Pri zmiznutí Star Ariel bola pozoruhodná ešte jedna informácia pochádzajúca z dvoch rôznych zdrojov.
Jedno dopravné americké lietadlo a jedno vojenské, tiež z USA, podali správu, že približne v čase jeho zmiznutia sa nachádzali v tom istom vzdušnom priestore a registrovali na hladine zvláštne, veľmi silné zelené svetlo, ktorého zdroj nedokázali identifikovať.”
Denis sa odmlčal a pozoroval jej tvár, ktorá vyžarovala silný intelekt a jemnú ženskú krásu. Mala to, čo ho na žene veľmi fascinovalo – atraktivitu a poznanie.
“Tvoje rozprávanie sa počúva ako najnapínavejší science fiction román. Cheri, počúvala by som ťa celé hodiny. Vychádzam z toho, že by si o takých prípadoch dokázal dlho rozprávať. Je to tak?”
“Samozrejme, milovaná. Poznám ich množstvo. Jednak som sa dozvedel mnohé od Hyneka a okrem toho som čítal niekoľko publikácií, ktoré sa nimi zaoberali.
Porozprávam ti ešte jednu takú epizódu a potom sa už musíme pobrať ďalej. Pozri, ako vysoko už stojí slnko. Deň je v tomto období krátky a chceme ešte prejsť hodný kus. Doma chceme byť pred západom slnka. Nezabúdaj, že sme na pôde, ktorá je často prelietavaná neznámymi letovými objektami a preto je lepšie byť večer doma – nechceme predsa, aby nás uniesli a vyšetrovali malí zelení mužíci”, zažartoval Denis a potom povedal:
“Tak počúvaj ešte túto nasledovnú udalosť. Odohrala sa v lete 1965, keď sa podvečer jedného teplého dňa stala posádka a veliteľ nórskej tankovej lode Jawista svedkami ohromujúcej príhody. Dvaja službu konajúci námorníci oznámili plní zdesenia prvému dôstojníkovi, Toronimovi, že sa k ich lodi približuje veľké modré ohnivé teleso neznámeho pôvodu. Toronin neskôr napísal do lodného denníka, že telefónom okamžite informoval kapitána a potom vybehol na palubu a priložil si k očiam ďalekohľad. Uvidel veľký objekt letiaci ponad nich vo výške nejakých tristo metrov. Trup objektu sa podobal dlhej cigare. Zreteľne mohol na ňom rozoznať viacero pozdĺžnych otvorov, z ktorých vyžarovalo oranžové svetlo. Objekt nemal žiadne pozičné svetlá. Zo zadnej časti objektu žiarili dlhé modré lúče. Napriek veľkej blízkosti objektu nebolo počuť z neho žiadny zvuk – letel rýchlo a bez zvuku nejakého pohonu a či motorov.”
Ginette mlčala a Denis povedal s úsmevom:
“Ako vidím, ty by si tu ešte ostala a počúvala ďalej.Teraz ale ideme ďalej.”
Deň ostal nádherný aj v podvečer, nikde ani mráčik na oblohe. Slnko žiarilo na ich hlavy, ale v tej výške, kde boli, nebola žiadna horúčava, vládlo tam príjemných pätnásť stupňov. Tejde ich sprevádzalo všade kadiaľ išli. Kdekoľvek v las Caňadas sa nachádzali, všade videli jeho vrcholec.
V ňom bol vulkán, ktorý bol naposledy aktívny koncom sedemnásteho storočia. Je napoly zasypaný a len pozorné a ostré oko geológa ho identifikuje ako vulkán a vie si vybaviť pred vnútorným zrakom jeho bývalú ničivú silu a jej enormné účinky. Bola to jej energia, ktorá bola aj stvoriteľkou jedinečnej náhornej plošiny, ktorou putovali.
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
