Akým spôsobom sa teraz dostávajú tisíce utečencov na “starý kontinent” cez oficiálne registračné miesta a aké majú vlastne práva podľa medzinárodných dohôd, vysvetľovali na Právnickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci Josef Stehlík a Veronika Židlíková, právnici z odboru azylovej a migračnej politiky na Ministerstve vnútra ČR. Zvlášť praktické skúsenosti JUDr. Židlíkovej z azylového zariadenia Moria na gréckom ostrove Lesbos boli dosť prekvapivé.
“V Grécku v súčasnosti fungujú dva hotspoty na ostrovoch Samos a Lesbos, ďalšie dva sa majú ešte len v týchto dňoch zriaďovať a o piatom zatiaľ nikto nič konkrétne nevie. Mám informácie, že v Taliansku majú v prevádzke tri takéto strediská. V zariadení Moria som pracovala do tohtoročného januára a denne tam prichádzalo okolo tritisíc utečencov,” informovala mladá právnička a doplnila: “Pomáhala som s rôznymi činnosťami, predovšetkým sme sa zameriavali na relokáciu utečencov, teda riadené umiestňovanie osôb podľa medzinárodných dohôd do jednotlivých krajín Európskej únie. Z celkového množstva sa nám denne podarilo prehovoriť okolo dvadsať ľudí. O relokáciu nebol veľmi záujem, lebo následné konanie spojené aj s dôkladným preverovaním trvalo asi dva mesiace a navyše si migranti nemohli vybrať krajinu, kam sa dostanú, tú sme im určovali my podľa stanovených zásad. Takže sa väčšinou vydávali sami na cestu, ktorá im trvala len niekoľko dní. Pri vyhľadávaní vhodných adeptov pre relokačný proces sme sa zameriavali najmä na zraniteľné osoby, teda malé deti, starších ľudí, invalidov alebo poznačených vojnou.”
Utečenci sa predovšetkým zaujímali o Nemecko, Švédsko a Fínsko. Zvlášť o transfer k českým západným susedom sa ich hlásil v gréckom tábore Moria najvyšší počet. Informácie o Nemecku však mali dosť skreslené. “Hovorili nám, že v Nemecku majú pre nich pripravené ubytovanie aj prácu a vychvaľovali ich školstvo a zdravotníctvo. Bol to pre nich vysnívaný raj. Počuli sme to každý deň mnohokrát a už sme toho mali plné zuby. Tak sme si medzi sebou zo srandy povedali, že im začneme tvrdiť, že žiadne Nemecko vlastne neexistuje, že to je len fikcia,” humorne glosovala Veronika Žídlíková. Do Česka, Chorvátska a na Slovensko nikto z tunajších utečencov ísť však nechcel.
Teroristi môžu ísť ďalej, odtlačky prstov sa väčšinou nekontrolujú
Podmienky pre prácu úradníkov v gréckom hotspote Moria boli podľa slov úradníčky dosť provizórne. “Zo začiatku sme pracovali skôr vonku bez potrebného kancelárskeho vybavenia. Kontajner, aspoň s nejakým zázemím a sociálnym zariadením, sme dostali až oveľa neskôr. V tábore tiež chýbali podrobnejšie informačné tabule, ktoré by utečencov vhodne nasmerovali, takže niekedy nevedeli, kam si zájsť pre šatstvo, ošetrenie či potraviny. Prevádzka tábora mala fungovať po celých 24 hodín, ale niekedy sa dodržiavala dlhšia siesta,” informovala zamestnankyňa ministerstva vnútra. Na otázku z publika, kde potom končia milióny eur, ktoré Grécko dostáva na vybavovanie hotspotov, odpovedala: “To naozaj neviem, ale určite som sa na nič nesťažovala, skôr sme sa snažili dohodnúť aspoň na nejakom riešení s gréckou políciou alebo s členmi agentúry Frontex.”
Pri registrácii sa síce snímali utečencom odtlačky, ktoré však už potom väčšinou nikto nekontroloval v príslušných policajných databázach, či napríklad nejde o teroristov. Pracovníci hotspotov sa snažili rozpoznať u osôb, ktoré nemali doklady alebo sa preukazovali falošnými, odkiaľ k nim vlastne prichádzajú. Dosť často si vymýšľali, napríklad Maročania zvyčajne tvrdili, že sú Sýrčania. “Mali sme k dispozícii platidlá rôznych arabských krajín a tiež fotografie miest a migranti ich museli vedieť rozpoznávať. Tak sa ich dosť prezradilo. Spolupracovali s nami aj tlmočníci, ktorí spoznali rôzne arabské akcenty,” konštatovala Veronika Židlíková. Aj keď sa potom zistilo, že ide o ekonomického migranta, ktorý nemá na azyl podľa medzinárodných dohovorov nárok, nič sa nedialo, chýbalo jeho vyhostenie do krajiny pôvodu. Snahou gréckych úradov bolo podľa slov českej právničky, poslať prevažnú časť utečencov čo najrýchlejšie ďalej do Európy. Pri overovaní totožnosti a výdaji dokladov sa tiež stávalo, že bohatším utečencom sa nechcelo stáť dlhý rad, a tak si niekoho zaplatili. Takže odobratie odtlačkov sa minulo účinkom a doklad pre ďalší vstup do Európy vystavili pre úplne inú osobu.
Utečencov na ostrov vozili pašeráci, ktorí boli niekedy takí drzí, že vraj kradli motory aj z plavidiel bezpečnostným zložkám.
Do Čiech putuje aspoň 2691 utečencov
Podľa rozhodnutia vrcholných orgánov Európskej únie z minulého roka, ako sa všeobecne vie, majú členské krajiny prijať aspoň 160-tisíc utečencov, aj keď realita je úplne iná. Na Česko z toho pripadá 2 691 migrantov a už sa preto začínajú pripravovať, podľa slov zamestnancov ministerstva vnútra, postupné kroky. Mali by doraziť – ak špičky EÚ na poslednom samite nezmenia svoj názor – do dvoch rokov. Môže ísť o utečencov z tzv. schválených krajín, teda zo Sýrie, Iraku, Eritrey, Jemenu, Bahrajnu a Stredoafrickej republiky. Lenže zatiaľ nie je o Česko medzi utečencami vôbec záujem. Z relokačného procesu (riadená migrácia) sú výnimkami vyňaté Veľká Británia, Dánsko a Írsko. Aj keď posledné dve spomenuté krajiny sa k prijímaniu utečencov do určitej miery prihlásili. Na tento rok má výnimka platiť aj pre Rakúsko a Švédsko, ktoré už nemajú pre migrantov ďalšie kapacity. Naopak Švajčiarsko sa na prijatiu utečencov prihlásilo. Slovensko a Maďarsko, ktorých by sa malo tiež relokačné riadenie týkať, podali proti tomu sťažnosť na Európsky súd.
“Hotspoty v Grécku spĺňajú svoj účel len napoly. Síce fungujú registrácie, ale že by niekto rozlišoval medzi skutočnými utečencami a ekonomickými migrantmi, k tomu vôbec nedochádza, lebo tam nemajú potrebné priestorové kapacity, vybavenie ani ľudí. Účinkom sa míňajú aj bezpečnostné opatrenia a organizácia v stredisku často viazla. Grécko na to jednoducho nie je patrične pripravené,” uzavrela besedu Veronika Židlíková.
Autor článku: Jan Štepán
