Koľko z týchto ľudí je kvalifikovaných? Percento? Koľko z týchto ľudí bude rešpektovať naše zákony? Percento? Možno ani to nie. Budú čerpať sociálne dávky, bude stúpať kriminalita a sexuálne útoky a budú pribúdať teroristické útoky. To sú jediné „prínosy“, ktoré s imigračnou krízou prichádzajú. To je realita.
Vzhľadom na také odlišné kultúry, náboženstvá a celkovo hodnoty, myslíte si, že je šanca imigrantov naozaj bez problémov začleniť?
Nie. Oni sa ani nechcú začleniť. Majú svoje pravidlá a podľa nich budú žiť. Pretvárajú podobu Európy, ako ju poznáme, na takú, z ktorej ide mráz po chrbte. A dopredu odmietam označovanie za xenofóba alebo rasistu. To je absolútny nezmysel. Je mi jedno, kto v čo verí, a nedelím ľudí podľa farby kože. Ale teraz ide o našu budúcnosť a prestaňme si nahovárať, že to je inak. Naozaj nechápem, že to ľudia, ktorí rozhodujú, nevidia. Alebo skôr, oni to nechcú vidieť. Ľudia, ako je Juncker, Mogheriniová a ďalší, sú schovaní za stenami svojich rezidencií a s ochrankou a na osude ľudí im vôbec nezáleží. Inak by sa takto nemohli správať. Veď domov si tiež nikto nepozve niekoho, kto mu zničí barak, znásilní ženu, a ešte bude hovoriť, že mu majiteľ bude slúžiť. To by musel byť blázon. A tie reči, ako sme povinní pomáhať. Nie sme, ale aj tak pomáhame. Len si treba uvedomiť, komu pomáhame. Ten, kto uteká pred vojnou, zostane v prvej pokojnej krajine a nebude cestovať po Európe s mapou najvyšších sociálnych dávok. Bude rád, že mu niekto podal pomocnú ruku. Ale pozrite sa dnes do západoeurópskych krajín a miest. Do Paríža, Štokholmu, Calais, do Bruselu alebo nemeckých miest. Vyrastajú tam getá, uzavreté komunity a „džungle“. Dnes sú celé mestské časti, a dokonca už aj menšie mestá, kam sa polícia neodváži ani cez deň. Kde už neplatia naše európske zákony. Platí tam „zákon džungle“ alebo reálne právo šaría. A čím bude týchto nelegálnych imigrantov v Európe pribúdať, tým to bude horšie. Už teraz sa niektorí moslimskí duchovní vyhrážajú, že my sa budeme musieť podriadiť im. Padajú dokonca slová, že z nás budú otroci. A naša reakcia? Namiesto jasného NIE sa začínajú v niektorých krajinách debaty o možnej implementácii práva šaría do trestného poriadku. Hoci EÚ vydala vyhlásenie, že právo šaría je s európskymi hodnotami nezlučiteľné. My opäť v mene pseudohumanity ustupujeme. Bojujeme medzi sebou a kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Oni sa smejú, oni vyhrávajú. V Líbyi čaká na prevoz do Európy viac ako milión ľudí, v Afrike sú v pohybe milióny, a to nehovorím o tom, keby Turecko dostalo bezvízový styk. Na svete sú miliardy ľudí pod hranicou chudoby, ale nemôže na to predsa doplatiť Európa. Pomáhajme u nich doma, ale nesmieme sa nechať zničiť. Problém je v plnom prúde a o niekoľko rokov, možno desiatok rokov už môže byť neriešiteľný. A keď počujem, že nás sa to netýka… Ten pocit mali v Paríži, Madride, Nice, Bruseli, Londýne alebo v Nemecku tiež a stačila chvíľa, aby sa niektorí už domov nikdy nevrátili. Týka sa to nás všetkých. Budúcnosť nie je daná, záleží na nás. A ja o ňu budem bojovať.
Autor: Barbora Richterová
