Na bratislavskej konferencii GLOBSEC zazneli dôrazné varovania pred Ruskom. Poľsko si želá rozmiestnenie vojenských kapacít na svojom území i v ďalších častiach východnej Aliancie; zaznela tiež téza, že Rusko sa snaží rozložiť EÚ, pričom je mimoriadne aktívne aj v Česku a na Slovensku. Generál Pavel varoval, že bude jasne povedané, ktorí spojenci v NATO nedodržiavajú predpísané 2 % HDP na zbrojenie. Čím myslel aj ČR. Do akej miery je možné s jednotlivými kľúčovými závermi súhlasiť?
Najprv je potrebné jasne uviesť, čo je to GLOBSEC. Z hľadiska počtu významných klientov je to bezpochyby prestížna a štedro financovaná udalosť. Z hľadiska otvorenej pluralitnej diskusie je to však hrubo až bezcharakterne zneužívaný priestor pre nehanebnú propagandu novej fázy studenej vojny tých najhorších rozmerov. Každý rok tam s obrovskými poctami privítajú niekoho, kto by bol v spravodlivom svete už dávno odsúdený ako vojnový zločinec. Tento rok to bola napríklad bývalá šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová, ktorá zohrala kľúčovú úlohu v rozbití Juhoslávie a finančne z toho profitovala, keď skupovala kľúčové podniky v Kosove, medzi nimi aj Telekom. Minulý rok to bol britský premiér David Cameron. Ten je architektom bombardovania Líbye a následných zmien tamojšieho režimu, čo bolo nielen porušením medzinárodného práva, konkrétne rezolúcie BR OSN č. 1973, ale predovšetkým to spôsobilo rozvrat štátu a súčasný rozkvet pašovania ľudí smerujúcimi do Európy. A, samozrejme, bol tu aj bývalý gruzínsky prezident Michail Saakašvili, ktorý je vo svojej vlasti stíhaný za prekročenie právomocí verejného činiteľa, podnecovanie násilia a krvavého potlačenia masovej demonštrácie v novembri 2007 – najprv našiel útočisko pred spravodlivosťou v USA a dnes si užíva ochranu v Porošenkovej Ukrajine. A dalo by sa pokračovať.
Slušní ľudia do takejto spoločnosti nechodia. Preto tu nikdy neuvidíte Jeremyho Corbyna, Bernieho Sandersa, Evu Moralese či Justina Trudeaua. Nebudete tu vidieť Josepha Stiglitza, Noama Chomského, Immanuela Wallersteina či Naomi Kleinovú. Je to ohlušujúca jednostranná udalosť a takto je treba ju aj brať. V tejto atmosfére sa nedá viesť racionálna diskusia o Rusku, ktoré má svoje problémy s politickým systémom, súdnictvom, stavom ľudských práv atď. Ale nie je to krajina, ktorú treba démonizovať. Je do očí bijúce, že na tejto udalosti nezaznie žiadna kritika najbrutálnejších spojencov USA, ako je Saudská Arábia či niektoré stredoafrické krvavé režimy, ale účastníci sa zadusia kritikou omnoho mäkších režimov v Rusku, na Kube či vo Venezuele, s ktorými sa nielenže dá, ale je nevyhnutné pri riešení globálnych problémov spolupracovať.
Všimli ste si, koľko má dnes Západ nepriateľov? Núti nás nenávidieť a izolovať sa od takého počtu krajín, že to prekračuje mentalitu z čias sovietskeho impéria. Ale prečo vlastne? Prečo by mala byť predmetom škandalizácie prastará túžba ľudstva po mieri a priateľstve so všetkými národmi sveta? Prečo by sme mali prijímať túto žlčovitú informačnú vojnu charakteristickú skôr pre psychotické diktatúry, v ktorej sa utápajú obe pologule našej planéty? To sa týka aj, alebo najmä filozofie Severoatlantickej aliancie. Je šialené, ak spomínaný predseda vojenského výboru NATO generál Pavel povie, že hlavnou hrozbou pre Európu nie sú súčasné problémy s masovou migráciou, ale Rusko. Ak začnete spochybňovať bezprostrednú skúsenosť Európanov a vytvárať imaginárnych nepriateľov, ľudia vás budú považovať za idiota. A skôr alebo neskôr sa začnú pýtať, pred čím nás chráni NATO, pokiaľ nie pred reálnymi hrozbami, a na čo túto organizáciu vlastne potrebujeme, keď je aktivovaná len pri narušení amerických globálnych záujmov.
Možno pripomenúť, že často práve zo strany NATO a jeho členov nám pripomínajú, že nedávame dostatok prostriedkov na obranu…
Na príklade stále brutálnejšieho nátlaku na zvyšovanie vojenských výdavkov do výšky dvoch percent HDP vidíte absurdnosť celej situácie. Hoci prestížny Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru (SIPRI) dlhodobo varuje, že súčasné tempo rastu zbrojenia je neefektívne, že neprispieva k bezpečnosti, ale k destabilizácii svetového poriadku, väčšina politikov a analytikov iracionálne označuje akékoľvek škrty za bezpečnostnú hrozbu. Zbrojárski lobisti vám, samozrejme, budú tvrdiť, že všetky takto vynaložené peniaze sú akousi zárukou či poistkou proti možnému nebezpečenstvu. Lenže ak sa dnes chcete poistiť (kdekoľvek), musíte najprv vyhodnotiť riziko. Inak by boli výdavky na poistenie výdavkami bez hranice. A presne takto sa mrhá peniazmi pri vojenských výdavkoch štátov NATO. Netreba vysvetľovať, netreba zdôvodňovať. Netreba vyhodnocovať efektivitu. Stačí, keď si vymyslíte hrozbu a jej iracionálnosť ospravedlníme bezpečnostnými opatreniami. Je to niečo podobné, ako by ste si každý deň kupovali lieky – nie preto, že ich potrebujete, ale pre prípad. Každý občan v demokratickej krajine má právo na bezpečnosť a rovnaké právo sa pýtať, akým spôsobom je jeho bezpečnosť chránená. Ak všetky rezorty musia zdôvodňovať svoje výdavky, ministerstvo obrany by nemalo byť výnimkou. Realita je však úplne iná. Každá hrozba je definovaná tak, aby ospravedlnila armádne výdavky, nie naopak. Je to všetko podivné. Desia nás výdavky na štátny aparát, sme alergickí na požiadavky odborárov, šetríme na Slovenskej akadémii vied, na matkách s deťmi a dokonca aj na ťažko chorých pacientoch – ale nikto, nikto nežiada konkrétnejšie zdôvodňovanie výdavkov na obranu. Akékoľvek vyslovené požiadavky zo strany zbrojárskych lobistov sledujú naše médiá s takmer nábožnou úctou.
Fakty sú také, že štáty NATO dnes vynakladajú na zbrojenie približne dve tretiny celosvetových výdavkov. Rusko začalo v posledných rokoch výdatnejšie zbrojiť, ale stále je to len päť percent. V konvenčnej vojne by proti takejto presile Rusko nemalo šancu, v nekonvenčnej by nemal šancu nikto. Tak o čom sa tu bavíme? Na druhej strane, Severoatlantická aliancia je jediná medzinárodná organizácia, v ktorej nie je verejnosť citlivá na plytvanie. Výstavba nového sídla NATO sa tak predražila, že členské štáty si museli priplatiť milióny eur. NATO začalo výraznejšie tlačiť na zvyšovanie rozpočtu obrany svojich členov od začiatku roka 2010, keď sa pakt dostal do problémov spôsobených nadmernými výdavkami na nezmyselnú vojnu v Afganistane. A tak na jednej strane politici pateticky presviedčajú verejnosť, že nám chýbajú peniaze na modernizáciu armády, na strane druhej sme pomáhali budovať afganskú armádu, ktorá je vďaka týmto financiám modernejšia než tá naša. Kŕmime zbrojárske firmy bez toho, aby sme vyhodnocovali, aký to bude mať pre našu bezpečnosť reálny efekt. Diskusiu, ktorá sa u nás o bezpečnosti vedie, neurčujú odborníci zameraní na mierové riešenie a zlepšovanie vzťahov medzi národmi, ale zbrojárenskí lobisti. Tí považujú za mantru akékoľvek diskusie na túto tému naše “záväzky” prispievať na obranu NATO vojenskými výdavkami vo výške dvoch percent HDP. Neviem, či si väčšina ľudí uvedomuje, aké sú to obrovské peniaze. V rozpore s tým, čo tvrdili obhajcovia Severoatlantickej aliancie, aliančná obrana nie je lacnejšia – väčšina neutrálnych štátov dnes dáva na obranu menej ako najslabšie články NATO. Dve percentá HDP sú podľa mnohých odborníkov samoúčelnou hranicou militarizmu, ale my sa k tomuto záväzku naďalej hlásime. Americkí spojenci nás často vydierajú tým, že ich podiel na vojenských výdavkoch členských štátov NATO sa neustále zvyšuje. Lenže to je veľmi demagogicky postavený argument. My predsa nie sme a nemôžeme niesť zodpovednosť za americké vojnové dobrodružstvá a prispôsobovať im vlastné výdavky. Svojim americkým priateľom môžeme poradiť len to, aby neviedli toľko nezmyselných vojen. A ich výdavky budú nižšie. Naše bezpečnostné priority musia byť formulované inak.
Konferencie GLOBSEC sa zúčastnila tiež exministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová, ktorá uviedla, že Spojené štáty sa vo svete musia angažovať a mali by byť pripravené vyvíjať aktivity po celom svete, a to nielen vojenské. Výzvy na oslabenie transatlantického spojenectva, či dokonca na rozpustenie NATO sú podľa nej veľmi nebezpečné. A najlepšie na funkciu prezidenta USA je vraj pripravená Hillary Clintonová. Čo povedať k týmto jednotlivým bodom?
Len to, že Madeleine Albrigtová obhajovala presne tú politiku, ktorá doviedla svet k súčasným problémom. Tú politiku, ktorá rozvrátila Balkán, Afganistan, Irak, Líbyu aj Sýriu. Je neuveriteľné, že tie milióny mŕtvych neviedli k žiadnej sebareflexii, čo len naznačuje, že sa nič nezmenilo, že svetu vládnu naďalej tí istí ctihodní klamári a najväčší vojnoví zločinci diktujú národom podmienky z vládnych palácov. Na poradcovi (slovenského – pozn. red.) prezidenta republiky Martinovi Bútorovi som si kedysi vážil jeho zmysel pre občiansku angažovanosť a mimoriadne kultivované vystupovanie. V okamihu, keď Albrightovej odovzdal cenu za – a teraz počúvajte – “posilnenie mieru” a nazval ju “zázrakom zosobneným v človeku”, ktorý treba uctiť, stratil u mňa posledné zvyšky rešpektu. Lebo toto nebol názor, toto bolo už vedomé vymývanie mozgov na úrovni politrukov z päťdesiatych rokov. A raz sa za toto obdobie budeme všetci hanbiť. Podobne je potrebné vnímať aj jej podporu pre Hillary Clintonovú. Táto žena je pre ňu totiž zárukou kontinuity, sú mentálne na tej istej úrovni. A tú mentalitu by som zhrnul do slávneho výroku Madeleine Albrightovej, ktorá sa vo funkcii šéfky diplomacie rozčuľovala: „Na čo máme armádu, keď ju nemôžeme použiť?” V tejto zdanlivo naivnej otázke je filozofia jej zmýšľania. Je to veľmi militantný človek, ktorý viac než umeniu diplomacie verí sile zbraní.
Vladimir Putin sa v rámci svojej TV show snažil chlácholiť ruských občanov. Tí nariekali na zdražovanie potravín a liekov, klesajúce alebo nevyplácané mzdy, nekvalitné cesty, korupciu, drahé komunálne služby, svoju nemožnosť splácať hypotéky a pod. V akej pozícii je teraz doma ruský prezident? Ako je silný a stabilný? Čím zvláda odolávať takému všeobecnému náreku? Bude znovu zvoleným prezidentom a dokončí v pokoji svoj mandát alebo sa Rusko “nezmátorí” a zažije turbulencie, ak nie revolúciu?
Musím sa už smiať pri týchto opakovaných pokusov, keď sa želania vydávajú za fakty. Podobné úvahy, že Putin už-už padne, sa objavujú aj u nás, najmä z úst mainstreamových novinárov a proamerických analytikov, ale všetky tieto táraniny usvedčujú ich autorov zo žalostne slabej znalosti súčasného Ruska. V prvom rade, Putinova popularita napriek klesajúcej životnej úrovni väčšiny obyvateľstva naďalej láme rekordy. Podľa agentúry FOM súhlasí s Putinovou politikou viac než 81 percent občanov a viac ako 70 percent by ho volilo v ďalších prezidentských voľbách. To je dôvera, ktorú si žiadny západný politik nevie predstaviť. Iste sa pýtate, čím to je. Jednoducho tým, že popularita ruského prezidenta stúpa nie napriek, ale aj vďaka ekonomickým sankciám. Ruská duša je už taká. Rusi vždy reagovali na krivdy spôsobené nepriateľmi svojej vlasti tým, že prestali útočiť na svojich štátnych predstaviteľov a zomkli sa okolo nich. Často sa poukazuje na moc ruskej finančnej oligarchie, lenže tá má rovnaké záujmy za Putina, aké mala aj za Jeľcina a aké majú oligarchovia v Bratislave, Prahe, Berlíne alebo vo Washingtone. Štrukturálne problémy ruskej spoločnosti sú podobné ako štrukturálne problémy iných kapitalistických krajín – s tým rozdielom, že Rusi majú momentálne mimoriadne schopné politické vedenie.
Helmut Kohl varoval, že Európa nemôže pojať milióny chudobných imigrantov a že im treba pomáhať tam, odkiaľ prichádzajú. Do akej miery tým pootočil diskurzom v Nemecku? Ako sa vlastne vyvíja európsky postoj k veci po tom, čo funguje-nefunguje dohoda s Tureckom a bola viacmenej odmietnutá iniciatíva Európskej komisie na zriadenie spoločného azylu a prerozdeľovania kvót?
Nepreceňoval by som výroky Helmuta Kohla. Tento starý muž už nedokáže výraznejšie ovplyvniť verejný diskurz, lebo mu časť Nemcov po korupčných aférach prestala dôverovať a okrem toho väčšina vie, že spor medzi Kohlom a Merkelovou je dlhodobo osobný. O migračnej kríze počúvame väčšinou len silné reči, ale takto navrhnuté riešenia obyčajne neprežijú prvú zrážku s realitou. Viem, že váš portál sa zameriava na odpor voči migrantom, ale nepoviem vám, čo chcete počuť. Populistickí politici vytvárajú dojem, že stačí zaujať nekompromisný tvrdý postoj, nikoho nepustiť, vydržať a migračná kríza sa preženie ako letná búrka. Lenže ona sa nepreženie, naopak, bude sa zhoršovať. Ploty sú jednoducho v tejto situácii absolútne neúčinné, počet utečencov napriek nim rastie; a nie je sa čomu diviť, lebo ak utekáte pred vojnami, biedou a suchom a investovali ste do toho všetko, čo máte, nič vás nezastaví. Dohoda EÚ s Tureckom je morálne a politicky nielen hanebná, ale v prvom rade neefektívna. Okrem toho, o akej dohode Európskej únie tú hovoríme? Celý tento plán pripravila v noci zo 6. na 7. marca nemecká kancelárka Angela Merkelová spolu so svojím tureckým partnerom, k debate nebol pozvaný ani predseda Európskej komisie Juncker, ani predseda Európskej rady Tusk. O takej Európe, v ktorej vládne silnou rukou Nemecko, ktoré sa rýchlejšie dohodne s orientálnymi despociami alebo s Ruskom ako so svojimi európskymi partnermi a nás všetkých jednoducho vynechá z hry a postaví pred hotovú vec – o takú Európu bude stáť čoraz menej ľudí. Turecko nie je bezpečná krajina. Netušíme, čo sa v jeho táboroch deje, lebo tam nepustia novinárov a utečencom vzali telefóny. Vieme však, že turecký režim strieľa do sýrskych utečencov utekajúcich pred hrdlorezmi z Islamského štátu priamo na hraniciach, ako na to upozornila organizácia Human Rights Watch, aby si uľahčil situáciu. Európske politické špičky dobre vedia, čo sa tam deje, a napriek tomu predseda Európskej rady Donald Tusk vypustí z úst takú bezcharakternú lož, že Turecko je najlepším príkladom na svete, ako zaobchádzať s utečencami. Celé je to jeden veľký podvod. Erdogan si z nás robí dobrý deň a my mu za to ešte platíme. Preto, ak sa ma pýtate, ako sa vyvíja európsky postoj, neviem vám odpovedať, k čomu to povedie. Ale viem sa vyjadriť tak, že za najrozumnejší a najperspektívnejší návrh uplynulých týždňov považujem vyhlásenie podpredsedu Európskej komisie Fransa Timmermansa, ktorý navrhol zjednotenie európskych pravidiel, ktoré sa týkajú utečencov. Pri riešení tejto situácie jednoducho nie je miesto pre politikov, ktorí nemajú pochopenie pre záujmy celku.
Európou hýbe znepokojenie nad konaním tureckého prezidenta Erdogana. Ten si nielen dovolil žiadať Merkelovú o potvrdenie stíhania satirika, ktorý ho nazval “kozomrdom”, ale existujú aj otázniky nad jeho konaním voči Kurdom, podporou niektorých teroristov v Sýrii, a samozrejme, aj vo veci dodržiavania ľudských práv a slobody prejavu. Možno súhlasiť s tým, že pustením stavidiel utečencov sa Európe mstí za pád Osmanskej ríše, ako píše turkológ Tomáš Lane, a že v prípade neudelenia bezvízového styku Turkom do EÚ stavidlá opäť zdvihne? Ako hodnotiť tohto partnera?
Ja tieto názory, ktoré sa snažia vysvetľovať prácu politikov storočnými traumami, považujem za neprimerane zjednodušujúce až vyslovene hlúpe. Takto to nikdy nefunguje a história nie je zložkou politiky. Pokiaľ však ide o samotného Erdogana, už niekoľko rokov upozorňujem, že ak máme takéto spojenca, nepotrebujeme ani nepriateľov. Erdoganov režim nemá ďaleko od diktátorského. Minulý piatok začal v Istanbule proces so štyrmi univerzitnými profesormi, ktorí sú signatármi petície kritizujúcej masaker na Kurdov príslušníkmi tureckých ozbrojených síl. Títo intelektuáli čelia žalobe za “teroristickú propagandu” a urážku tureckého štátu a hrozí im sedemročné väzenie. Erdogan zatvára nepohodlných novinárov a mučí politických oponentov, krvavo rozohnal protivládne demonštrácie a dovolil poriadkovým silám, aby používali ostré náboje – a napriek tomu ho slovenský prezident Kiska nazval svojím priateľom a Turecko “ostrovom stability” (táto vzletná formulácia opäť zaváňa rukopisom Martina Bútora). To je šialenstvo. Akým právom kritizujeme Rusko, ak medzi svojimi spojencami máme oveľa horší režim a nič proti tomu nerobíme? V prípade trestného stíhania nemeckého satirika urobil Berlín bezprecedentnú škandalóznu chybu. Ak sa zhodneme, že Európa ostane Európou len vtedy, keď si bude chrániť svoje hodnoty, potom je potrebné si uvedomiť, že tieto hodnoty neuchránime tým, že budeme rozvíjať studenú vojnu proti Rusku alebo Iránu, ale najmä tým, že nedovolíme spochybňovanie európskych hodnôt a ľudských práv vo vnútri nášho spoločenstva. Ak totiž opustíme tento posvätný princíp, čo bude nasledovať? Budeme vydávať kritiky americkej zahraničnej politiky Spojeným štátom? Pozor na to, ide o mimoriadne nebezpečný trend.
Vo Veľkej Británii odštartovala kampaň k referendu o zotrvanie krajiny v EÚ. Rad politikov i analytikov po celej Európe pred vystúpením Britániu varuje, vraj by to bola katastrofa pre obe strany a vo finále by došlo aj k oslabeniu vplyvu USA v Európe, čo by mohlo mať negatívny vplyv na našu bezpečnosť. Oproti tomu napríklad bývalý prezident Klaus povedal, že ak Briti z Únie odídu, nestane sa vôbec nič. Nakoľko je možné jednoznačne povedať, aké dôsledky by britský odchod mal alebo nemal?
Odchod Británie by Európska únia nepríjemne pocítila najmä ekonomicky, inak si však myslím, že by tento krok Európe v tejto fáze skôr prospel. Londýn bol totiž vždy trójskym koňom Washingtonu, brzdil užšie zjednocovanie kontinentu a bol vždy skôr hlasom záujmov Spojených štátov. Navyše, vystúpenie Spojeného kráľovstva z EÚ by s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote znamenalo rozpad Veľkej Británie. A Brusel by sa veľmi rýchlo ponáhľal, aby zmenil doterajší slovník a prijal eurooptimistickú časť ostrova, teda Škótsko, do svojich radov. Na tomto procese by nás mala znepokojovať iná vec. Je zvláštne, že sa nikto z európskych politikov nepozastavil nad tým, že prezident USA Barack Obama pricestoval do Londýna, aby podporil kampaň za zotrvanie Británie v EÚ. Predstavte si, že by Donald Tusk alebo Angela Merkelová pricestovali na Havaj a podporili tamojšie snahy o obnovenie nezávislosti anektovaných ostrovov. Myslím, že vo Washingtone by žiadali ich hlavy. Spojené štáty neprípustne zasahujú do vnútorných záležitostí a výlučných právomocí Európskej únie, robili to aj predchádzajúci americkí prezidenti, keď napríklad vyzývali na prijatie Turecka do EÚ, ale takéto správanie by jasne malo byť označené ako neprijateľné. Inak bude Európa len tým, čím ju nazval Henry Kissinger: protektorátom Spojených štátov. Sú európski politici dostatočne svojprávni a sebavedomí na to, aby obhájili našu suverenitu? Alebo sa budú naďalej správať ako miestodržiteľ americkej moci?
Sýrske parlamentné voľby vyhrala Asadova strana Baas. Zo Západu znie tvrdá kritika v zmysle, že voľby nie sú legitímne, nemohli v nich pre boje hlasovať všetci voliči, a opozícia hrozí, že odíde od stola mierových rokovaní v Ženeve. Podľa časopisu Foreign Policy sú USA navyše pripravené na plán B v prípade, že prímerie padne; majú už presný zoznam zbraní, ktoré budú dodávať protiasadovskej opozícii. Hradný šéfdiplomat Kmoníček ale varuje, že snaha odstrániť Asada bez nájdenej alternatívy by mohla skončiť líbyjským scenárom. Ako aktuálny vývoj v Sýrii chápať?
Najprv by nám mohol niekto vysvetliť, čo sú to legitímne voľby podľa Západu. Pretože ak Západ uznal za demokratické voľby na Ukrajine, kde rovnako nemohli voliť občania z východných oblastí kontrolovaných povstalcami, potom je nelegitímna aj táto kritika. My jednoducho uznávame len tie voľby, ktoré zodpovedajú mocenským záujmom západných veľmocí, a táto politika dvojitého metra ničí akýkoľvek pátos diskusie o demokratických princípoch. Je zbytočné zaoberať sa takýmto propagandistickým slovníkom. Pokiaľ ide o líbyjský scenár, Spojené štáty o neho predsa usilovali už v roku 2013. Podobne ako v Iraku či Líbyi použili lož, že Asad nasadil proti domácemu obyvateľstvu chemické zbrane. Všetko bolo pripravené, Obama chcel zaútočiť, ale prekazil mu to bravúrny diplomatický manéver ruského prezidenta. Putin navrhol, aby sa sýrske chemické zbrane dostali pod medzinárodnú kontrolu; a proti tomu sa prezident USA nemohol postaviť. A keď Obamu varoval aj Peking, americký prezident pochopil, že toto nemôže uhrať a formálne požiadal Kongres USA, aby mu útok schválil – čím získal čas na nenápadný ústup. Situáciu ovplyvňoval aspoň tým, že Spojené štáty začali vyzbrojovať opozíciu. Treba otvorene povedať, že USA hrali od začiatku v tejto vojne veľmi negatívnu úlohu. A že dnes ide o veľmi výbušný konflikt, ktorý vzdialene pripomína španielsku občiansku vojnu v tridsiatych rokoch minulého storočia – aj so všetkými dôsledkami. Aj dnes sme svedkami občianskej vojny, v rámci ktorej sa angažujú na rôznych stranách dve desiatky štátov a nie je vylúčené, že toto je predobraz novej globálnej vojny. To je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré z tohto konfliktu plynie.
