Pri podpise strategického partnerstva medzi Čínou a Českou republikou česká strana TOP 09 vyvesila zo snemovne tibetské vlajky. O čom to svedčí?
Pokiaľ ide o podpis uvedených zmlúv, hlavne o strategickom partnerstve, ide o štandardizovanú zmluvu, ktorú podpisuje Čína s väčšinou západoeurópskych krajín. V tom nie je žiadny politický alebo ľudskoprávny problém, ako sa snažia naznačiť niektorí politici v Česku. Tí, ktorí vyvesujú tibetské vlajky, tak robia nie preto, že ich zaujíma Tibet, o ktorom väčšinou nevedia vôbec nič, ale preto, že sa chcú zviditeľniť. Majú veľkú výhodu, pretože môžete napísať sto analytických komentárov o Číne, a televízia si to nevšimne, ale keď vyvesíte jeden bilbord s Havlom a dalajlámom, máte zaručené, že budete v Českej televízii od rána do večera. Páni, ktorí vyvesujú tibetské vlajky, toto dobre vedia.
Čína je prezentovaná vo verejnoprávnych médiách ako „komunistická Čína“. Vy napriek tomu nielenže máte prehľad ako politológ, ale tiež ste v Číne určitý čas strávili. Ako to teda je? Vládne v Číne komunizmus, socializmus alebo socializmus s prvkami kapitalizmu? Čo sa dá povedať o ich systéme riadenia štátu?
Tiež som si túto otázku často kládol, ale myslím si, že je postavená nesprávne. Najskôr by sme sa mali spýtať: „Čo je to socializmus a čo je to komunizmus?“ To, že Česká televízia používa spojenie „komunistická Čína“, je, samozrejme, ich snaha o negatívne hodnotenie, čo takto veľa ľudí bude vnímať, avšak časť možno nie. Je to Čínska ľudová republika, tak ako je uznaná medzinárodným spoločenstvom. Každá generácia si prináša vlastnú definíciu socializmu. To, čo vidíme v súčasnej Číne, je pozoruhodná zmes marxizmu a konfucianizmu. Je to pozoruhodná zmes sovietskeho štýlu socializmu s trhovým hospodárstvom a je to niečo úplne originálne, tak ako je originálna a svojbytná čínska civilizácia. To, čo sa podarilo Mao Ce-tungovi a teraz Si Ťin-pchingovi, je vytváranie takého typu režimu, ktorý najlepšie zodpovedá čínskym možnostiam, tradícii a dynamike.
Sú dve možnosti, ako sa vyvíjať, keď ide o rozvojovú krajinu takých rozmerov, ako je Čína. My nemôžeme porovnávať napríklad Česko a Čínu, môžeme porovnávať Čínu a Indiu. Keď sa pozriete na indexy týkajúce sa kvality života, vidíte, že Čína je ďalej ako India, to isté platí v ekonomike, zdravotníctve alebo školstve. A pritom začínala Čína v povojnovom období s horším základom než India. Keď sa bavíme o tom, ktorý režim je kvalitný alebo ktorý je socialistický, mali by sme sa baviť o tom, ktorý prináša viac pre svojich obyvateľov. To, čo sa v Číne odohráva dnes, je prechodná situácia, a to nie preto, že by sa ponáhľali k nejakému americkému spôsobu života alebo snáď českému spôsobu života, ale preto, že je to krajina, ktorá si stanovila fascinujúce ciele, ktoré si nikdy v dejinách žiadna spoločnosť nenastavila. Čína v roku 2020 bude iná ako dnes. Je iba otázkou, či to bude stabilná Čína, kde sa ľuďom bude žiť dobre. Pravdepodobne to bude krajina, ktorá má socialistické alebo konfuciánske rysy, skôr bude vládnuť meritokracia než liberálna demokracia. Aj keď, samozrejme, v nižších zložkách štátnych štruktúr je zrejmý nárast tradičnej západnej demokracie. Preboha, ale aká je demokracia na Západe, keď k tomu, aby ste boli zvolený za prezidenta, potrebujete miliardy dolárov?
Podľa niektorých odborníkov vyrastá aj dnešné zriadenie z konfucianizmu a z neho potom vyplýva skôr snaha uprednostňovať celok pred individualizmom. Do akej miery pretrvávajú v čínskej spoločnosti tieto črty a ako sa prejavujú?
Keď sa pozrieme na konfucianizmus v Číne, mal obdobie slávy a obľúbenosti a naopak obdobie menšej podpory. Dôraz na tradíciu prispel k tomu, že sa Čína prepadla v ekonomickej dynamike a nebola schopná zachytiť priemyselnú revolúciu. Svojou tradicionalistickou povahou konfucianizmus prispel k tomu, že potom bola Čína Západom rozložená. Mám na mysli dobytie Pekingu v roku 1900 atď. V tomto momente sa začali stretávať dve koncepcie modernizácie Číny, ktoré obe boli v rozpore s konfuciánskou tradíciou. Prvá bola neliberálne-kapitalistická, ktorú predstavoval Čankajšek, a druhá socialistická sovietskeho typu. Mao Ce-tung zvíťazil a potom bolo potrebné tradíciu vstrebať.
Kolízia medzi humanizmom, ktorý je obsadený v konfucianizme a marxizme, je ale minimálna. Konfucianizmus kládol dôraz na vzdelanie, dôveru v človeka a v to, že vzdelaný človek má mať otvorenú cestu ku kariére. To je predsa osvietensko-marxistická vízia. Spolužitie jednej z línií marxistickej modernizácie a konfucianizmu nepokladám za príliš ťažké. Táto väzba je možná.
Amnesty International sa obrátila na prezidenta Českej republiky listom s výzvou, aby pri stretnutí s čínskym prezidentom vyslovil nesúhlas s tamojším režimom. AI vo svojej správe o stave ľudských práv v Číne v roku 2015 zdokumentovala rad príkladov porušovania práv ľudí vrátane útokov na obrancu ľudských práv, obmedzovanie slobody slova, slobody vyznania, reprodukčných práv alebo systémovej diskriminácie etnických Tibeťanov. Ako veľmi je podľa vás kritická situácia s demokratickými prvkami v tejto krajine?
Keby som sa pozrel do dejín Číny, nikdy tam nebolo toľko individuálnej slobody, ako je dnes. Samozrejme, pocit spolupatričnosti od rodiny po štát, povedzme v antickej podobe, je zrejmý dodnes a odporuje sebecky pojatému individualizmu a egocentrizmu, ktorý hlása liberalizmus. Obec je viac ako jednotlivec, hovorí antická filozofia, a hovorí to v podstate aj konfucianizmus, aj keď trochu v inej rovine, pretože je tu dôraz na vzdelanie. To, čo my dnes vidíme, je neuveriteľná jednostrannosť. Nechcem tvrdiť, že je v Číne všetko v poriadku, je možné kritizovať nedostatky, ale je potrebné nechať na Číňanoch, nech si to vyriešia sami. Po druhé, mali by sme sa pozerať na vlastné nedostatky a učiť sa od Číny.
Chlapci vyvesujú vlajky Tibetu, ale kde sú vlajky slobodného Havaja? Veď Havaj bol okupovaný Američanmi, ktorí zvrhli kráľovnú a pripojili si územie. Prečo toto nikomu neprekáža? Tibet je v podstate väčšinu svojich dejín súčasťou Číny. Keď sa pozriete na zmluvu medzi Britmi a Rusmi z roku 1907, po tom, keď Briti násilím dobyli Tibet a zmasakrovali obrancu Tibetu, tak hovorí, že o Tibet sa budú Londýn a Petrohrad dohadovať cez Peking. To je jasné uznanie suverenity Číny nad územím Tibetu. Chápem, že niektorých jednotlivcov sa dotýka sloboda slova, ale prečo im neprekáža Guantánamo? Buďme kritickí voči Číne, ale počúvajme aj Čínu. Treba sa navzájom učiť, a nie sa poučovať a vyhlasovať jeden režim za lepší ako druhý. Podstatné na návšteve čínskeho prezidenta je, a v tom vidím obrovský prínos českého prezidenta pri našom politickom prostredí, že základom pre politiku by mala byť komunikácia. Nestačí to, čo predvádzajú vyvesovači tibetských vlajok a Česká televízia. Je potrebné o veciach premýšľať.
Zaznievali informácie o ekonomickej nestabilite Číny. Hrozí, že sa hospodárstvo a napríklad aj režim rozkníše?
Nikdy sa nemali ľudia v Číne tak dobre, mám na mysli masy, nie elitu, ako sa majú dnes. Avšak stále je to rozvojová krajina, kde žijú desiatky miliónov ľudí pod hranicou chudoby. Na Číne je v posledných tridsiatich rokoch fascinujúca nebývalá ekonomická dynamika. Tá je dnes spochybňovaná, pretože sa relatívny rast dostal pod desať percent HDP. Lenže množstvo zarobených peňazí je väčšie, než bolo pred desiatimi rokmi, pretože percentá sa počítajú z vyššieho základu. Pravda je, že Čína musí zmeniť vnútornú ekonomiku a zavrieť nerentabilné prevádzky.
Avšak zároveň takýto zásah znamená nájsť uplatnenie pre približne šesť miliónov ľudí. Je dôležité tiež dostať do pohybu previazanosť čínskej a zahraničnej ekonomiky spôsobom, ktorý začali praktizovať pred dvoma a troma rokmi, a to sú investície v zahraničí. Sú na to dva dôvody. Investície v zahraničí sú zdrojom dynamiky a potom tým vyriešia problém, o ktorom sa nám môže len snívať. Majú nadbytok rezerv. Ešte pred rokom a pol boli na 3,8 bilióna dolárov. A čo s tým? Zvlášť keď viete, že dolár aj euro sú neisté meny? Nakupujú zlato a investujú v zahraničí. Preč s dolárom a dlhopismi. Uvidíme, čo z toho bude, ale ide o veľmi racionálne správanie, ktoré nás nijako neohrozuje. Je to normálny biznis.
Autor: Daniela Černá
