Okrem iného vysvetlil sovietsky program letu na Mesiac, ktorý bol schválený zákonom v roku 1964. Podľa Leonova ZSSR malo pripravený pilotovaný aj bezpilotný mesačný program. „Sovietsky zväz vypustil šesť bezposádkových kozmických lodí okolo Mesiaca, ale v tom čase zomrel hlavný konštruktér Sergej Pavlovič Koroľov. Nový hlavný konštruktér nevedel zobrať na seba zodpovednosť za rizikové rozhodnutia, v dôsledku čoho sme stratili čas a na Mesiaci pristáli Američania,“ povedal Leonov v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.
Alexej Archipovič pricestovali ste druhý raz do Bratislavy. Ako vnímate súčasné hlavné mesto Slovenska? Aký máte vzťah k tomuto mestu, ako ho vidíte?
Je to zaujímavé, aká náhoda. Pred 50 rokmi som bol tu, v Bratislave! Pred 50 rokmi. A znova som sa tu ocitol. Azda sa niekto dozvedel, že sa so mnou spája taký dátum, ale celkovo je to veľmi príjemné. Po 50 rokoch sa znova ocitnúť na tejto pôde a môcť vidieť, čo všetko sa tu udialo. Mal som veľmi dobré priateľské vzťahy s Alexandrom Dubčekom. Na celý život mi ostali krásne spomienky na neho. Mal som dobrého priateľa a ostal ním na celý život. Alexander Dubček bol úprimný človek. Veľa sme cestovali po krajine. Teraz som tu medzi vami a teším sa z vášho pohostinstva. Mnohé sa tu zmenilo. Mesto som takmer nespoznal. Je však rovnako čisté, pohostinné, kvitnúce, zelené, to všetko je potrebné pre normálny život človeka.
Aké boli vaše prvé kroky ku kozmonautike? Aj v odborných biografiách o vás autori píšu, že vaším koníčkom je maliarstvo. Rozhodovali ste sa medzi vesmírom a paletou s farbami?
Po skončení školy, dokonca ešte ako žiak 10. triedy, som odcestoval na Akadémiu umení do Rigy aj so svojimi kresbami. Stretol som sa s riaditeľom akadémie. Dostal som pozvanie na štúdium, ale preto, že internát mohli dostať až študenti tretieho ročníka a na prenajatie bytu v Rige mi štipendium nestačilo, zobral som všetky svoje etudy a odcestoval som na Ukrajinu do leteckého učilišťa. Môj otec už mal totiž dosť rokov a mladší brat ešte stále chodil do školy. Veľmi som túžil lietať. Vyhral som konkurz, pričom na jedno miesto bolo 13 uchádzačov. Začal som lietať a maľovať. Po dvoch rokoch v bojovom pluku sa mi podarilo pripraviť výstavu mojich obrazov. V roku 1959 ma pozvali do skupiny skúšobných letcov. V ten istý deň sme sa stretli s Jurijom Alexejovičom Gagarinom. Konkurz sme úspešne zvládli. Po tom nám navrhli, aby sme vstúpili do oddielu kozmonautov.
Čo všetko musel v tých časoch človek absolvovať, aby sa mohol stať kozmonautom?
O miesto kozmonauta sa uchádzalo 3000 ľudí. Išlo o letcov stíhacích lietadiel vo veku do 30 rokov, ktorí lietali na najnovších typoch stíhačiek, ochotných lietať za akýchkoľvek podmienok. Uchádzač musel mať dobrý zrak, sluch, zuby, zdravý srdcovo-cievny systém a výbornú teoretickú prípravu.
Teda človek v maximálnej fyzickej i psychickej forme a navyše aj odborne zdatný. Koľko kandidátov z tých 3000 uspelo?
Z 3000 kandidátov prešlo len 20.
Takže ste prešli do skupiny kozmonautov, ale stretli ste sa aj s hlavným raketovým konštruktérom Sergejom Pavlovičom Koroľovom…
Sergej Pavlovič Koroľov bol nielen hlavným konštruktérom, veľkým organizátorom, ale považovali sme ho za svojho otca.
Vo viacerých odborných článkoch sa píše, že ste viackrát pozerali smrti do očí. Jedna z tých situácií nastala v roku 1965, keď ste 12 minút a deväť sekúnd vo voľnom kozmickom priestore mali problém so skafandrom. Môžete nám priblížiť, čo sa stalo?
Profesiou som letec-kozmonaut, skúšobný inžinier. S touto profesiou veľmi tesne súvisia riziká. Človek musí byť vždy pripravený na rôzne havarijné situácie. Počas prípravy na štart kozmickej lode, ktorá nás mala vyniesť na obežnú dráhu, predchádzal let bezpilotnej lode. Na bezpilotnej lodi nastala havária a vybuchla. Do hotela k nám prišiel hlavný konštruktér Koroľov a prezident Akadémie vied Ruska Mstislav Keldyš a začali nám vysvetľovať situáciu. Bolo pripravené rozhodnutie prepracovať našu kozmickú loď na bezpilotnú a pre nás skonštruovať novú. Začali sme ich prehovárať, aby to nerobili. Boli sme pripravení letieť a povedali sme, že takých havarijných situácií sme nacvičili okolo 3000. Na to Koroľov povedal, že v priebehu letu sa môže vyskytnúť 3001. Ak poznáte 3000 havarijných situácií, potom si poradíte aj s 3001. A počas letu sa vyskytla prvá, druhá, tretia… – sedem havárií. A jednou z nich bolo aj neočakávané 'správanie' skafandra.
Skafander sa nafúkol a museli ste si znížiť tlak, aby nadobudol funkčnosť?
Letel som vo výške 500 kilometrov a v tej výške som vyšiel do otvoreného vesmíru. Ak mám byť presný, bol som vo výške 498 km. Tam je vákuum asi 'miliardnenásobne´ menej ako na Zemi. Preskúšať skafander na Zemi nie je možné. Neexistovali také barokamery v ani jednej krajine sveta. Stúpal som do výšky. Myslel som si síce, že dôjde k deformácii skafandra, ale že až do takého stupňa, ako sa to stalo, som neočakával.
Ako sa vám podarilo znížiť tlak?
Bol som na opačnej strane zemegule, nemal som s kým konzultovať a ani som nechcel hovoriť, čo sa mi stalo. Nepýtal som povolenie zo Zeme, ale sám som otvoril ventil a znížil tlak o polovicu. A pri tom tlaku som sa dostal do stavu, keď krv začína vrieť a uvoľňuje sa dusík, čo bolo smrteľne nebezpečné. Ale všetko sa skončilo dobre.
Poradili ste si, ale ťažkosti nastali aj pri návrate na Zem. Čakali vás niekde úplne inde, ako ste pristáli. A pristáli ste v tajge. Ako dlho ste čakali?
Pri manévri na pristávanie sme zistili poruchu v brzdiacom systéme. Z automatického režimu sme museli prejsť na ručné ovládanie, ktoré nikto predtým neskúšal. Kozmická loď nebola konštrukčne pripravená na ručné riadenie, to bolo posunuté o 90 stupňov. Jeden oblet okolo Zeme od druhého predstavuje vzdialenosť 1500 km. Preto, keď sme išli na ďalší oblet, posunuli sme sa o 1500 km na západ.
Aký človek bol Jurij Gagarin?
Keď sa už pristúpilo k reálnej príprave letu prvého človeka do vesmíru, táto otázka sa riešila na najvyššej úrovni, hovorili sme o nej aj v skupine kozmonautov. Vtedy viacerí z nás, aj ja, sme tvrdili, že najlepšie tú prácu vykoná Jurij Gagarin. Bol dopodrobna vypracovaný program letu, v ktorom sa jasne stanovilo, kto bude prvý, kto druhý, tretí, štvrtý… a ten program bolo potrebné dôkladne splniť. Ak by niekto chcel robiť niekomu konkurenciu, niesol by tvrdé následky. Ak štartuje prvá posádka, potom tá druhá jej pomáha. Po návrate prvá posádka pomáha druhej. A to sa neporušuje.
Aký bol váš vzťah s Gagarinom?
Do poslednej chvíle sme boli priateľmi. Počul som výbuch lietadla, v ktorom Jurij zomrel. Nešťastie sa stalo neďaleko od letiska v meste Kiržač, kde som v tom čase bol veliteľom parašutistického výcviku.
Ako vyzerá Zem z kozmu?
Prvé slová, ktoré som povedal, boli: Zem je guľatá. Môžeme tomu z detstva veriť, keď to povedia učitelia. Ale odtiaľ vidno, že Zem je guľatá. Je tam neobyčajné ticho, počuť vlastný dych, tlkot srdca, v bežných podmienkach to človek nepočuje.
Aké posolstvo pozemšťanom môže dať kozmonaut?
Asociácia astronautov a kozmonautov pripravila publikáciu Náš dom modrá planéta. Uverejnili sme v nej vyjadrenia o Zemi všetkých kozmonautov, ktorí leteli do kozmu. Začínajúc slovami Jurija Gagarina po tom, ako obletel Zem na vesmírnej lodi Vostok: 'Videl som, aká krásna je naša Zem, modrá planéta', a dodal: 'Ľudia, chráňme ju a zväčšujme jej krásu, neničme ju.' Je to ekologický program celého ľudstva. Vtedy mal 27 rokov. Keď videl Zem, považoval za potrebné povedať práve to: Chrániť a zväčšovať krásu. Vlastne všetci kozmonauti, čo v súčasnosti predstavuje vyše 400 ľudí, hovoria o Zemi síce rôznymi slovami, ale s tým istým obsahom: Zem je náš dom, Zem je krásna, a zároveň sa prejaví znepokojenie zakončené výzvou: Chráňme ju. Je priveľmi krehká. Až tam hore to človek začína chápať, že je to náš dom a žiť v tom dome musia inak všetci.
Rozhovor s Alexejom Archipovičom Leonovom je súčasťou projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého TASR prináša každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
