Možno sa vydáte znovu do Kurdistanu. Čo od tej návštevy tentoraz očakávate?
Mám veľa osobných dôvodov. Navyše som znalec toho prostredia, veľa o ňom píšem, a aby som mohol objektívne informovať, potrebujem z času na čas situáciu vidieť vlastnými očami a nie prostredníctvom náčelníka kurdského generálneho štábu či mojich bývalých spolužiakov, ktorí študovali na vysokej škole vo vtedajšom Československu a teraz žijú v Kurdistane už viac ako tridsaťpäť rokov. Stále sú to všetko informácie z druhej ruky. Treba si znalosti oživiť, aby sa človek vo všetkých tých informáciách orientoval a došiel k objektívnemu záveru.
Situácia medzi Turkami a Kurdmi sa vyostrila. Teroristické útoky, vraždy tureckých policajtov, útoky na pozície Robotníckej strany Kurdistanu v juhovýchodných provinciách a na severe Iraku. Ako to celé hodnotíte?
Podľa mňa nejde o akty pomsty, ale o určitú stratégiu, aby malo Turecko pre svetovú verejnosť nejaké alibi. Nie je tajomstvo, že sa pred rokom a pol dostali do médií tajné rozhovory tureckých štátnikov. Hovoril v nich vtedajší minister zahraničia, dnešný predseda vlády, s riaditeľom tajnej služby, námestníkom náčelníka generálneho štábu a ďalšími vysoko postavenými činiteľmi. Porada sa odohrávala v miestnosti, ktorá sa nedá odpočúvať, ale aj tak sa to dostalo do médií. Páni medzi sebou hovorili o tom, ako by mohli odôvodniť svetu turecký zásah do Sýrie. Riaditeľ tajnej služby navrhol, že na druhú stranu pošle pätnásť mužov, ktorí začnú strieľať na tureckú stranu, a armáda bude mať hneď dôvod na zásah. Ten, kto to pustil do médií, to urobil kvôli tomu, aby tureckému zásahu zabránil. Je to príklad, že scenárov, o ktorých my smrteľníci ani netušíme, je viac. Ale Turecko chce od samého začiatku zasahovať v Sýrii z čisto ekonomických dôvodov.
Prečo by to Turecko robilo?
Katar je jednou z najbohatších krajín na svete vďaka zemnému plynu. Ale z Kataru žiadny plynovod nevedie. Aby mohol plyn vyviezť, musí ho dostať do mínus 150 stupňov. To je finančne veľmi náročná technológia. A najmä pri dnešných cenách ropy a plynu. Keby sa napríklad cena barelu ropy pohybovala nad sto dolármi, ako odborníci ešte pred tromi rokmi predikovali, Katar taký eminentný záujem na zásahu Turecka v Sýrii nemá. Za Tureckom teda stojí Katar aj Saudská Arábia, ktorá zase nemá ropovod. Pritom je najväčší vývozca ropy. Turecko sa skoro stalo hlavným žandárom rozvodu týchto surovín a stále sa o to usiluje. Podaril sa mu v tichosti ropovod z Baku do Ceyhan a vtedy, aby náhodou nenazlostilo Putina, urobilo prvý a posledný. Na ruský plynovod je podpísaná zmluva. Potom postavilo ropovod a plynovod s Iránom, ropovod s Irakom a chce s ním postaviť aj plynovod. Z druhej strany je zase cez Balkán pripojené na európsky plynovod. Takže by mu chýbal len katarský plynovod a saudskoarabský ropovod. Keby tieto projekty Turecko dokončilo, tak by malo veľkú kontrolu nad surovinami na celom Strednom východe a v Európe.
Takže by sa vlastne Turecko mohlo stať viac ako inokedy strategickou mocnosťou a jazýčkom na váhach európskeho rozhodovania?
Presne tak. Dnes vieme, ako prezident Recep Erdogan premýšľa a akú má politickú „etiku“. Neváha vydierať celý európsky kontinent. Dokážeme si predstaviť, ako by to dopadlo, keby sa mu podarilo stať sa kontrolórom väčšej časti energie pre Európu. To by rozhodne nebola veľmi dobrá situácia. Pre Katar je konflikt v Sýrii, teda koridor, ktorý by viedol cez sunnitskú časť Sýrie, životne dôležitý. Napokon pre Saudskú Arábiu tiež. Dlho som sa zaoberal ekonomikou. Pred tromi rokmi by ani najväčší pesimista nepovedal, že by sa Saudská Arábia mohla dostať do konkurzu. Dnes sú všetci prognostici na svete zajedno, že ak Saudská Arábia neurobí patričné kroky, tak do piatich rokov pôjde do konkurzu. Jedna z najbohatších krajín sveta. Je to v dôsledku nízkej ceny ropy, zhruba okolo dvadsiatich ôsmich dolárov. Saudskoarabi sú rozmaznaní, majú obrovské výdavky, ktoré pri týchto cenách nemôžu financovať. Takže musia krátiť svoje výdavky, čo bude veľmi ťažké. Keď niekto jazdil celý život v pozlátenom Rolls-Royce, aby si zrazu sadol do škodovky, je obzvlášť pri ich mentalite skoro nemožné. Jedinou nádejou bol pre nich spomínaný koridor. Preto financovali Islamský štát. Súčasný humbug okolo vytvárania koalície proti Islamskému štátu, ktorú má iniciovať Saudská Arábia, je výsmech. Podobnými svojráznymi hrami sa v púšťach zaoberali beduínske kmene. Dnes však žijeme v 21. storočí a disponujeme technológiami, pomocou ktorých sa dá sledovať aj pohyb hada v púšti. Takže o pohyboch materiálnej pomoci teroristom Islamského štátu určite USA, NATO a ďalšie veľmoci vedia. Rusko prišlo s týmito informáciami až po incidente s Tureckom. Napriek tomu buďme radi, že sa aj obyčajný občan dozvedel o ohavnosti jednotlivých hráčov na Strednom východe.
Z médií sa stále dozvedáme, ako bol zastrelený ten vodca teroristov, ten islamista, ten neslávne známy „podrezávač“ hrdiel. Ako je však na tom Islamský štát v skutočnosti?
To je tragédia médií, ktoré kŕmia bežného diváka s množstvom starostí takými podružnými informáciami. Islamský štát prezentuje určitú ideológiu, a ako vieme z dejín fašizmu či komunizmu, jednotlivé osoby zase také dôležité nie sú. A obzvlášť v prípade islamizmu. Ak bol niekto zastrelený, tak do poslednej chvíle veril, že pôjde do raja, ale tu na Zemi ho nahradili ďalší. Relevantné je to, že civilizovaný svet toleroval vznik takej radikálnej islamskej ideológie, ktorú celý čas podporujú jeho spojenci, ako sú Turecko či Saudská Arábia. Západ, naša civilizácia a naši politici sa celý ten čas správajú, akože nič nevidia. To je zločin nielen proti ľuďom na Strednom východe, ale aj proti našej civilizácii. Keby sa na to totiž včas reagovalo, tak milióny ľudí na Strednom východe, stovky Francúzov v Paríži nemuseli zomrieť a Európa by dnes nezažívala takú utečeneckú katastrofu.
Naozaj si myslíte, ako ste povedali pre týždenník Kulturní noviny, že keby EÚ dala percento toho, čo vynakladá na migráciu, bojujúcim Kurdom, bol by problém s Islamským štátom vyriešený?
Myslím si to. Ani nemusíme svet presviedčať, že by sa to stalo. Veď už druhý rok takmer holými rukami bojujeme proti Islamskému štátu a veľmi úspešne. Vytlačili sme ich z takmer celého Kurdistanu. Tak čo Európe bráni? Pred chvíľou som si prečítal, že Európska únia začne Turecku uvoľňovať tri miliardy eur. Nech nám dá zbrane, napríklad len za sto miliónov, a mesiac času. Islamský štát dostaneme na kolená.
Osobne ste bojujúcim Kurdom kúpili poľnú nemocnicu a mali ste potom problémy s políciou. Ako sa to odohralo?
Od jednej tuzemskej záchrannej služby som kúpil normálnu Tatru 815 a obojživelnú sanitku Volvo. Nič viac. Auto má českú poznávaciu značku a je v ČR zaregistrované už dvadsaťšesť rokov. Záchranná služba, od ktorej som ju kúpil, je jednou z najvýznamnejších záchranných služieb v Českej republike. Bola veľmi činná pri povodniach. Vo chvíli, keď zo svojich osobných peňazí kúpim ako bývalý spoluzakladateľ Lekárov bez hraníc túto sanitku a priveziem si ju na záhradu, aby som ju mohol poslať do Kurdistanu, ide po mne polícia Stredočeského kraja, ktorú vedie istý plukovník Václav Kučera. Nie je to nikto iný ako ten policajný šéf, ktorý sa veľmi tučne podpísal pod môj osud a osud ďalších Kurdov v deväťdesiatych rokoch. Koniec koncov s Josefom Klímom v televízii Nova sme vtedy preukázali, že jeho úrad chránil tureckých ilegálov prepojených s medzinárodným organizovaným zločinom žijúcich v Česku. Úrad toho istého Kučeru sa ma snaží, odvtedy, čo som opäť v médiách, všetkými a veľmi často nezákonnými prostriedkami dusiť. Česko sa verejne hlási, že je v koalícii proti Islamskému štátu. Prezident Zeman prijíma kurdského prezidenta na Pražskom hrade a hovorí mu, že sa klania kurdským bojovníkom. Česko posiela našim bojovníkom najviac zbraní a munície. Keď sa tam však snažím poslať obojživelnú sanitku, som šikanovaný. To je však len z jeden z mnohých prípadov šikanovania a diskriminácie zo strany stredočeskej polície. Minister vnútra by mal odpovedať na otázku: „Cui bono?“ Čiže: „V čí prospech?“
Pokúsime sa ho v budúcnosti opýtať. Ale usilujú sa Kurdi o samostatný štát?
Úprimne odpovedám, že samostatný kurdský štát je snom každého Kurda. Na druhej strane ide o to, ako môže tento sen zodpovedať realite súčasného sveta, ktorú my neurčujeme. Tú určujú USA, EÚ, Rusko a ďalšie veľmoci. To, že by mal mať štyridsaťmiliónový národ podľa božských aj ľudských zákonov právo na sebaurčenie, je nesporné. Pritom je nám toto právo odopreté.
Nedošlo by ohľadom kurdského štátu k vojne bratov s bratmi? Kurdi z rôznych štátov totiž o ňom majú dosť odlišné zmýšľanie…
Stále hovorím, že keby nebol Hitler, tak by asi nikdy nevznikol židovský štát. Nikto by Židov nedal dohromady. Veď Židia z Nemecka mali úplne iné názory ako napríklad Židia z Poľska či Ukrajiny. Poznám Izrael veľmi dobre. Keď sa stretnú dvaja Židia, vzniknú dve politické strany. Keď traja, tak tri, a to je nekonečné. Nenašiel som dvoch Židov s rovnakým názorom, ale všetci stoja za myšlienkou bezpečnosti Izraela. Tam sranda končí. Aj v našom národe máme s odpustením svoje prostitútky, homosexuálov, radikálov, marxistov a tak ďalej. Ale za uplynulých šesť rokov sme svetu dokázali, že sme aj bez štátnej tradície demokraticky zmýšľajúci ľudia. Máme parlament, vládu, prezidenta a mnoho ďalších demokratických inštitúcií. Keď si spomeniem, koľko v deväťdesiatych rokoch Západ do demokratizácie Československa a následne Česka investoval, tak nevidím dôvod, prečo to neinvestovať aj do Kurdistanu. V našom svedomí je zakódované, že bolesti a krivdy, ktoré nám boli spôsobené, nemáme právo pôsobiť druhým. To je naše najväčšie ponaučenie z vlastných tragédií.
Preto je v kurdskej ústave v Iraku stručne napísané, že všetky menšiny, ktoré nemajú dostatok hlasov na to, aby si zvolili svojho poslanca, majú svoje miesto v poslaneckej snemovni. Na ten nápad som kedysi prišiel vďaka životu v Nemecku. Preto v snemovni zasadajú poslanci od jezídov, Arménov, Turkménov a ďalších menšín. Dbáme všetkými silami o demokratický a právny Kurdistan. Chceme svetu, sebe aj našim deťom ukázať, že sme spravodlivý, tolerantný a mierumilovný národ, ktorý dokáže dobre využiť svoj potenciál na naše spoločné ľudské hodnoty.
