Ako ste sa dostali k mapovaniu mafiánskeho podsvetia na Slovensku?
Úplnou náhodou. Nikdy som nepočítal s tým, že budem robiť niečo podobné. Ako malý chlapec som naozaj veľa čítal, bol som úplný kombajn na knihy. Narazil som na tému mafie, no nezaujala ma pre krv a všetku tú drámu. Fascinovalo ma, ako je vôbec možné, že určitá skupinka ľudí môže nahradiť štát.
Keď som bol na svojej prvej vedeckej konferencii v Essene, tak si ma profesori vzali pod ochranné krídla. Odpustili mi konferenčný poplatok, jeden profesor mi zaplatil ubytovanie a druhý sa zase staral o to, aby som mal čo jesť. A ja som si myslel, že sa budem živiť zo zásob privezených z domu (úsmev). Bol ich plný kufor a odrazu nemali využitie. A keďže posledný deň konferencie sme nemali večer žiadny program, tak som si vymyslel, že z potravín, čo mi zostali, a fľaše „mysliveckej“, prichystám kolegom profesorom rozlúčkový večierok. Oni naozaj prišli a medzi nimi boli aj nejakí talianski. Využil som neformálnu atmosféru na otázku, ako je to u nich s tou povestnou mafiou, a jeden z nich na to: „Na to si zvyknete. Je to alternatíva štátu. Len s tým rozdielom, že táto alternatíva funguje.“ Vtedy som bol z toho úplne vedľa a uvedomil som si, že štát nie je od Boha a nie je to žiadny prírodný zákon. Ten ich „štát“ v podsvetí by ale mafiáni nikdy nemohli vytvoriť, ak by nespolupracovali aj so skorumpovanými predstaviteľmi reálneho štátu. Toto ma zaujalo! Vtedy som ale ešte nevedel, že po 89. roku príde mafia aj na Slovensko.
V roku 1995 som bol na literárnom štipendiu v Amerike, ktorá ma nadchla, až na médiá presýtené násilím. Aby som sa tomu vyhol, prestal som pozerať americké televízne stanice, počúvať rozhlas a čítať noviny. No keď som sa vrátil domov, tak som s hrôzou zistil, že všetko to násilie je už aj tu, Amerika prišla na Slovensko. Jedno porekadlo hovorí: „Keď začnete štuchať palicou do žumpy, tak tá najväčšia špina sa vyplaví na povrch.“ Ak narušíte stratifikáciu spoločnosti, tak sa vyplaví na povrch práve tá spoločenská spodina. A presne toto sa stalo v 90. rokoch.
Mňa ale najviac šokovalo, že tú spodinu spoločnosti na povrch vyštuchal Václav Havel, ktorý 1. januára 1990 vypustil z basy všetkých budúcich mafiánov, ako boli „Tuti“ Daniš, Róbert Holub, Tibor „Joe“ Pápay, Milan „Gorila“ Holáň a za mafiánskych pešiakov Jozef Štefan, Rudolf „Kišcine“ Hodosi a ďalší. Z 31-tisíc väzňov ich na slobodu vypustil 23-tisíc. On bol ten, čo zasial tento vírus zla: pravdoláskar a krasoduch Václav Havel!
Hovoríte, že ste vedeli, že toto mafiánske obdobie nemôže na Slovensku trvať večne…
Áno, bola to určitá epocha. V Taliansku trvala stáročia, v USA desaťročia…
Vedeli ste v tom čase odhadnúť, ako dlho táto epocha bude trvať?
Racionálny odhad je u nás približne desať rokov, ono to skrátka musí prejsť. Zaujímavé na tom je to, že toto pôrodné obdobie demokracie sa nedá preskočiť. A do tých najhorších bolestí nás vohnala až okázalá hlúposť „dobrých chlapcov“, ako boli Fedor Gál, Šimečka ml., „zajacovci“ a spol. Oni Mečiarovi odovzdali moc a potom sa čudovali. V tom čase jeden z týchto zúfalcov, takýto „neholucionár“, oslovil príslušníka britskej tajnej služby s nápadom, aby západné demokracie zasiahli a nejakým spôsobom nás zbavili Mečiara. Chápete nezmyselnosť tej požiadavky? A ten Brit, keďže Briti majú dlhé skúsenosti s rôznymi politickými premenami, veľmi múdro povedal: „Pozrite sa, on bol vo voľbách zvolený tretinou vášho národa. To vás máme zbaviť s Mečiarom aj tretiny vášho národa? S Mečiarom si musíte urobiť poriadok sami a keď tá tretina pochopí jeho zločiny, potom tu bude demokracia.“ To bolo povedané veľmi múdro, no títo rýchlokvasení demokrati to nechápali.
A čo sa týka prepojenia politiky s mafiánmi? Politici veľmi rýchlo zistili, že zahrávať sa s mafiánmi je veľmi nebezpečné. Mnohí si naivne mysleli, že mafiánov použijú a tým sa to skončí. Lenže ak si s nimi len raz začnete, už sa ich nezbavíte. Niečo o tom vie aj Pavol Rusko, ktorý si najskôr najal rusko-ukrajinskú ochranku a potom mal problémy sa ich zbaviť. Aj mečiarovci zistili, že mafián síce za vás urobí špinavú robotu, ale potom si aj vypýta. A nie raz, dokonca aj stupňuje svoje požiadavky, lebo ako parazit spoločnosti nikdy nemá dosť. Tak vysoko rúbali Diničovci, Sýkora, Steinhübel aj Holub. A české príslovie hovorí: „Nechoď, Janku, s pány na led.“ Oni išli a fatálne sa pošmykli.
Akú má v súčasnosti podobu mafia? Ako by ste opísali dnešného slovenského mafiána?
Mafia sa mení, prezlieka sa. Z nápadných športových kombinéz či bielych ponožiek a sák bizarných farieb do konfekcie, ktorá nevzbudzuje pozornosť. Superbosa budúcnosti (a možno už aj súčasnosti) opísal pre Plus 7 dní policajný prezident, generál Tibor Gašpar, takto: „… ide o osobu veľmi inteligentnú, vzdelanú a určite jazykovo vybavenú.“ Hodí sa to na viacerých našich oligarchov. Veď skutočný „vývar“ je dnes z podvodov s DPH, daňových podvodov a zneužívania eurofondov. Vyššie formy sú vo fantómovej preprave, karuselových kšeftoch a kybernetickej kriminalite.
V čom sa najviac líšia klasickí mafiáni z 90. rokov od tých dnešných, kravatových?
Politici zistili, že takéto transakcie s klasickými mafiánmi sú nevýhodné a vždy riskantné. Je oveľa ľahšie na nástenku vyvesiť tender, ktorý nikto nevidí a kde sa dajú do vrecka ukradnúť stovky miliónov eur, než tam poslať mafiána. Ten si to pamätá a odmenu si príde vypýtať ešte trikrát. Klasickí mafiáni už dnes nemajú šancu, pretože sa kradne elegantnejšie a nikoho to navonok nebolí. Všetci klasickí mafiánski bosovia doplatili na to, že sa chceli predvádzať.
Napríklad tiger v Černákovej záhrade?
Hneď niekoľko tigrov. Toto je klasický príklad mafiána, ktorý sa utrhol z reťaze. Mnohé by sa mu neprepieklo, keby ho zrejme neúkolovala a nechránila SIS. Sám v mojej knihe povedal, že on dohody plnil, a oni nie. Ani vlastne nemohli, lebo on naozaj uveril tomu, že jemu porastú stromy do neba. Podľa svedectva Milana Reichela v sérii TV dokumentov „Mafiáni“ sa ku koncu chválil, že nie je týždeň, aby niekoho nezabil. A hoci ho iste vyzývali, aby sa upratal verejnosti z očí, urobil pravý opak, keď zorganizoval okázalú oslavu svojich 31. narodenín za účasti výkvetu slovenskej mafie, a to všetko v reportáži najsledovanejšej súkromnej televízie Markíza! Mafián, čo sa takto arogantne vycapuje do médií, zákonite končí. Oni tak nehorázne provokovali spoločnosť a vzbudzovali v nej zlobu, že si neuvedomili, že akcia automaticky vyvolá aj reakciu. Keď na jednu stranu tlačíte veľmi silno, môžete ju dotlačiť len po istú hranicu, a potom sa vám to vráti rovnako intenzívne. A všetci mafiáni, ktorí sa takto vystavovali, dopadli rovnako zle.
Spomínali ste, že klasická mafia 90. rokov bola tesne previazaná s politikou. Platí to aj o tej súčasnej?
Určite nie v tej brutálnej podobe z 90. rokov. Žumpa si už zase sadla a zločinecká spodina má k politickým špičkám už opäť ďaleko. Ešte tu síce strašia „podnikatelia“ z 90. rokov a občas ich zahliadnete na noblesných akciách v jednej sále s politikmi, ale už si nemajú čo povedať. Niektoré politické strany sa pretransformovali na práčky čudne získaných peňazí a na to klasických mafiánov nepotrebujú. Bizarným reliktom minulej doby je strana Naša rodina s multitatkom, čo aj podľa zistení Národnej kriminálnej agentúry zarobil na zločinných kšeftoch s mafiánskym bosom Steinhübelom. Je to na úrovni známeho porekadla, že niektoré udalosti sa javia najskôr ako tragédia a potom ako fraška. Kollár sa ako jediný z tej mafiánskej generácie prekľučkoval až do parlamentu, len aby zistil, že je tam neželanou a neakceptovanou dekoráciou najhorších zlých čias minulosti.
Černák prednedávnom napísal akési svoje väzenské pamäti. Čo na ne hovoríte?
Len to, že vo vyspelých krajinách je niečo takéto nemožné. Napríklad v USA je zákonom prísne zakázané zarábať na takomto „biznise“. Ak sa zistí, že napriek tomu nejaký zločinec vydal takéto svoje pamäti alebo za odmenu niečomu takému pomáhal, tak sú tie peniaze zabavené a odovzdané obetiam jeho zločinov. A tu si za to Černák, naopak, platí ďalších advokátov, doteraz ich mal už asi dvanásť, ktorí majú nájsť cestu, aby unikol zaslúženému trestu.
Jeden človek, ktorý ho dobre pozná, povedal: „Černák hrá vo svojom vlastnom filme.“ Herec Černák si nechce pamätať, že je najväčším vrahom v histórii Slovenska. A to vrahom, ktorý sa vo vraždení vyžíval, cynicky ho komentoval, a ešte sa ním aj chválil. A hlavne nechce, aby sme si to pamätali my. Hrá teda tú rozprávku o „dobrom mafiánovi“, ktorého všetci „zradili“. A je veľmi rozčúlený, keď sa mu pripomenú fakty. Tí noví advokáti pochybnej profesijnej minulosti (jeden je bývalý SIS-kár?!) s ním hudú tú neuveriteľnú pesničku, že veď čo sa rozhorčujeme nad Černákovým vraždením, veď on vlastne „musel“ robiť poriadky so „zlými mafiánmi“. Lenže krčmár Vlček nebol mafián, ale svedok, ako v jeho krčme Černákov brat zabil chlapa. Černák dal zabiť aj svedka Karcela. Za podozrivých okolností skončili svoj život svedkovia Szatmáry, Imrišek, len dvadsaťsedemročný Matej Zachar a ďalší. Ani Szymanek a bratia Bielikovci neboli mafiáni. Toto všetko si Černák nechce pamätať, lebo by sa to jeho divadlo jedného herca rozpadlo na prach a on by si musel uvedomiť hĺbku svojich previnení. To on odmieta a len účelovo občas prejaví akúsi ľútosť. Ale skutočne ľúto mu je len to, že pyká za svoje zločiny.
Tá kniha je hlavne o nepamäti. Je súčasťou širšieho plánu, pripraviť Černákovi šancu na skrátenie trestu. Preto je on odrazu arbitrom spravodlivosti a horlivo udáva všetkých, s ktorými kedy prišiel do kontaktu v podsvetí. V skutočnosti je to pomsta.
Uvedomuje si to?
Pochybujem, že by si pripúšťal akúkoľvek falošnosť v jeho novej role. Predtým hral „bosa, čo nikdy neprehovorí“, teraz otočil o 180 stupňov a robí aj nadprácu, keď sa rozhodol usvedčovať mafiánskeho zabijaka Adamča len tým, čo kdesi počul. Černák chce byť vždy prvý – najskôr ako najväčší a najcynickejší (veď pri tom rád žartoval) vrah Slovenska a dnes ako najväčší udavač Slovenska. A aj to jeho „prelomené mlčanie“ je súčasťou skrytého plánu, ako som o tom už písal.
Mimochodom, obe moje knihy o Černákovi sú vypredané, ale dajú sa nájsť v elektronickej podobe na iTunes. Najmä tá novšia otvorí oči každému, kto by chcel rozprávke o „dobrom mafiánovi“ uveriť.
Z toho, aká je tá hra falošná, ho usvedčujú najmä tí, ktorí ho poznali naozaj dôverne. Napríklad Mária Holubová, ktorej muža dal zabiť a po celý čas sa tváril ako jeho najlepší kamarát. Jej otvorený list bol uverejnený 8. 9. 2016 v SME pod názvom „Exkluzívny list z väznice“. Ďalším, kto vytriezvel z priateľstva s Černákom, je Alojz Kromka, ktorému dával príkazy na vraždy a za ktoré je tiež doživotne za mrežami. Vyhlásil o ňom: „Černák trpí duševným bordelom, mal by ho vypočúvať ošetrovateľ, nie vyšetrovateľ.“
Černák napísal svoju knihu v štýle bojovníka za pravdu…
Veď to je na tom celom to najabsurdnejšie. A pritom sa v nej pravde úzkostlivo vyhýba. Celá je hlavne o tom, ako ho kdekto „zradil“, hoci je občianskou povinnosťou upozorňovať na zločiny, hlavne ak sú také beštiálne ako tie Černákove. Dnes on „zrádza“, ale to je vraj v poriadku. A skutočne najabsurdnejšie sú jeho urážky všetkých tých, ktorí si plnili svoju zákonnú povinnosť a usvedčili ho z vrážd, ktoré pod tlakom dôkazov nakoniec aj sám priznal. On im nemal aké masky „strhávať“. Najfalošnejšie masky si nasadzuje permanentne Černák sám. A tie by mali médiá na základne už známych a ľahko dostupných faktov strhávať, a nie vystavovať.
Je taktiež jeden z mála vrcholových exmafiánov, ktorí ešte stále žijú…
To už o ňom povedal niekto povolanejší: „Černák žije pre pomstu.“ To ho drží a kvôli tomu aj hrá celé to divadlo na spravodlivosť. Veľmi sa chcel pomstiť Kaštanovi a ten teraz sedí za niečo, čo nespáchal. To je tá Černákova „mafiánska česť“.
To, že sa o niečo také absurdné pokúša, je však vcelku pochopiteľné. Čo je ale naozaj nepochopiteľné, je, ako niektoré naše médiá tejto jeho hre na „dobrého mafiána“, a hlavne jeho pomste pomáhajú!
Je to zvrátené – najväčší vrah Slovenska je v takýchto médiách každú chvíľu a tí vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia, ktorých by sme si mali vážiť za ich profesijnú obetavosť a občiansku statočnosť, sú na periférii záujmu spoločnosti. A keby len to! On každú príležitosť prehovoriť využíva na to, aby špinil každého, na koho si spomenie. Splieta absurdné „odhalenia“, čo si skombinoval z povrchného čítania bulváru, a tieto médiá to nekriticky, mechanicky preberajú. Čo si o takejto žurnalistike môžeme pomyslieť?
Černák podčiarkuje morálku a čestnosť…
Je to fraška. A treba zdôrazniť, že chladne vykalkulovaná, ako som o tom už písal. Až o pár rokov Černák požiada o predčasné prepustenie na slobodu, potrebuje, aby si ho verejnosť nepamätala, akým skutočne bol a je. Veď ani to jeho priznávanie nie je žiadna ľútosť, ale trik. Tí noví advokáti prišli totiž s nápadom, že mu takéto priznania vlastne vôbec nemôžu ublížiť. Podľa pôvodných zákonov sú totiž už premlčané. Takže veselo môže tvrdiť, čo len chce, a hlavne udávať iných. A aj keď ho nedávno odsúdili za Oláha, zasa z toho nič nebolo, lebo naše právo je také zvrátené, že doživotne odsúdení nemôžu byť ešte inak trestaní. V USA na to majú inštitút dvojnásobného a aj trojnásobného doživotného trestu, aby bolo jasné, že sa takýto masový zabijak už von nikdy nedostane. Lebo ak by sa dostal Černák na slobodu, je vážna obava, že by tie svoje pomsty začal naozaj aj napĺňať. A cestu mu k tomu dláždia práve všetci tí počestní novinári, čo si na ňom zvyšujú čítanosť či sledovanosť a nechcú vedieť, s akými následkami. Zapamätajme si navždy: „zlí chlapci“ by nikdy nenarobili také hrozné škody, keby im pri tom nepomáhali aj niektorí z tých „dobrých chlapcov“…
