Vrátili ste sa zo Sýrie. Už minulý týždeň ste čitateľom prezradili, že pokiaľ ide o Damask, život ide relatívne v pokoji ďalej a ľudia podporujú Asada, lebo je vojna. Z politického hľadiska – čo poviete na parlamentné voľby, v ktorých Asad vyhral a ktoré kritizovali ako „kusé“, lebo sa konali len v časti krajiny? Čo „politické“ ste za uplynulý týždeň pochytili od ľudí v Damasku či Palmýre?
Začnem tými voľbami. Západ aj Saudská Arábia – pekná dvojka – ich kritizujú, najskôr len preto, že do nich nemohli prihlásiť svoje „kone“ a opanovať situáciu. A čo je horšie, exilová opozícia, ktorú tak radi strkáme pred seba ako akýsi štít nášho záujmu o dobro sýrskeho národa, nemá vo voľbách v samotnej Sýrii žiadnu šancu, lebo fakticky nezastupuje žiadnych Sýrčanov, len záujmy svojich zahraničných sponzorov. A tak platí, že kým budú voľby vyznievať v neprospech našich záujmov, sú zlé a budú zlé. A pokojne sa pritom argumentuje práve tým, že nemohli voliť všetci občania. Pritom napríklad na Ukrajine sa pre vojnu na Donbase stalo presne to isté a výsledok „našich“ volieb sme napriek tomu rýchlo uznali ako učebnicovú ukážku demokracie. Ten dvojaký meter je už únavný. Suma sumárum, v sýrskych voľbách zvíťazila koalícia na čele s asadovskou stranou Baas, my výsledky volieb neuznávame, a život ide ďalej.
Neviem presne, čo myslíte tým „politickým“, ale zaujímavé mi pripadalo napríklad to, že vojna svojím spôsobom sekularizuje sýrsku spoločnosť, v zmysle, že si ľudia v praxi veľmi jasne uvedomujú, k čomu všetkému vedie náboženský radikalizmus a snažia sa preto potláčať bohov aj Alahov, aby pre nich nevznikali žiadne ďalšie trenice. Niekoľko Sýrčanov mi tvrdilo, že najväčší náboženskí radikáli – dekády „vychovávaní” za saudskoarabské peniaze – na začiatku „revolúcie“ v roku 2011 verili, že zvrhnú Asadov režim v priebehu niekoľkých mesiacov, a keď sa im to nepodarilo, a naopak, v bojoch hrozilo, že budú zabití, odišli radšej do exilu. Najprv do Turecka a potom – aspoň podľa toho, čo som počula – pokračovali do Európy. Čiže, na jednej strane môže byť pravda, že Sýrčania smerujúci do Európy utekajú pred vojnou, rovnako ako môže byť pravda, že utekajú pred Asadom, ale pritom môže platiť aj to, že vysoké percento z nich v skutočnosti uteká z islamistického boja, ktorý prehrali alebo pre ktorý nechceli padnúť. Nemôžeme pritom predpokladať, že by s prekročením európskych hraníc stratili svoje wahhábistické ideály, len k nim naopak získali pocit bezpečia a do určitej miery aj hájenie. Ako mi v Damasku so smiechom povedal jeden študent, keď sa Sýria v rámci súčasnej vojny zbaví na úkor Európy milióna náboženských fanatikov, bude to len dobré.
No zbohom, dodávam ja.
Nech už to je akokoľvek, po voľbách začali sťahovať svoju podporu prímeria niektoré opozičné organizácie, ktoré ho uzavreli. A rozhoreli sa boje, ktoré opozičníci ospravedlňujú ako odvetné voči Asadovi. Napokon, Amnesty International upozorňuje, že Asad práve zaútočil barelovými bombami, čo Britské listy považovali za dôležité použiť proti vám osobne. Nuž teda: prežije prímerie v Sýrii? A ako reagujete na obvinenia, že ste nekritickou obdivovateľkou Asadovho režimu?
Neviem, či prežije v Sýrii prímerie, ale je jasné, že sponzori džihádu sú z vývoja situácie na bojisku stále nervóznejší, lebo s každým dňom prichádzajú o svoj vplyv v Sýrii, a tak budú upokojovanie situácie sabotovať. Je potom na Rusku a USA, aby Turecku, Saudskoarabom, Kataru a ďalším „dohovorili“. Uvidíme, do akej miery sa im to podarí.
S tými Britskými listami je to naozaj čudné. Už od začiatku ukrajinskej krízy ich nečítam, ale pár ľudí mi ten „môj“ článok v stredu preposlalo, takže viem, o čom hovoríte. Na jednej strane je, samozrejme, strašné, keď niekto zabíja ľudí, a je jasné, že Baššár Asad nemá bushovskú imunitu, a tak sa môže jedného dňa ocitnúť napríklad pred súdom v Haagu. Na druhej strane nechápem, v čom sú barelové bomby, ktoré USA používali už vo Vietname, horšie ako napríklad moderné „inteligentné“ bomby. Zabíjajú predsa rovnako, nie? Navyše, tá správa prišla od toho osamelého sýrskeho vševediaceho informátora z britského Coventry a navyše doplnená o slovko „údajne“, ktoré cestou až sem k nám akosi vypadlo. Ale aj tak, ako hovorím, zabíjať ľudí je všeobecne fuj a svet nefunguje podľa pravidiel. Sme však znova pri dvojakom metre. Keď sýrska vládna armáda útočí na džihád, ktorého bojovníci sa vmiesili medzi civilistov, nesie vinu za smrť civilistov. Keď Izrael alebo USA robia to isté, nesú vinu vždy „cielení“ nepriatelia, lebo sa vmiesili medzi civilistov. A to navyše v stredu Pentagón proti Daešu prvýkrát nasadil strategické bombardéry B52, zrejme aj preto zmiernil pravidlá bombardovania – dovolil si väčšie počty civilných obetí, v závislosti od veľkosti bombardovaného mesta…
Pritom je zaujímavé, že sa Blisty vo svojom útoku proti mne opierajú o Amnesty International. Na čelo jej blízkovýchodnej pobočky nedávno nastúpila pani, ktorá sa zatiaľ preslávila hlavne oslavným životopisom jordánskeho kráľa, starého a dozaista po celom svete vyhláseného „demokrata“. Tá pani teda celkom určite vie, ako získavať body pre budúcu lukratívnu kariéru a prostredníctvom AI zrejme hodlá svoje ambície len posilniť. Je smiešne, že mi v takej situácii Blisty podsúvajú, že by som mohla Asadovi pokojne robiť hovorkyňu. Chvíľu som o tom v stredu, mimochodom, premýšľala a dospela som k tomu, že by to mohla byť zaujímavá skúsenosť. Rozhodne lepšia, než skončiť ako ďalšia prskajúca ježibaba s diagnózou v Blistoch.
V USA sa práve rozhorela debata o dokumentoch, ktoré ukazujú, že v 11. septembri 2001 bola zapletená vláda Saudskej Arábie. Zlé jazyky tvrdia, že sa to stalo práve teraz preto, že cena ropy klesla a Američania sa Saudov už neboja. Ako sa dívate na túto aféru „28 stránok“? Tipujete, že sa s al-Káidou zaplietlo niekoľko zablúdených jedincov kráľovskej rodiny, ktorá má niekoľkotisíc členov, alebo išlo v roku 2001 o systémové sprisahanie saudskoarabskej vlády? Čo si vlastne dnes myslíte o vzťahoch USA a Saudskej Arábie, kam napokon prišiel Barack Obama? Nesnažia sa, čisto náhodou, Američania „dať dole“ vládu v Saudskej Arábii?
Táto kauza je naozaj nesmierne zaujímavá už len tým, že Saudovia pre prípad zverejnenia tých kultových „28 stránok“ Spojeným štátom pohrozili stiahnutím svojich investícií vo výške 750 miliárd dolárov, čo by mohlo byť podľa niektorých názorov vo finále začiatkom konca dolára ako medzinárodnej rezervnej meny. Podľa mňa už len tento pokus o vydieranie Ameriky jasne napovedá, že páchatelia priznávajú vinu.
Zaujímavejšie je však napríklad to, že aj vy v tejto súvislosti spomínate al-Káidu. Čo ak je to všetko inak? Veď Usáma bin Ládin sa k útokom z 11. septembra nikdy nehlásil, aj keď mu to vo svete radikálneho džihádu mohlo raz a navždy vyniesť kreslo poloboha. Namiesto toho však vždy len rôzne plamenne vyhlasoval, že si USA podobné tresty za svoju zahraničnú politiku jednoducho zaslúžia, čo je však všeobecné konštatovanie v rámci príslovia o nosení džbánu a jeho rozbití. A spomeňte si na to, že za 11. september už bol agresiou kedysi potrestaný Afganistan, ktorý je dodnes v troskách, a neskôr aj Irak, ktorý je tiež v troskách. Dnes už, samozrejme, vieme, že to boli vymyslené zámienky, ale že by sa zrazu malo ukázať, že to všetko v skutočnosti spáchali Saudovia? Naši kovaní spiatočnícki stredovekí bratia? To by bola fakt sila.
Takže si nemyslím, že USA budú chcieť vo finále „dať dole“ vládu – hovoriť o „vláde“ v Saudskej Arábii, kde je celý štát majetkom kráľovskej rodiny, je možno bizarné. Veď už aj samotní predkladatelia zákona o odtajnení tých 28 strán v Kongrese si dávajú spiatočku. Pritom tých 28 strán zatiaľ videlo len pár vybraných členov Kongresu, a to len na zvláštne povolenie, mohli si ich prečítať len v prítomnosti spravodajského dôstojníka, v uzavretej miestnosti a mali pritom zakázané robiť si akékoľvek poznámky. Bývalý senátor Bob Graham takúto možnosť dostal a potom v americkej televízii Fox vyhlásil, že správa dokladá priamu pomoc saudskoarabskej vlády atentátnikom z 11. septembra aj to, že FBI o všetkom vedela a všetko utajila. Člen Snemovne reprezentantov Thomas Massie zase konštatoval: „To čítanie bolo naozaj znepokojujúce. Po dvoch či troch stránkach som sa musel vždy zastaviť a prehodnotiť svoj pohľad na dejiny. V každom prípade to mení pohľad na Blízky východ.“
Takže áno, pokojne sa tu zaplavujme „barelovými bombami diktátora Asada“, ale skutočne dôležitá pravda, ktorá určuje chod prinajmenšom časti sveta, „je niekde tam“, povedal by Fox Mulder.
Erdogan spôsobil údiv v Európe tým, že úspešne presvedčil Nemecko, aby stíhalo satirika, ktorý ho nepekne nazval. Čo je možno dôležitejšie, turecký prezident sa domáha bezvízového styku pre svoju krajinu náznakmi, že by inak mohol pustiť utečencov nekontrolovateľne do Európy. Časť Európy odpovedá poznámkami o ľudských právach, Angela Merkelová je obviňovaná zo submisívnosti voči Erdoganovi. Čo na to poviete?
Šlamastika. Je zrejmé, že vedenie EÚ svojou nerozhodnosťou, politickými kalkulmi aj čistou hlúposťou doviedlo migračnú krízu do situácie, keď potrebujeme Turecko viac, ako ono potrebuje nás. Tých ľudí, ktorí to spôsobili, si nikto nezvolil, nikto ich nemôže odvolať, majú nad situáciou v stále ešte demokratickej Európe neobmedzenú – povedala by som pokojne saudskokráľovskú – moc. A tak sa nečudujme, že v Nemecku budú možno súdiť jedného satirika za báseň, ktorá je síce podľa mňa nechutná, ale aj tak na ňu mal právo.
Všeobecne vzaté: nemá zmysel kritizovať Erdogana za to, že nie je demokrat, lebo on ani demokratom byť nechce, demokracii západného strihu sa otvorene vysmieva, a len čo dostane vo svojej krajine príležitosť, urve z nej zakaždým ďalší kus. Bavme sa skôr o tom, prečo Európa jeho politike podlieha. Hneď, ako si takú otázku človek položí, žiadnu prijateľnú – v zmysle racionálnej politiky – odpoveď po ruke nemá. Na druhej strane to však veľa vypovedá o štruktúrach, ktoré riadia EÚ. Aj to je veľmi dôležitá informácia. Vlastne je to možno to najdôležitejšie, čo človeku pomáha orientovať sa vo vzťahu k EÚ a Bruselu. A „čas zberu“ tejto úrody je neodvratný.
Keď sme pri tých bezvízových stykoch, EÚ ho prisľúbila Ukrajine. Tá má síce novú vládu, ale staré problémy. Čo zaujímavé môžete tento týždeň reportovať o Ukrajine?
Priznám sa, že som teraz Ukrajinu veľmi nesledovala. Všeobecne však platí, že má ukrajinský rozkradnutý krám nového premiéra, ten si so sebou na čelo štátu priviedol kamarátov oligarchov z rodnej Vinnycje a tí sa zase kamarátia s Porošenkom, takže je vlastne všetko v poriadku, prinajmenšom z pohľadu kyjevskej moci… A v poriadku je to aj pre časť oligarchov typu Kolomojského či Achmetova, s ktorými sa pre nástup „nových demokratov“ uzavrel kšeft – kto kontroluje uhlie, dostal prísľub skoro trojnásobného navýšenia výkupných cien, kto kontroluje ropu a elektrinu, to isté. Výmenou za tieto zisky majú nechať vládu na pokoji.
Dá sa teda povedať, že politická moc na Ukrajine sa vyvíja tak nejako tradične, zatiaľ čo obete oligarchom pre väčšinu obyčajných Ukrajincov znamenajú napríklad to, že si doma už len tak nezakúria, lebo na to už nikdy nebudú mať. K tomu Francúzsko aj Nemecko už otvorene kritizujú Kyjev, že kašle na minské dohody, a Kyjev sa len smeje. Ďalšie monštrum, ktoré sme si sami vytvorili a ktoré si začalo žiť vlastným životom.
A pretože tam už obyčajní ľudia len ťažko prežijú, bude to pre nich ďalší stimul „zmiznúť“. A ak kvalifikovaná väčšina členských štátov EÚ príjme bezvízový styk s Ukrajinou, mohla by byť Európa okrem migrantov z tretieho sveta legálne zaplavená aj lacnou pracovnou silou z Ukrajiny, ktorá zničí posledné zvyšky remeselníkov a drobných podnikateľov v Európe. Zaujímavá vyhliadka.
Zatiaľ čo ste zbierali dojmy v Sýrii, v Bratislave sa konala konferencia GLOBSEC. Tu sa hovorilo hlavne o nebezpečenstve zo strany Ruska. Poliaci volali po väčšej prítomnosti NATO vo východnej Európe, dokonca žiadali o umiestnenie jadrových zbraní na svojom území. Generál Pavel sa výhražne pozeral na krajiny NATO, ktoré nedávajú povestné „dve percentá“. Madeleine Albrightová po konferencii oznámila tlači, že „Putin je chytrý, ale zlý človek“. Padli tiež pravidelné slová o tom, že Rusko chce rozvrátiť Európu propagandou, pričom kľúčovým bojiskom sú aj Česko a Slovensko. Nuž – keby vás náhodou pozvali na koniec konferencie, aby ste jej výsledky zhodnotili, čo by ste predniesli?
Mám šťastie, že by ma nepozvali ani teoreticky, a aj keby, tak by som tam asi nešla – neznášam mlátenie prázdnej slamy. A fakt je mi jedno, čo hovorí pani Albrightová; koniec koncov, koho to má vlastne dnes ešte zaujímať? Donedávna sme všetky problémy tu u nás zvaľovali na to, že nás kedysi zdeformovali komunisti, a aj keď niektorí nadšenci proti komunizmu bojujú štvrť storočia ďalej, tak väčšine je to už trápne. Preto je „osviežujúce“, že zrazu za všetko zlé môže Putin.
Pritom rozširovanie a posilňovanie NATO je fakticky len otázkou navyšovania zákaziek pre americký zbrojný priemysel, vlastne posledný priemysel, ktorý v USA ešte zostal a nebol v rámci ziskov „outsourceovaný“. Čiže, naši priatelia z Ameriky potrebujú miliardy, tak zbrojme. Ruská agresivita je dostatočnou zámienkou. A keď sa ruská agresivita nijako neprejaví, vždy môžeme argumentovať tým, že len preto, že tu sú tie americké odstrašujúce zbrane. Medzitým povinne plaťme americkým zbrojovkám. Nič viac sa od nás predsa nechce.
Európa plná migrantov z rôznych strán a amerických zbraní a vojakov…
V Českej republike sa rozhorel spor o jej anglický názov. Keď vám to nie je nepríjemné, okomentujte to, prosím.
Z Damasku som išla autom do Bejrútu, kde majú letisko pomenované po zavraždenom prezidentovi, na Saudov napojenom oligarchovi Raficovi Haririm. Nech, Libanon je „rozvojovka“, Hariri postavil polovicu štátu a jeho miliardárska rodina mala dosť peňazí na to, aby premenovala letisko… A letela som cez Varšavu, kde majú letisko Frederika Chopina. Napadlo mi, prečo sme nemohli mať letisko napríklad Smetanovo alebo Dvořákovo? Keď som potom pristávala na Havlovi v Czechii, znelo mi to nejako neprirodzene. Akože nejdem úplne domov. Keď to skrátim, hlasovala by som za kniežací variant Bohemia, keď už sa teda nejako premenovávať musíme. Ale na druhej strane je to len dôkaz toho, akými hlúposťami sa v čase, keď sa svet radikálne mení, tu u nás zaoberáme.
A na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližšom čase rozhodne sledovať?
Zaujímavé budú rokovania Baracka Obamu v Saudskej Arábii, ktoré nielenže určia, ako sa naloží s tými utajovanými „28 stránkami“, ale zrejme ovplyvnia aj chod mierových rozhovorov o Sýrii, ktoré Saudovia prostredníctvom svojich „Sýrčanov“ aktuálne sabotujú.
A zaujímavé bude aj to, ako sa skončí návšteva námestníka sýrskeho ministra zahraničia Fajsala Mikdáda v Prahe. Jeho oficiálny program sa začína vo štvrtok a bez ohľadu na diplomatické zvyklosti má rokovať rovno s ministrami vrátane Babiša alebo Mládeka…
