Kvalita prevedenia a férovosť volieb je, samozrejme, legitímna otázka v akejkoľvek liberálnej demokracii. Spoliehať sa na akýkoľvek „automatizmus“ alebo „rutinu“ sa nevypláca, pretože aj v demokracii platí heslo „dôveruj, ale preveruj“. Ale je tu aj otázka druhá: populistická stratégia budovať antiestablishmentovú politiku na politike nedôvery. Úplne jednoducho povedané: populisti si zo systémovo vzniknutej nedôvery utvárajú politický nástroj, ktorý cielia na zavedený status quo, a má svoje zdroje (a to je dôležité uvedomiť si) mimo populizmu. Obe tieto dimenzie je nutné brať do úvahy pri kritickom hodnotení súčasnej situácie v dnešnom povolebnom Rakúsku.
Ako funguje populizmus?
Zhrňme si pre základnú orientáciu hlavné charakteristiky rakúskych populistov, aby sme si vyjasnili, že pojem populizmus nie je nadávka (aj keď sa tak hojne používa), ale že má analytický a tiež politický zmysel. Vyhneme sa pritom akýmkoľvek ideologickým prídavným menám a hodnoteniam.
Populisti v Rakúsku a inde v Európe sa považujú za alternatívu (a prezentujú sa tak) k súčasnému establishmentu (ďaleko menej ale k súčasnému systému). Vzhľadom na to, že ich politickými konkurentmi sú strany v politickom strede, ktoré stratili jasnejšie politické zafarbenie, populisti využívajú politickú sterilitu konsenzu (neexistencia skutočných politických alternatív pre voliča) a systémovú nedôveru vo svoj prospech. Teda súčasťou ich stratégie je politicky polarizovať a zároveň nedôveru posilňovať ako politický nástroj v rámci politickej súťaže. Týka sa to, samozrejme, tiež politického slovníka, teda sémantickej (koncepčnej a jazykovej) podoby konsenzu, ktorá určuje, čo a ako sa smie hovoriť a čo nie – čiže vo všeobecnosti určitú „normu“.
Konečne rakúski populisti rovnako ako ďalší európski populisti stavili na voličskú mobilizáciu pomocou kolektívnych symbolov, odkazov na emócie a konfliktné témy, poňatú „ľudovo“, teda zrozumiteľne a „politicky nekorektne“.
Populisti žnú nespokojnosť a utvárajú z nej politiku, ktorá je svojou podstatou politikou opozičnou a nekonštruktívnou vo vzťahu ku konsenzu. Úplne očividným je ale aj ďalší celoeurópsky trend súčasného populizmu, ktorým je absencia ľavicových alternatív a naopak podpora pravicového populizmu medzi potenciálnymi voličmi ľavice (zamestnanci a ľudia práce).
Establishment bráni svoj konsenzus
Na druhú stranu, z logiky samotnej politiky vyplýva, že establishmentové strany a politici budú brániť konsenzus, ktorý utvorili a ktorého súčasťou sú. Ten, kto určuje pravidlá, má postavenie moci, a politika je o tom, ako veľmi nestratiť, udržať a ďalej posilňovať. Hlavným problémom sa teraz pre establishment stáva práve konsenzus sám, pretože ten stráca podporu verejnosti a fakticky aj spoločenské ukotvenie (t. j. spoločnosť ho z viacerých dôvodov už nepovažuje pre seba za funkčný). Kľúčovou je totiž otázka, v čom záujme je moc vykonávaná.
Establishment sám seba považuje za normu a populistických konkurentov teda vidí ako odchýlku alebo úchylku, ktorá narušuje zavedené pravidlá a mala by byť izolovaná ako zdroj nestability (nákazy). To nič nemení na tom, že je to establishment, ktorý predovšetkým (nie však len) seje nedôveru a systémovo produkuje populizmus ako svoje „nevydarené dvojča“.
Jedným z rysov tejto establishmentovej politiky je viac či menej výrazné a značne zjednodušujúce hľadanie zodpovednosti u voličov, ktorí sa tak stávajú, v skratke, hlupákmi, zatiaľ čo populistickou ozvenou je naopak antielitárstvo a heslá o „hlase ľudu“. Obe pozície týmto spôsobom posilňujú konflikt v politickom priestore.
Problémom súčasného establishmentu je zatiaľ konzervativizmus, ktorý ale zakrýva faktickú neschopnosť politicky inovovať v súlade so sociálnym a ekonomickým vývojom (čo súvisí zase s mocenskými pozíciami). Základom celého problému je odcudzenie establishmentovej interpretácie politického systému od voličov a ich požiadaviek. V kocke toto odcudzenie plynie z konca welfarizmu (politiky sociálneho štátu) a úpadku autority a autonómie národných štátov.
Ukradnuté víťazstvo?
Túto všeobecne opísanú situáciu možno sledovať na konkrétnej dynamike vývoja po prezidentských voľbách, v ktorých Norbert Hofer prehral len o približne 31-tisíc hlasov, ale aj všeobecnejšie v súvislosti s politickým vzostupom slobodných v rakúskej politike.
Na úrovni ministerstva vnútra (establishmentu) sú teraz vyšetrované prípady „volebných nepravidelností“ (oficiálny pojem) v rámci prezidentských volieb, čo je na jednu stranu požiadavka politického systému – liberálnej demokracie – a na druhú potom, samozrejme, tiež preventívna odpoveď populistom s ich politikou nedôvery, ktorá na establishment vytvára ďalšiu formu nátlaku.
Oproti tomu slobodní si ponechali priestor pre manévre, a tým tiež určitú výhodu „úderu“, ktorý ale zrejme nechcú využiť zbrklo. Veľká podpora, ktorú sa kandidátovi slobodných Hoferovi podarilo získať, je potenciál do budúcnosti a cieľom sú už teraz voľby do parlamentu v roku 2018. Táto manévrujúca pozícia sa odrážala v slovách predsedu strany Heinza-Christiana Stracha, ktorý jasne naznačil postoj okolo legitimity volieb. „Strana nechá preveriť výsledky volieb nezávislou treťou stranou a podľa jej hodnotenia sa rozhodne, ako ďalej postupovať,“ povedal Strache. Toto rozhodnutie plní všetky potreby: pracuje stále s nedôverou, ale vlastné hodnotenie necháva na expertnej tretej strane.
„Nezrovnalosti“ volieb
O akých nezrovnalostiach ohľadom prezidentských volieb sa hovorí v uplynulom týždni úplne konkrétne v rakúskych médiách?
Oficiálne sa objavilo niekoľko typov informácií o „nezrovnalostiach“ vo voľbách. Už minulý týždeň ministerstvo vnútra informovalo o celkom piatich voličských obvodoch, kde došlo preukázateľne k problémom. Napríklad išlo o zlé určenie voličskej účasti či nesprávne sčítanie hlasov vrátane predčasného sčítania korešpondenčných hlasov, ktoré sa malo oficiálne začať až v pondelok 23. mája o deviatej ráno. V týchto prípadoch k nemu ale došlo už v nedeľu večer. Incidenty už boli odovzdané do rúk štátneho zástupcu a majú byť vyšetrované.
Na začiatku tohto týždňa boli zverejnené ďalšie tri prípady. V hornorakúskom Helfenbergu malo dôjsť k svojvoľnému zničeniu troch hlasovacích lístkov tamojším starostom obce, v Ahorne bolo jednej voličke zabránené hlasovať, pretože bola nesprávne uvedená v zozname korešpondenčných voličov. V Miesbachu v Dolnom Rakúsku malo voliť šesť mladíkov, ktorí ešte legálne nedosiahli vek umožňujúci voliť. Vinu na tom údajne mal administratívny chaos v registračných zoznamoch tejto obce, ako mala informovať ÖRF. Správy sú zatiaľ skúpe na popísanie konkrétneho rozsahu „nezrovnalostí“, pričom establishment uisťuje, že incidenty nemohli ovplyvniť výsledok volieb.
Zostáva teda zatiaľ otvorenou otázkou, či tieto doterajšie incidenty môžu spochybniť dôveryhodnosť a legitímnosť prezidentských volieb v Rakúsku. Teda legálne a ústavne, pretože pre mnoho podporovateľov slobodných už tieto voľby sú vnímané ako sfalšované, či dokonca ukradnuté.
Z právneho hľadiska sú ale veci celkom jasné. Norbert Hofer a jeho slobodní by museli zhromaždiť penzum nezrovnalostí, či dokonca podvodov, ktoré by dokazovali, že došlo k ovplyvneniu výsledku volieb. Šéf slobodných Strache v rozhovore pre Kronen Zeitung napokon sám jasne priznal, že v hre je Van der Bellenov náskok. Ako je známe, ide v ňom o 31 038 hlasov. To nie je veľké číslo. Ale v tomto prípade sa ešte môže ukázať až príliš veľkým. Už 8. júna vyprší lehota na spochybnenie volieb právnou cestou.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
