Uspokojivá odpoveď na to, čo by sa stalo, keby Saddám Husajn zostal dodnes pri moci, neexistuje, ale je tu priestor na špekulácie o správnosti zásahu do diania v Iraku na začiatku milénia. S jednou takou prišiel denník The Telegraph, ktorý píše o okolnostiach druhej invázie do Iraku aj o tom, čo jej predchádzalo.
Čo bolo a mohlo byť
Na počiatku nového milénia sa sankcie zavedené proti Iraku po skončení prvej vojny v Zálive (1990 – 1991) pomaly míňali účinkom, cena ropy rástla a režim bol podľa Západu stále schopný reštartovať program na výrobu zbraní hromadného ničenia. Nové sankcie vtedy zablokovalo Rusko, ktoré z celej veci následne profitovalo.
Moskve sa podarilo nadviazať lukratívnu spoluprácu s Irakom a tiež Francúzskom a Čínou, ktoré ochotne nasledovali vzor Kremľa a pustili sa do obchodovania s Bagdadom.
S čulými obchodnými stykmi by bol postupom času Irak schopný vyrovnať sa v zbrojení svojmu odvekému nepriateľovi Iránu, čo mohlo spôsobiť vzájomný konflikt, a Saddám Husajn by mohol okrem toho pokračovať v tichej vojne proti Izraelu podporovaním palestínskych militantných skupín.
Na prelome tisícročí neplatila už ani bezletová zóna nad kurdskými územiami v Iraku a Husajnova armáda medzi rokmi 1999 až 2000 porušila toto opatrenie stovkykrát. Invázia Západu bola preto len otázkou času, a vyplnila sa v roku 2003. Za necelé dva mesiace Bagdad padol a spolu s ním aj režim Saddáma Husajna, ktorého tri roky po invázii odsúdili na trest smrti obesením a popravili.
Ak by aj Saddám Husajn zostal pri moci a pokračoval vo svojej politike, začiatok vlny povstaní počas Arabskej jari by to podľa denníka The Telegraph iba oddialilo. Organizátori takzvanej Arabskej jari totiž neboli inšpirovaní len pádom režimu v Iraku.
Zodpovednosť nesú Blair a Bush
Otázne však dodnes zostáva, či boli dôvody na vpád do Iraku, ktoré uviedli Spojené štáty a Veľká Británia, dostatočné. Žiadne chemické zbrane hromadného ničenia, ako tvrdili tajné služby USA, sa nikdy nenašli.
Podľa najnovšej štúdie britskej komisie pod vedením sira Johna Chilcota, ktorá sa zaoberala úlohou Veľkej Británie v prvej vojne v Zálive, nesú veľkú mieru zodpovednosti za inváziu do Iraku a následný stav, v akom sa krajina ocitla, práve vtedajší lídri USA a Veľkej Británie. V 6-tisícstránkovej správe Chilcot a jeho komisia uvádzajú, že vtedajší premiér Tony Blair „vedome zveličoval hrozbu, ktorú predstavoval Saddám Husajn“.
O správe komisie sira Johna Chilcota sme písali aj TU.
Britský šľachtic, ktorý bol pri vyjednávaní mieru v Severnom Írsku, spolu s ďalšími odborníkmi v dlho očakávanej správe uvádza, že Veľká Británia si vybrala inváziu skôr, ako vyčerpala všetky ostatné mierové možnosti. Chilcotova komisia dodáva, že „britské tajné služby poskytli chybné informácie“, keď tvrdili, že Husajnov režim má zbrane hromadného ničenia, a USA podľa neho ignorovali rady Londýna o povojnovom plánovaní.
Súčasťou správy Chilcotovej komisie je aj tajná komunikácia medzi Blairom a vtedajším šéfom Bieleho domu Georgeom Bushom. V nej tesne pred inváziou do Iraku britský expremiér podľa správy napísal americkému prezidentovi: „Budem s vami, nech sa deje čokoľvek.“
Len šesť dní po vpáde spojeneckých vojsk do Iraku nasledovala ďalšia správa, v ktorej Tony Blair napísal Bushovi, že invázia je moment, vďaka ktorému môže „definovať medzinárodnú politiku na nasledujúcu generáciu“ a nastoliť „skutočný svetový poriadok po studenej vojne“.
- Reklama -
