Máme tu trvajúce prímerie v Sýrii. Stále platí, ale mnoho sa o ňom narozprávalo. Vraj ide o prímerie, ktoré vyhovuje Putinovi, lebo sa zachová ako v Debaľceve: úplne bez rešpektu pre prímerie získa, čo chce, a až potom sa to prímerie začne. Americká tlač píše, že letecké útoky, ktoré od začiatku prímeria vykonali Rusi, z väčšej časti útočili na rebelov podporovaných USA. Nie je to tak? A ako ste napísali, na väčšinu územia Sýrie sa prímerie nevzťahuje. Takže… Ako ďalej?
Neviem, ako ďalej. Môžem len tipovať. Ešte predtým by som ale chcela pripomenúť, že v Sýrii nebolo vyhlásené „prímerie“, ale len „zastavenie nepriateľských akcií“. Na prvý pohľad to vyzerá ako slovná hračka, ale „prímerie“ má z hľadiska medzinárodného práva svoje pravidlá a dôsledky, čo nevyhovovalo Spojeným štátom. Ich minister zahraničia John Kerry sám pripustil, že je pre nich výhodnejšia „bezdôsledková“ dohoda na „zastavenie nepriateľských akcií“ – keď to poruší niekto z amerických „koní“, nebude ho možné potrestať podľa pravidiel. A Rusi blahosklonne prikývli.
Tento americký prístup možno aj pochopiť, lebo zatiaľ, kým je Rusko na čele aliancie, ktorá má spoločný cieľ, a tým je porážka fanatického Daešu, al-Káidy a ďalších, na strane USA sú nepredvídateľní „spojenci” typu Turecka a Saudskej Arábie, ktorí majú v Sýrii svoje vlastné záujmy. A navyše protichodné – Turci by radi v Damasku videli vládu „svojho“ Moslimského bratstva, zatiaľ čo Saudovia „Bratov“ likvidujú, ako len môžu, lebo Moslimské bratstvo sa od ostatných islamistických organizácií odlišuje ochotou fungovať v parlamentnom systéme. Teda ísť do volieb. A akékoľvek aspoň náznakovo slobodné voľby by znamenali koniec saudskej vládnucej rodiny. A tak Saudovia podporujú Daeš a al-Káidu a ostatné “skalné” sily, ktoré akoby vystúpili zo stredoveku a chcú tam celý vývoj znovu aj vrátiť. Takže chápem, že USA nechcú niesť za svojich vazalov priamu zodpovednosť. Takže preto to neuchopiteľné „zastavenie nepriateľských akcií“.
Pritom platí, že USA svojím spôsobom idú aj rovno proti svojim vazalom, lebo sa s Ruskom dohodli, že vojna proti Daešu a al-Káide pokračuje. Prinajmenšom pre ruské, sýrske, ale aj americké letectvo sa tak situácia prečisťuje – členovia ozbrojených protivládnych skupín dostali od sýrskej vlády amnestiu, viac ako stopäťdesiat skupín už na ňu kývlo a ich bojovníci po tisícoch skladajú zbrane. Súčasne ale mnohí ich spolubojovníci také „porazenectvo“ moslimov tvárou v tvár „kresťanským križiakom“ (nesmieme zabúdať, že zatiaľ čo v Európe niektorí neustále vymýšľajú, čím všetkým sa líšime od Rusov, islamisti medzi nami rozdiel nevidia) odmietajú a prechádzajú, naopak, do radov Daešu a al-Káidy, takže obe skupiny citeľne posilňujú.
Dôležité je, že Západ dohodou o „prímerí“ zachránil pred bombardovaním časť „svojich“ opozičníkov, ktorí teraz budú použiteľní pre budúci politický proces v Sýrii. A rovnako dôležité je, že Rusko s tým súhlasí, čo znamená, že do budúcnosti sa neusiluje o čiernobielu, rýdzo asadovskú Sýriu, ale v mene väčšej stability krajiny mieri k pluralite.
A čo bude ďalej? Pre dohľadnú budúcnosť platí, že celkom určite pokračuje vojna proti Daešu a al-Káide. A tá má aj svoje špecifiká. Napríklad sa zdá, že sýrska armáda začala „súťažiť“ s kurdskými oddielmi o to, kto bude skôr v „hlavnom meste“ Daešu, teda v Rakke. V hre je totiž budúca rozloha sýrskeho Kurdistanu. Je pritom kuriózne, že sýrski Kurdi majú podporu USA aj Ruska, Damask má podporu Ruska a USA mu už nehádžu žiadne polená pod nohy… Kto teda bude v Rakke skôr? Inými slovami, už dnes sa v rámci vojny proti Daešu kreslí mapa novej Sýrie.
Popíšme čitateľom bližšie problém Kurdov, národa bez štátu. Sú tradične považovaní za chránenca Američanov. Ako to, že sa s nimi teraz bratríčkujú aj Rusi? Sú schopní fungovať pod Asadom s autonómiou, ktorú majú v Iraku? A ruku na srdce, keby ste boli v pozícii Erdogana, dokázali by ste sa s nimi v Turecku konštruktívne dohodnúť? Alebo je len Erdogan neschopný dohody?
To je veľmi zložitý problém s mnohými neznámymi a premennými. Naozaj netuším, ako sa to celé skončí, ale faktom je, že Kurdi v Iraku mali vždy podporu USA (už od masakru v Halabdži, keď Saddám Husajn proti Kurdom použil chemické zbrane dodané zo Západu), Kurdi v Turecku americkú podporu nikdy nemali, a to pre členstvo Ankary v NATO, a Kurdi v Sýrii začali dostávať z USA zbrane (a veľa podpory navyše) hlavne preto, že v sýrskom konflikte vyzerali ako neutrálna sila, ktorá nie je ani priamo s Asadom, ani priamo s Daešom. Ponechám bokom, že Daeš je viac menej americký vynález …
Americká podpora sýrskym Kurdom však bola nepriama, ale akonáhle do vojny vstúpilo Rusko so svojím bombardovaním, začalo sa Kurdom na bojisku dariť citeľne viac. Nasledovali rôzne dohody a vo finále aj otvorenie „ambasády“ sýrskych Kurdov v Moskve, čo je o krok viac, než im ponúkli USA. Skrátka, kto maže, ten ide.
V posledných dňoch sa k tomu všetkému začalo špekulovať o budúcej federalizácii Sýrie a zdá sa, že Rusko proti takémuto vývoju nič nenamieta, samozrejme, za predpokladu, že ho bude mať pod kontrolou. A navyše, federalizácia v blízkovýchodných pomeroch neznamená žiadne rozbitie štátu, ale skôr len posilnenie právomocí jednotlivých regiónov. Dnes už nemožno pochybovať, že sýrski Kurdi svoje „územie“ – hneď pri tureckých hraniciach a tureckého Kurdistanu – mať budú, a ako som povedala v predchádzajúcej otázke, hrá sa skôr o to, aké veľké bude. Pritom si ale nemyslím, že by zrazu Kurdi práve pre rozlohu svojho budúceho „štátu“ vyrazili do boja proti Asadovmu Damasku. Všetko sa dá – prinajmenšom prostredníctvom Ruska a Iránu – dohovoriť bez väčšej krvi.
A keby som sa na takýto vývoj pozerala z pozície Recepa Erdogana? No, mala by som „depku“. Ešte pred desiatimi rokmi som mala našliapnuté k hlavnej role v regióne a dnes – predovšetkým v dôsledku arabskej jari – musím každý deň sledovať, ako sa moje sny o obnove Osmanskej ríše drobia. Turecký prezident všetko prekombinoval, nevie konštruktívne vyriešiť problém ani v tureckom Kurdistane a mení svoju krajinu na diktatúru, kde armáda stále častejšie zasahuje proti vlastným občanom… Prehral partiu, ktorú mal skvele rozohranú, a to len svojím velikášstvom. Síce to neznamená, že Turecko ešte nemôže „zamiešať karty“, ale pod doterajším vedením štátu to budú skôr už len kŕčovité záchvevy ako nejaká racionálna stratégia. Tým však – prinajmenšom pre všetkých okolo – len horšie.
Minulý týždeň vás na sociálnych sieťach obvinili, že ignorujete vojnové zločiny bombardérov Ruskej federácie v Sýrii. Čiže – ignorujete?
Áno, jeden pán ma z toho naozaj obvinil, a musím priznať, že má pravdu. Teda čiastočnú. Áno, viac-menej ignorujem vojnové zločiny ruského letectva v Sýrii, rovnako ako viac-menej ignorujem rovnaké zločiny amerického a napríklad len zaznamenávam – bez nejakých väčších emócií a bifľovania jednotlivých paragrafov ženevských konvencií a bohviečoho ešte – podobné vojnové zločiny Saudov v Jemene. Ale to hlavne preto, že mám pocit, že sa o nich u nás skoro nehovorí.
Dôvod je jednoduchý. Po prvé, naše médiá pretekajú kritikou ruského bombardovania, takže by som už na tému aj tak nič nové nepriniesla. Radšej sa sústredím, čo mi pri opise vývoja situácie pripadá dôležitejšie – a o čom pre zmenu naše mainstreamové médiá radšej mlčia. Po druhé, keď útočí napríklad Izrael na pásmo Gazy alebo na Libanon, za civilné obete vždy oficiálne „nesú vinu“ Hamas či Hizballáh, lebo svojich bojovníkov „zamiešali“ medzi civilistov.
Keď útočia USA, či už priamo, alebo prostredníctvom bezpilotných lietadiel na Blízkom východe alebo napríklad v Pakistane či Afrike, platí v zásade to isté. Keď ale v rovnakej situácii bombardujú Rusi, padá vina za civilné obete len a len na nich. A takto nastavený dvojaký meter mi príde trápny – a nech mi nikto, preboha, nehovorí, že zatiaľ čo my bombardujeme a zabíjame humanitárne, demokraticky a hlavne vždy len „nedopatrením“, tak oni neľudsky, hnusne a hlavne zámerne. To je fakt trápne.
Práve v stredu taký ten divný podnik, ktorý sa volá Sýrske observatórium pre ľudské práva (SOHR) – v skutočnosti je to len jeden sýrsky imigrant, ktorý sedí na poschodí nad svojím secondhandom v britskom Coventre a za peniaze z EÚ je skoro monopolným dodávateľom „zaručených údajov“ zo Sýrie pre potreby Západu – uviedol, že si ruské bombardovanie od začiatku novembra vyžiadalo životy 1 700 civilistov. Ak áno, tak mi ich je ľúto, samozrejme.
Lenže, po a, to číslo nemožno nijako overiť, po bé, to číslo nie je v porovnaní s celkovým odhadovaným počtom obetí v päťročnej vojne nijako vysoké a nemožno ho ani prinajmenšom porovnať so štyrmi miliónmi obetí americkej agresie v Iraku a jej dôsledkov, po cé, samotné SOHR vo svojich prehľadoch obetí bežne uvádza kolónku „civilista so zbraňou“, čím myslí kohokoľvek bez riadnej vojenskej uniformy, napríklad aj džihádistov z al-Káidy alebo Daešu, a tým sa ono číslo 1 700 obetí samo od seba spochybňuje, po dé, Rusi aspoň naozaj bojujú proti najradikálnejšiemu islamu, ktorý Západ skôr pomáhal utvárať a dnes proti nemu nechce až toľko bojovať, lebo keby ho ešte niekedy znovu k niečomu potreboval, a po e, napríklad v Líbyi Západ na základe podobných „zdrojov“ svoju agresiu ospravedlňoval tým, že Kaddáfího armáda vraj v rámci potlačenia „arabskej jari“ povraždila 50-tisíc civilistov, ale nasledujúce expertné tímy našli hromadné hroby „len“ s asi troma tisíckami tiel a značnú časť z nich preukázateľne povraždili „naši“ rebeli, teda ostrí džihádisti, ktorých sme vtedy na Západe vydávali za „demokratov“.
Skrátka, áno, civilné obete mám pri sledovaní vývoja síce na pamäti, ale nezdôrazňujem ich, lebo pre vývoj situácie nie sú, bohužiaľ, dôležité. A stavím sa, že väčšina tých, ktorí teraz toľko hovoria o obetiach ruského bombardovania, tak robia nie pre samé obete, ale z úplne iných dôvodov. Priznajme si, že ľudské práva a podobné hodnoty používame najčastejšie len ako palicu proti nepohodlným.
Jednoducho povedané, čo Američania vykonávajú v Líbyi a čo si od toho sľubujú? Konsolidáciu roztrieštenej krajiny, či len ovládnutie jej väčšej časti?
Ďalšia otázka, na ktorú možno odpovedať len „neviem“. Skúsme si ale pripomenúť, že od druhej svetovej vojny – pre veľa našich ideológov je to asi trápne – majú USA za sebou „nevíťazstvo“ v Kórei, porážku vo Vietname, víťazstvo v maličkej Grenade, v Afganistane sa už pätnásty rok pretláčajú s osandálovanými fúzačmi z Talibanu, a kam vstúpili na Blízkom východe, tam po nich namiesto triumfu ostali len zmar a ľudská tragédia. A následne aj migračná vlna do Európy, samozrejme. Takže, čo majú v pláne v Líbyi, netuším, ale stavím sa, že žiadna veľká zmena myslenia alebo stratégie nenastala, a zase, ako v roku 2011, pôjde o ropu – ovládnuť ropné oblasti na východe Líbye a zvyšok krajiny nech sa prepadne do pekla. S Daešom, ktorý sa už dávno, rovnako ako kedysi po Afganistane al-Káida, vymkol spod kontroly, to ale bude zložité. Takže Líbyjčanov podľa všetkého čaká len ďalšie martýrium, lebo opakovaná dávka „demokratizácie“ ich už môže úplne „pochovať“.
Na Ukrajine vývoj dospel do fázy, keď si podľa niektorých pozorovateľov prezident Porošenko neskrývane praje demisiu premiéra Jaceňuka, ale zároveň sa chce vyhnúť predčasným voľbám. Tak korčuľuje. Korčuľuje dobre? Čo zaznamenania hodného sa na Ukrajine za posledný týždeň stalo?
Tá krajina má, samozrejme, problém geografický – leží jednoducho tam, kde ju Rusko považuje za nárazník proti tlakom Západu, zatiaľ čo Západ ju má za baranidlo proti Rusku. A dnes – Ukrajina je zhruba dvadsaťpäť rokov nezávislá – sa ukazuje, že hlavným nepriateľom krajiny sú úplne bezuzdní oligarchovia, ktorí nielenže svojich občanov o zahraničnú pomoc a pôžičky okrádajú, ale pokojne pritom aj mľaskajú, lebo vedia, že tam doma, na tej nekontrolovateľnej Ukrajine, ich hneď tak nikto neporazí. O ich siete sa tu oprie Rusko, inokedy Západ, ale pohľad na vládnuce elity napovedá, že pre tamojšiu kleptokraciu nie je dôležité, kto je aktuálne tou zahraničnou oporou, lebo oligarchické siete sú previazané „naprieč“ vplyvom z východu či západu.
Čítať si ukrajinské noviny, ktoré čím ďalej, tým viac odhadzujú batoh Majdanu a vracajú sa na opis reality, je čím ďalej nepríjemnejšie. Nie je tam na pohľad nikto, kto by vyviedol tú krajinu z priepasti. Je vlastne desivé, že Západ počas dvadsiatichpiatich rokov na Ukrajine usporiadal už dve „demokratické revolúcie“, len USA do nich „naliali“ cez päť miliárd dolárov, a rovnako sa nič nedosiahlo. Rovnako sa všetko vrátilo vždy k tej klasickej megakorupcii. Nie je to dostatočne výrečné? Otázka je potom celkom logická: Fakt potrebujeme Ukrajinu my, Západ? Alebo by sme ju mali, naopak, nechať Rusku, nech na nej „vykrváca“ Moskva?
Vôbec sa nečudujem európskym politikom, ktorí začínajú mať všetkej tej maškarády o opakovanej ukrajinskej „demokracii“ dosť a volajú po zrušení sankcií proti Rusku, lebo tým len prichádzame o peniaze z obchodu, ktorý bojkotujeme pre – Ukrajinu. Fakt Ukrajinu chceme do EÚ? Väčšina krajín sa tvári, že áno, ale všetci čakajú na začiatok apríla, keď bude v Holandsku referendum, ktoré podľa všetkého Ukrajinu v Európe odmietne. A všetci sa na to tešia – budú sa môcť vyviniť a povedať niečo ako: „Za to môžu tí Holanďania, pretože my vás predsa milujeme!“ Medzitým EÚ pre istotu odložila bezvízový styk s Ukrajinou, a vôbec.
Keď už bola reč o obetiach ruského bombardovania, možno by mala začať aj diskusia o obetiach západnej „demokratizácie“ Ukrajiny…
V Prahe sa konal seminár o ruskej propagande. Nechajme hovoriť niektorých jeho účastníkov, a potom skúsme komentovať ich tvrdenia. Poslankyňa Helena Langšádlová (TOP 09): „V súvislosti s dianím na Ukrajine, migráciou a vojnami na Blízkom východe sa začalo v našom priestore šíriť veľa informácií, o ktorých sa dá povedať, že ide o súčasť propagandy. Ide o fámy, mýty či konšpiračné teórie. Propaganda mieri na spochybnenie EÚ, o ktorú je opretá naša prosperita, ale aj bezpečnosť.“
Poslanec Ivan Gabal (KDU-ČSL): „Dôležité sú aktívne justičné kroky proti ruskej dezinformačnej aktivite. Keď narúša ústavný poriadok, treba to začať trestne stíhať. Je nutné, aby sa ruskej propagande zvyšovali náklady všetkými prostriedkami – mazaním, blokovaním a izolovaním jej webových serverov, e-mailových komunikácií, Facebooku, aktívnych exponentov a agentov až po policajné a justičné kroky. Proruských trollov mazať, vôbec žiadnu diskusiu neviesť. Ak s nimi budeme diskutovať, účel ich kampane ešte znásobíme.“
Jakub Kalenský (expert EÚ na boj s ruskou propagandou): ,, … A ak by to stále nebolo jasné, citujem slová ruského ministra obrany Sergeja Šojgu: Nadišiel čas, keď si musíme uvedomiť, že článok, fotka a video, to všetko je len nový druh zbrane.“
Pre mnohých to mala byť „udalosť týždňa“, ale vo výsledku sa premenila na surrealistický „ohňostroj márnosti“. Je svojím spôsobom neuveriteľné, že tu ktosi – a je fakt jedno, či EÚ, teda aj českí daňoví poplatníci, alebo Soros a ďalší – financuje také šialené divadlo, ktoré nám len trochu starším pripomenie dospievanie. Inými slovami, že sa časť našich „elít“ v čase, keď im v dôsledku ich vlastnej politiky tečie do topánok, správa úplne rovnako hlúpo ako kedysi Biľak a spol.
Myslím, že každý súdny človek si sám pre seba dokáže odpovedať na otázku, do akej miery je súčasný stav vo svete alebo napríklad len v Európe, dôsledkom konkrétnej západné politiky, a do akej miery je dielom ruskej propagandy, teda „článkov, fotiek, videí“. Zaujímavejšie je, že dnešný „kontrapropagandistický“ atak proti Rusku je vedený záplavou slov a súvetí, pri ktorých čítaní alebo počúvaní si rýchlo uvedomíte, že sú to v skutočnosti len prázdne frázy. Vrstvenie najrôznejších adjektív, ktoré majú navýšiť dramatickosť situácie a všeobecné napätie, tú vyprázdnenosť zachrániť nemôže.
Po vzore pani Langšádlovej, ktorá stranícky povinne vidí ruského agenta pod každým kameňom, by som si preto dovolila upozorniť, že také hlúpe ataky proti Rusku môžu u mysliacich ľudí len vyvolať záujem, čo kde Putin v skutočnosti robí. Inými slovami, naši bojovníci proti Putinovi sú takí hlúpi, že mu vo finále skôr nahrávajú.
V USA to vyzerá na finálny volebný duel v zložení Hillary Clintonová – Donald Trump. Čo si myslíte o oboch z nich? Koho z nich by ste hypoteticky volili?
V januári som si zaprorokovala, že do hlavného súboja pôjdu práve títo dvaja. V zásade si o nich nič dobrého nemyslím, ale čisto z hľadiska záujmov „zvyšku sveta“ by som uprednostnila Trumpa, lebo to vyzerá, že je izolacionista a nebude mať potrebu vraždiť v zahraničí toľko ľudí – a my sme, mimochodom, tiež to „zahraničie“. Už len energia, s ktorou sa do neho púšťajú najväčší neokonzervatívni jastrabi, naznačuje, že vojensko-priemyselnému komplexu je z Trumpa nevoľno. Preto sa stavím, že finálny súboj vyhrá kandidátka vojensko-priemyselného komplexu, teda pani Hillary, a svet bude musieť byť pripravený na ďalšie vojny. Pritom sa ale na druhej strane mení rozloženie síl vo svete, takže už ani ona nebude mať úplne voľné pole na vyčíňanie ako napríklad ešte v Líbyi pred piatimi rokmi.
Koho by som preferovala ja? Pre Rusko alebo Čínu by bola asi prijateľnejšia Hillary, lebo už vedia, čo je to za človeka, a sú na ňu pripravení. Pre mňa by bol „profesijne zábavnejší“ asi nevypočítateľný Trump.
A na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližšom čase rozhodne sledovať?
Na Slovensku budú cez víkend voľby, stále viac krajín EÚ sa stavia proti pokračovaniu sankcií voči Rusku, Brusel nezvláda migračnú krízu a keď už niečo vymyslí, tak Turci nechcú vojnové lode NATO vo svojich výsostných vodách… Zaujímavých situácií je veľa.
Autor: Martin Huml
