Kľúčovým Erdoganovým problémom sú vzťahy Turecka s Ruskom. Tie boli pritom ešte nedávno výborné. Lenže zostrelenie ruského bojového lietadla nad Sýriou, ktoré Vladimir Putin nazval „úderom pod pás“, dobré vzťahy zničil a Turecko za to teraz bude musieť platiť. V dynamike udalostí boli prehliadnuté ruské ekonomické sankcie voči Turecku, ktoré len v januári znížili celkový turecký export o 15 percent. Absencia ruských turistov by potom počas tohto roka podľa všetkých odhadov mala položiť na lopatky turecký turistický priemysel. A navyše musia v Ankare riešiť prípadnú alternatívu ruského zemného plynu, ktorého prívod môže byť kedykoľvek zastavený. Prakticky jedinou alternatívou je pritom Azerbajdžan, ktorý si však zároveň nechce Moskvu znepriateliť.
Keď odhliadneme od ekonomiky, pociťuje prezident Erdogan ďalšie údery. Rusko sa zbližuje s kurdskými separatistami, ktoré pritom Turecko označuje za teroristov. Potreba pomoci v Sýrii navyše núti do podpory Kurdov aj, Tureckom nenávidených, spojencov z USA. S každou úspešnou operáciou proti Islamskému štátu sa zároveň Kurdom zvyšujú šance na vlastný štát priamo na tureckých hraniciach (s vyhliadkou početnej „piatej kolóny“ priamo v Turecku), čo predstavuje pre tureckého prezidenta nočnú moru.
Turecko podľa Spencerovej v Sýrii špekulovalo, že sa mu podarí pod hlavičkou boja proti terorizmu Kurdov naopak oslabiť, avšak táto stratégia padá.
Aktuálne Turecku ostal zo svetových štátnikov jediný priateľ – Angela Merkelová, ktorá potrebuje Turecko ako nárazníkové pásmo migračnej vlny. A tak nemecká kancelárka volá po vyhlásení bezletovej zóny nad Sýriou. Moskva to však odmieta a okrem toho už učinila opatrenia, aby Turecko nemohlo zo svojich plánov v Sýrii presadzovať nič, čo by sa Putinovi nepáčilo. Vrátane toho, že poslalo svoje najmodernejšie stíhačky na arménsku základňu nachádzajúcu sa len dvadsať kilometrov od tureckej hranice.
Turecko môže, tak ako v histórii už mnohokrát, hroziť uzavretím Bosporskej úžiny, ktoré by zásadne poškodilo Rusko. Lenže takú eskaláciu napätia na východe odmieta samotné NATO, ktorého je Turecko členom.
Turecko, ktoré podľa Spencerovej tajne posiela svojich vojakov na pomoc al-Káide, však musí čeliť faktu, že jeho nepriateľských Kurdov zrejme cvičia elitní poradcovia z USA. Spencerová špekuluje, že americká armáda sa zrejme vzbúrila proti administratíve prezidenta Obamu, ktorá inak džihádistov v Sýrii skôr podporuje. „Nebolo by to prvýkrát, keď sa generalita Pentagonu javí byť oveľa racionálnejšia ako zvyšok amerického establishmentu,“ pripomína Spencerová skoršie pokusy Pentagonu kontaktovať prezidenta Asada.
Celý text si môžete prečítať TU
Prezident Erdogan preto nemôže americkým „spojencom“ momentálne prísť na meno. Ešte viac vraj Erdogana rozčúlilo, keď americká diplomacia vyzvala súčasne Turkov aj Kurdov, aby zastavili paľbu. Tým neformálne naznačila, že Kurdov, podľa Ankary bandu teroristov, považuje za legitímnu silu. Práve toto vyhlásenie vyvolalo v prezidentovi Erdoganovi hysterickú reakciu a následne obvinil prezidenta Obamu, že podporuje Islamský štát.
Západ aspoň v Bezpečnostnej rade OSN odmietol ruskú rezolúciu vyzývajúcu Turecko, aby prestalo ostreľovať pohraničné (kurdské) oblasti Sýrie. Viac však v súčasnosti nie je očividne pre Turecko ochotný urobiť.
Keď v centre Ankary, neďaleko parlamentu, v stredu bomba zabila takmer tridsať tureckých vojakov, okamžite nato sa objavili správy o „kárnych operáciách“, pri ktorých mala turecká armáda na svojom území upáliť zaživa najmenej 150 príslušníkov kurdskej menšiny.
„Erdogan zo všetkého najviac pripomína boxera, ktorý by si to chcel rozdať hneď s niekoľkými protivníkmi, ale možno si už ani neuvedomuje, že je sám dávno zahnaný do kúta, kde mu pribúdajúce údery do hlavy bránia vnímať realitu a hodiť biely uterák do ringu,“ myslí si Spencerová. Pripomína, že turecká armáda rozhodne nie je v optimálnej kondícii, je nedostatočne vyzbrojená a v najvyššom velení nedávno prezident Erdogan urobil veľkú čistku, pretože generáli tradične stoja skôr proti nemu.
Jediné, čo by mohlo prezidentovi Erdoganovi pomôcť, je priamy vstup NATO do sýrskej vojny. Lenže to by znamenalo vojnu s Ruskom, o ktorú Západ skutočne nestojí.
