Úvodom nášho rozhovoru mi to nedá nevrátiť sa na koniec apríla, keď severonemecký Hannover, v ktorom roky žijete, hostil amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý v sprievode kancelárky Angely Merkelovej navštívil strojársky veľtrh. Ako ste prežívali, že sa Hannover stal na pár dní hlavným mestom sveta?
Či práve hlavným mestom sveta, to neviem, ale v každom prípade nastal v Hannoveri znamenitý blázinec. Našťastie, naša mestská časť leží mimo oblasti Obamovej návštevy, ale kam zasiahla, tam to stálo za to. Celé úseky verejnej aj súkromnej dopravy vyradené z bezpečnostných dôvodov z užívania, zákaz nielen vychádzania z domov, ale aj čo i len približovania sa k oknám, veľkoplošný uzáver vzdušného priestoru, celé roje vrtuľníkov patrolujúce nad mestom, tisíce policajtov v trvalom nasadení… Neviem, či to muselo byť. Ako účel celej akcie sa udávala návšteva hannoverského veľtrhu, stretnutie s kancelárkou Merkelovou a niekoľkými inými štátnikmi, azda aj nejaké vyjednávania okolo obchodnej zmluvy TTIP, v Nemecku nie práve populárnej. Prezident Obama tiež využil svoju návštevu na vyjadrenie porozumenia pani Merkelovej pre jej politiku v utečeneckých záležitostiach, čo rozhodne potrebuje, lebo inak s ňou v tej veci nesúhlasí v Nemecku pomaly už nikto. Koľko celá tá sranda stála, sa nemôžem nikde dopátrať, ale udáva sa niečo okolo 30 až 40 miliónov eur, čo však chápte len ako spodnú hranicu; koľko stála americkú stranu, nechcem radšej ani vedieť. Kladiem si otázku: keď už sa svetové štátnictvo musí bezpodmienečne zísť, nešlo by to niekde bokom, napríklad na vojnovej lodi alebo na pustom ostrove? Alebo to ešte jednoduchšie a úspornejšie vybaviť po telefóne? Bez obťažovania obyvateľov a rabovania beztak podvýživených verejných pokladní?
Spomenuli ste TTIP, dohodu EÚ a USA o voľnom obchode. Vnímali ste skôr podporu pre tých vraj až 90-tisíc ľudí, ktorí proti nej v Hannoveri demonštrovali alebo pre vyjadrenie Baracka Obamu a kancelárky Angely Merkelovej, ktorí ju svorne podporili?
K tomu by som sa nerád vyjadroval, keďže neviem presne, o čo v spomínanej dohode ide, eventuálne, aké z nej vyplývajú pre nás obyčajných smrteľníkov výhody či nevýhody. Že sa pre jej uzavretie vyslovila pani Merkelová s prezidentom Obamom, je pochopiteľné; obaja sa vmanévrovali do situácie, keď je potrebné sa pochváliť konečne už nejakým úspechom. Na druhej strane nadobudli prejavy odporu proti TTIP charakter svätej vojny, čo práve nemusím. Teda: nestotožňujem sa, len pozorujem, čo sa z toho vyvinie, kým sa prikloním na jednu stranu sporu.
Hovorili ste v úvode o slovách porozumenia, ktoré americký prezident predniesol k nemeckej kancelárke. Barack Obama v rozhovore pre denník Bild tiež vychvaľoval kancelárku Merkelovú za jej odvážny postoj k utečeneckej kríze a označil ju pre to za strážkyňu Európy. S akou odozvou sa v Nemecku tieto jeho výroky stretli?
Je spoločným charakterovým rysom vysokopostavených osôb, že sa nerady púšťajú do niečoho neistého, čo by mohlo ohroziť ich kariéru; rady by zachovali stav, aký je, a dokážu s ním zaobchádzať. Vývoj ale znamená zmenu; a rozumný štátnik sa pripraví na všetky eventuality, vrátane nepriaznivých, a práve takých. Kto toho nie je schopný alebo pre to ochotný, nezaslúži si titul štátnika, nanajvýš politického ´príštipkára´. Odozvu v nemeckom obyvateľstve, pokiaľ viem, neskúmali, tuším však, že nebola zvlášť priaznivá. Tiež by som nepokladal postoj pani kancelárky za odvážny, ale za detinsky tvrdohlavý.
Ako zapadá do politiky otvorenosti kancelárky Merkelovej voči migrantom to, že Nemecko je jednou zo šiestich krajín, ktoré žiadali Európsku komisiu o predĺženie dočasných kontrol na vnútorných hraniciach schengenského priestoru?
Príliš do nej nezapadá. Skôr je pani Merkelová okolnosťami nútená krok za krokom od politiky otvorenosti ustupovať. Ani jej nič iné nezostáva, keďže so svojím postojom v Európe zostáva už pomaly sama. Štátnik hodný toho titulu by sa v takej situácii ospravedlnil, prepáčte, ľudia, urobil som hlúposť, nechal som sa zviesť svojím prianím a prehliadol zjavnú skutočnosť. Ale pani Merkelová nie je štátnik. Nanajvýš politik, a ešte… No, nebudem ďalej rozvádzať, aký.
Nemecká vláda dala súhlas so stíhaním satirika Jana Böhmermanna pre báseň zosmiešňujúcu v televízii ZDF tureckého prezidenta Erdogana, aj keď v koalícii panovali rôzne názory, či vyhovieť tureckej žiadosti a začať stíhanie. Je nemecká verejnosť naklonená skôr tomu vyhovieť požiadavke Turecka alebo je pre ňu viac sloboda slova?
V Böhmermannovej afére je nemecká verejnosť zriedkavo jednotná. Uznáva, že pán Böhmermann prehnal miestami svoje vtipy na hranici nechutnosti, ale kto sa dal na politiku, musí toho zniesť viac než bežný občan. Keby sa taký Franz Josef Strauss súdil pre každú štipľavú narážku, doživotne by zo súdov nevyšiel. O slobode slova by som v tomto prípade nehovoril, nemčina však pozná výraz Narrenfreiheit, voľne preložené – sloboda šašov. Pán Böhmermann je šašo z povolania. Pán Erdogan zo seba svojím zlostením úspešne urobil šaša pred tvárou sveta. Ak sa môžem odvážiť prognózovať, povedal by som, že k procesu možno dôjde, k odsúdeniu ale ťažko; tak otvorene sa vzoprieť takmer jednotnej verejnej mienke sa sotva odváži nielen súd, ale ani sama pani kancelárka.
Čo si myslíte o európskom alebo skôr nemeckom nadbiehaní Turecku pri riešení migračnej krízy?
Merkelovskom, spresnil by som. V nemeckej verejnosti nachádza len minimálnu podporu, ako dokazujú výsledky tlačových či internetových ankiet. Ale aspoň sa takéto ankety už organizujú a sú uverejňované, je to známka ústupu merkelistickej politiky. Politiky chaotického striedania nedomyslených návrhov, ich opúšťania a nahrádzania inými, rovnako nedomyslenými. Pripomeňme si: neobmedzené prijímanie utečencov, akýchkoľvek, odkiaľkoľvek, v optimistickom predpoklade vyjadrenom uvítacou vetou pani kancelárky: “Wir schaffen das” (My to dokážeme). Keď sa začalo ukazovať, že to asi predsa len nedokážeme a objavovali sa známky občianskeho odporu a pokles kancelárkinej popularity, prišiel na rad návrh rozmiestnenia prebytočných utečencov do ostatných krajín Únie. Že ani z neho nič nebude, mohol som za honorár päť korún odhadnúť už vopred; musel by byť takýto premiestnený človek niekde v Slovinsku či v Portugalsku ukovaný na reťaz, aby nebol hneď za týždeň zase späť v Nemecku. No a teraz teda turecké riešenie: zrušíme vízovú povinnosť, tak ustúpime v desaťročia odďaľovanej požiadavke prijatia Turecka do EÚ, zaplatíme tureckému samovládcovi pár miliárd. Že ani z toho nič nebude, je isté ako amen v otčenáši; ak je pani Merkelová ochotná pristúpiť na Erdoganove nepoctivé požiadavky, zvyšok Európy k tomu ochotný nie je. Aj som zvedavý, akého králika vytiahne z klobúka po štvrtýkrát.
V Drážďanoch sa konal súd s Lutzom Bachmannom, predákom hnutia Vlasteneckí Európania proti islamizácii Západu (Pegida), ktorému hrozilo až päť rokov väzenia za podnecovanie nenávisti voči utečencom. Ako možno chápať ten nepomerne miernejší rozsudok, ktorý nad ním nakoniec zaznel?
Pán Bachmann vyšiel od súdu s trestom pokutou 9600 eur, čo nemožno práve pokladať za triumf merkelovsky ladenej justície. Keby spomínaný pán začal vyberať medzi sympatizantmi Pegidy po eure, mohol by pozajtra vysypať tú hromadu drobných na súde na stôl. Takýto výsledok skôr než nejaký zlom môže znamenať časť celkového zlomu. Už od začiatku utečeneckej krízy je v nemeckej spoločnosti zjavný a stále sa rozširuje: na jednej strane tradičné partaje na čele s pani Merkelovou, úslužná tlač a časť intelektuálnej scény, na druhej občianska, silne kritická, presný podiel je ťažké zistiť, podľa všetkých náznakov ale väčšina. Rozpor je vyjadriteľný vetou škótskeho ekonóma McCullocha z 18. storočia: To, čo by malo byť, je večnou prekážkou pre objavenie toho, čo je. Presne. Politika, médiá a intelektuálni nabádatelia vychádzajú z predstáv, ako by sa správne mal ten utečenecký prepletenec riešiť a vyriešiť. Kritický občan vychádza z toho, čo okolo seba vidí. Ako sa hovorí, jeden o koze, druhý o voze a nemôžu sa zhodnúť, iba ak by kritická väčšina zmohutnela natoľko, že by výsledkom bola aj väčšina volebná a politická. To ale môže ešte nejaký čas trvať; nemecký duch nie je naklonený príliš radikálnym zmenám v rozpore s úradným stanoviskom, a ak je, trvá mu dlho, než sa odhodlá vyjadriť svoju mienku verejne, napríklad vo voľbách.
Na zjazde Alternatívy pre Nemecko schválili delegáti programové vyhlásenie, podľa ktorého islam nie je zlučiteľný s nemeckou ústavou. Aká bola reakcia na tento krok teraz už podľa prieskumov tretej najsilnejšej strany v Nemecku?
Ohlas vo verejnosti je vzhľadom na závislosť médií od merkelovskej politiky ťažko zistiteľný, ak vychádzam ale z internetových diskusií, je väčšinou pozitívny. Pravdaže, internetoví diskutéri predstavujú len určitý výrez spoločnosti, a tak by som nechcel zovšeobecňovať. Čo sa zlučiteľnosti islamu s ústavou týka, nuž, nepoznám ju naspamäť; povedal by som ale, že ťažko môže byť zlučiteľný dokument, zdôrazňujúci zásady demokratickej plurality, slobody jednotlivca a ľudských práv, s ideológiou takéto zásady vylučujúce. Pre mňa osobne by strana AfD – politický nováčik, neskúsený a s výnimkou utečeneckých tém nejednotný – bola voliteľná len z núdze, keby iného výberu nebolo. Je ale možné, ba očakávateľné, že do spolkových volieb v budúcom roku bavorská strana CSU na čele s Horstom Seehoferom rozšíri svoju pôsobnosť na celé Nemecko. To by som potom hneď vedel, koho voliť, a najskôr nielen ja.
Beriete vyhlásenie Alternatívy pre Nemecko ako prvý konkrétny krok k tomu, aby sa nenaplnili chmúrne vízie z vašej knihy Pod znamením polmesiaca?
Vzhľadom na neistotu, čo si vôbec s rukopisom počnem, sa mi spisovanie vlieklo dlhých osem rokov. Stalo sa medzitým všeličo, s čím som nepočítal, napríklad s existenciou strany AfD a jej príbuzných vo veľkej časti Európy, a najmenej v dvoch veciach som sa mýlil. Položil som zaplavenie Európy islamom do druhej polovice storočia, a ona sa už potopa začína valiť. Poňal som islam ako jednotnú, všetok odpor valcujúcu silu, ktorá sa až neskôr začne v dôsledku vnútorných rozporov štiepiť a ochabovať, ale sektársku rivalitu má islam v sebe, povedané obrazne, geneticky zakódovanú, a jej dôsledky sa už tiež začínajú valiť. Zatiaľ v nešťastnej Sýrii a v niekoľkých ďalších nadobro rozbitých štátoch. Keďže si však moslimskí utečenci nesú svoje zlosti a nenávisti so sebou v batožine, dá sa počítať s tým, že ich zavlečú aj k nám do Európy. Niežeby to bola práve najsvetlejšia perspektíva. Naopak sa mi – aspoň v to dúfam – podarilo vykresliť početné, ale odolné jadro európskej spoločnosti, ktorému je dané pretrvať kolaps islamu, netvorivého, ustrnulého, od inovatívnych schopností Západu závislého, a stať sa základom spoločnosti obrodenej, od módnych pochabostí včerajška očistenej. Ale to by bol námet iného románu.
- Reklama -
