Niektorí označujú rok 2015 za najzložitejší od Nežnej revolúcie. Masová nelegálna migrácia, občianska vojna na Ukrajine, Sýria, Turecko a ISIS, grécka kríza, teroristické útoky a hrozba ich pokračovania… Bol podľa vás rok 2015 niečím prelomový?
Čisto z pozície Českej republiky to bol veľmi dobrý rok. Z krajín OECD, teda ekonomicky najvyspelejších krajín sveta, rástla po celý rok 2015 rýchlejšie ako Česká republika iba jediná. A síce Írsko. Rast ekonomiky už navyše konečne pociťuje bežný občan. Vzostup miezd tento rok v treťom štvrťroku príjemne prekvapil a nie je dôvod domnievať sa, že sa spomalí. V budúcom roku totiž opäť poklesne miera nezamestnanosti. Konkrétne Praha spoločne s Horným Bavorskom a západnou časťou Rakúska patrí medzi tri regióny s vôbec najnižšou mierou dlhodobej nezamestnanosti v celej Európskej únii. Tá dosahuje iba 0,8 percenta, hoci napríklad v takom Bruseli presahuje desať percent. Česká republika ako celok má po Nemecku druhú najnižšiu nezamestnanosť v EÚ. Ale, pochopiteľne, nejde len o ekonomiku. Tiež utečenci nás zatiaľ viac-menej obchádzajú. Grécka kríza sa Čechov tiež nijako nedotkla.
Na medzinárodnej scéne je zrejme naozaj najzložitejšia situácia od roku 1989. Bohužiaľ, sa v mnohých oblastiach prejavuje kríza elít. Mnohí politici Západu zlyhávajú. Vedia pekne hovoriť, keď svieti slniečko, ale keď je zamračené, zmätkujú. V prvom rade potrebujeme ich výmenu. Pochopiteľne, v riadnych voľbách. Západ sa nemôže veľmi pohnúť z miesta, ak budú pri moci opotrebovaní jedinci typu Merkelovej alebo Obamu.
Témou číslo jeden sa stala migračná kríza. Do Európy sa dostávajú stovky tisíc ľudí, o ktorých údajne nič nevieme. Keď sa s odstupom pozrieme na priebeh krízy v roku 2015, čo možno považovať za úspech v rokovaní Európskej únie v tomto kontexte a v čom naopak európske elity zlyhali?
Merkelová alebo Obama svoju politickú kariéru do značnej miery postavili na naivnom poňatí multikulturalizmu. Takto uchopený multikulturalizmus jednoducho rozkladá, a dokonca, ako sme videli v Paríži, už aj zabíja, namiesto aby spájal. Ale pozor. Hoci v priemere nemožno očakávať vysokú ekonomickú užitočnosť migranta z islamského sveta, ešte to nie je dôvod dať sa do budovania akejsi nedobytnej „Pevnosti Európa“. Jedným z dôvodov je starnutie kontinentu. Existuje ale oveľa podstatnejší dôvod. Keď sa totiž Európa a Západ začnú opevňovať a začnú napríklad plošne prenasledovať či inak perzekvovat moslimov, radikalizujú sa pravdepodobne aj mnohí z tých, ktorí doteraz svojich zabijáckych spoluveriacich s čiernou vlajkou nad hlavou ani náznakom nepodporovali.
Nová generácia vrcholných európskych politikov musí starému kontinentu a Západu vrátiť stratenú silu a rozhodnosť, ale zároveň nesmie sadnúť na lep Islamskému štátu, ktorý by rád vyvolal apokalyptický stret civilizácií. Cestou ku skaze je tak naivný multikulturalizmus a otvorená náruč Merkelovej a spol., ako aj jednoduché riešenia tých, ktorí teraz stavajú na námestiach šibenice.
V celoeurópskom kontexte akoby sa časť Európanov odklonila od doterajších elitných politikov typu Merkelovej, ako ste to naznačili, alebo predstaviteľov EÚ a priklonila sa k euroskeptickým a antiutečeneckým silám. Je to zdravý vývoj? Ide o reakciu na konkrétnu situáciu alebo na dlhodobo neutešený stav spolužitia menšín v Európe s väčšinou? Objavujú sa tiež názory, že ku „krajnej pravici“ sa prikláňajú ľudia, ktorým sa zdá, že ich prestala obhajovať bežná ľavica. Čo v tej súvislosti možno očakávať budúci rok? Bude rad volieb, hovorí sa aj konkrétne o prežití Angely Merkelovej, vzostupe Marine Le Penovej…
Ako som povedal, potrebujeme výmenu politikov. Dúfam, že k nej dôjde v najbližších voľbách. Čím dlhšie totiž bude terajšia agónia trvať, tým väčšiu šancu získavajú extrémisti. Tí, čo stavajú na námestiach šibenice. Ďalšieho Hitlera nikto rozumný nechce. Ideálna výmena bude taká, že „Chamberlaina“ dneška, teda Merkelovú a spol., nahradia „Churchillovia“.
Stabilitou Európskej únie otriasla tiež dlhová kríza v Grécku, keď sa rozhodovalo o jeho ďalšom zotrvaní v eurozóne. Výsledkom je, že Grécko dostalo preklenovací úver, zostáva v eurozóne, zavádza reformy. Ako hodnotiť tento stav? Prinesie to vyriešenie problému Grécka? Zostane Grécko v eurozóne a ak áno, je to tak dobre?
Dohoda Grécka s veriteľmi, teda okrem iného ten preklenovací úver, situáciu nerieši. Ide len o kúpenie si času. Grécko proste na členstvo v eurozóne nemá. A nikdy nemalo. Lenže to politici v Bruseli vždy ochotne prehliadali. Prehliadali, keď Gréci na začiatku milénia pomocou účtovnej rošády zakryli skutočný stav – oveľa horší – svojich verejných financií. Prehliadali, keď v druhej polovici deväťdesiatych rokov nemalá skupina ekonómov varovala, že euro sa zavádza predčasne. Prehliadali, keď mnohí (nie však všetci) ekonómovia varovali, že členstvo v eurozóne nepovedie k aproximácii jednotlivých ekonomík deliacich sa o euro. Ekonomické argumenty boli obchádzané. Euro nie je ekonomický, ale politický projekt. Bude preto existovať napriek stále zreteľnejším ekonomickým zlyhaniam. Platiť za ne budú daňoví poplatníci celej eurozóny a prenesene iste aj Európskej únie. Europolitici si tak zlyhanie vlastne ani nebudú musieť priznať. Nebudú musieť čeliť jeho dôsledkom.
Ako sa zmenilo v uplynulom roku postavenie Ruska vo svete a ako situáciu ovplyvnili nedávne udalosti, ako konflikt s Tureckom alebo bombardovanie radikálov v Sýrii?
Rusko ťaží z nerozhodnosti a slabosti politikov Západu. Svojím razantným vstupom do sýrskeho konfliktu upevňuje svoju pozíciu na Blízkom východe. Využilo situáciu. Na ruskú ekonomiku však ťaživo dopadá pokles cien ropy na svetových trhoch. Prepad ruského hospodárstva síce nebol taký hlboký, ako pred rokom mnohí predpovedali, ale aj tak ide o závažný problém, ktorému Putin čelí. Premárnil roky, keď boli ceny ropy vysoké a keď mohol celkom pohodlne vykonávať potrebné štrukturálne reformy ruskej ekonomiky. Kremeľ je teraz najzraniteľnejší práve vo svojej závislosti od ropy. Štrukturálne reformy mohli túto závislosť znížiť. Nestalo sa.
Bývalý dlhoročný novinár Mladej fronty, odborník na rusko-ukrajinské vzťahy i Francúzsko Milan Syruček uviedol v rozhovore pre ParlamentníListy.cz: „Som vnútorne presvedčený, že vlna utečencov nebola živelná, ale bola to prvá etapa tohto boja, za ktorou nasledovala druhá etapa, teroristické útoky. Potom môže prísť tretia etapa, ktorá zasiahne napríklad aj USA; to zase z hľadiska mocenskej pozície. Je to teda ideologický boj, ktorý nepotrebuje sofistikované zbrane, ale fanatikov.“ Čo si o takej klasifikácii myslíte?
Na túto oblasť rozhodne nie som expert. Avšak je zjavné, že Islamský štát je riadený pomerne profesionálne. Už dnes sa v tlači bežne objavujú titulky, že „Islamský štát zmenil svet“ a podobne. Svet určite nezmeníte s partiou hrdlorezov, hoci „sebakrutejších“. ISIS na niečom zarába, niekto ho financuje, niekto dodáva know-how všetkého druhu od vojenského až po, povedzme, marketingové. Nebudem sa púšťať do špekulácií, kto je tým „niekým“ v pozadí. Neprekvapilo by ma, ak by časť utečencov bola „riadená“. To už sú ale naozaj špekulácie.
Spomeňme si, čo sa hovorí o sprievode študentov v Prahe 17. novembra 1989. Že sa doň infiltrovali „tajní“, ktorí sprievod smerovali a rozdúchavali emócie. Dav je zvláštny organizmus. Kto vie, ako s ním pracovať, dosiahne veľa z mála. K smerovaniu tokov imigrantov nakoniec postačí celkom malý počet agentov. Uvážme tiež, že podľa vlaňajšieho vyšetrovania jedného arabského vzdelávacieho inštitútu je konkrétne medzi sýrskymi utečencami trinásť percent priaznivcov ISIS. Takže každý siedmy až ôsmy sýrsky prisťahovalec cíti minimálne isté sympatie k ISIS.
Aby sme ekonomické témy poňali širšie… Prebúdza sa v tieni migračnej krízy nádejne ekonomika EÚ a USA? Alebo stále smerujeme k štrukturálnemu problému – úniku pracovných miest na východ, ďalším stratám pre robotizáciu a automatizáciu, znižovaniu životnej úrovne, dlhu…
Obava z automatizácie nie je nič nové. Už začiatkom 19. storočia luddisti ničili stroje, pretože sa báli, že im zoberú prácu. V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia zase popredný ekonóm tej doby Robert Heilbroner spoločne s ďalšími intelektuálmi písal otvorený list prezidentovi Johnsonovi. V ňom písal aj to, že tradičná väzba medzi prácou a príjmom sa pretrháva a je potrebné väčšie verejné prerozdeľovanie, ktoré zabezpečí, že nikto nezostane bez zabezpečenia – či už prácu má, alebo nemá. „Vpád“ strojov ale nezamestnanosť nespôsobil ani vtedy. Obavy Heilbronera a spol. sa nenaplnili. Napriek tomu sú tu dnes opäť v novom šate. Od takýchto temných vízií je to len krôčik k apelu na dodatočné verejné prerozdeľovanie, ktoré by prehre človeka so strojom zabránilo či zmiernilo jej dosah.
Paradoxne je to však mnohokrát práve prehnané prerozdeľovanie, ktoré automatizáciu a robotizáciu podnecuje. Napríklad skokové zvyšovanie minimálnej mzdy spôsobuje, že napríklad predavačku v hypermarkete nahrádza práve robot – pri vysokých mzdových nákladoch sa stáva lacnejším riešením. Ak však človeka a stroj vidíme skôr ako partnerov, ktorí sa dopĺňajú, budúcnosť je optimistickejšia. Takú ju opisuje David Deming z Harvardu. Vo svojej tohtoročnej štúdii dokladá, že s nástupom informačných technológií sú na pracovnom trhu stále žiadanejšie sociálne, „mäkké“ zručnosti. Tie sú kľúčovým predpokladom získania zamestnania na takmer všetkých pracovných miestach vytvorených v USA po roku 1980. Zároveň od 80. rokov citeľne klesá význam rutinných činností. To neprekvapí.
Od roku 2000 sa ale – aspoň na americkom pracovnom trhu – znižuje tiež význam nerutinných zručností analytického rázu, napríklad dobrého zvládania matematiky. Stroje a počítače človeka zastúpia v rutinnej činnosti, ale bežnú ľudskú komunikáciu – verbálnu i neverbálnu – zatiaľ nezvládajú. S ľudskou komunikáciou, ktorá sa utvárala celé tisícročia, je to trochu ako s riadením auta. Dobrým šoférom sa človek nestane absorbovaním veľkého objemu teoretických poučiek. Skôr či neskôr si treba sadnúť za volant a naučiť sa šoférovať v praxi. Na osvojenie si riadenia auta – alebo na osvojenie si komunikačných zručností – je skrátka potrebné získať určité nevysloviteľné a neprenosné skúsenosti, akýsi cit pre vec. Cit pre vec v oblasti medziľudských vzťahov je aktívom, ktoré trh práce oceňuje čoraz významnejšie. Roboti ho nemajú. Rozvíjanie predpokladov pre tímovú spoluprácu, vedenie ľudí a ďalšie „mäkké“, nerutinné činnosti sú tak dnes podstatnejšie ako inokedy.
Po ekonomickej stránke vraj predbieha Spojené štáty Čína. Napríklad podľa politológa Oskara Krejčího „je striedanie hegemóna najcitlivejšie obdobie v medzinárodných vzťahoch, kedy najviac hrozí veľká vojna.“ Ako sa ekonomická sila či slabosť Spojených štátov môže prejaviť na medzinárodných vzťahoch?
Spojené štáty by som neodpisoval. Pád hegemóna je často len tým povestným prianím, ktoré je otcom myšlienky. Obama je slabý prezident, preto sa teraz Amerika zdá slabá. Má ale v sebe stále neuveriteľný potenciál. Záleží na tom, či sa ho budúcej hlave Bieleho domu podarí aktivizovať. Vezmime si, že napríklad v roku 2013 predstavoval celkový produkt ekonomiky USA 16,7 bilióna dolárov. Čína a Rusko vytvorili dohromady produkt za 16 biliónov dolárov. Avšak pri 4,8-krát väčšej populácii. To znamená, že až keď Rusko a Čína budú dohromady produkovať približne päťkrát toľko, čo v súčasnosti, bude sa Amerika „triasť“. To je ale hudba ďalekej budúcnosti, ak vôbec.
Čína má teraz úplne iné a naliehavejšie starosti než pomýšľať na prevzatie tiaže globálneho hegemóna. Tamojšia vláda totiž v súčasnosti vykonáva delikátny politicko-ekonomický manéver. Snažia sa druhú najväčšiu ekonomiku sveta premeniť z hospodárstva založeného na exportoch a investíciách na ekonomiku oveľa silnejšie opretú o spotrebu a kúpnu silu vlastného obyvateľstva. Manéver sa však Pekingu trochu vymyká z rúk. Zjednodušene povedané: peniaze z exportov a investícií miznú rýchlejšie, ako sa darí získavať peniaze zo spotreby čínskych domácností. Jedným z dôvodov, prečo rýchlo miznú peniaze z exportov, je skutočnosť, že jüan je stále do istej miery naviazaný na dolár, ktorý posilňuje. Jüan ťahá so sebou, čo robí čínskych exportérov menej konkurencieschopnými na zahraničných trhoch. Preto Peking v auguste čínsku menu „šokovo“ devalvoval. A ďalšie podobné devalvácie sú možno pred nami. Nie, Čína má k hegemónii stále veľmi ďaleko.
Ako ovplyvní globálny vývoj výsledky, ale aj priebeh a predvolebnú kampaň prezidentských volieb v Spojených štátoch amerických? Vyhrá „normálny“ kandidát alebo napríklad Donald Trump či Bernie Sanders?
Trumpov doterajší úspech sa môže zdať prekvapivý. Trump ale ťaží z dvoch prostých vecí. Za prvé z politickej korektnosti, ktorú v USA nechali zájsť príliš ďaleko. Mimochodom, je to práve kultúra prebujnenej politickej korektnosti, ktorá generuje slabých vládcov Obamovho typu. Zdá sa, že radoví Američania si to v silnejúcej miere uvedomujú. Z toho ťaží Trump. Ten – a to je za druhé – si navyše môže kritiku politickej korektnosti dovoliť, pretože má dosť peňazí a nie je závislý od žiadneho chlebodarcu. Čo rozhodne nie je prípad Obamu, ktorý svoju študentskú pôžičku splatil až v roku 2004. Teda v tom istom roku, keď sa stal senátorom a naozaj len pár rokov predtým, než začal vlastnú prezidentskú kampaň.
Aká je vaša prognóza budúceho vývoja Európy v roku 2016? Poradíme si s migračnou krízou alebo sa nakoniec staneme obeťou džihádu, európska civilizácia nastúpi na cestu k postupnému zániku a spáchame samovraždu, ako varujú niektorí analytici?
Verím, že to zvládneme. Len je potrebné vymeniť skostnatených a zatvrdnutých politikov a začať veci nazývať pravými menami. Čo má, pochopiteľne, ďaleko od organizovania akýchkoľvek pohonov. Nepodliehajme neprístojnej panike. Parížske útoky z piatka trinásteho si vyžiadali 130 obetí. To je vysoké číslo. Ešte zhruba trikrát toľko ľudí však v ten istý deň zomrelo vo Francúzsku na rakovinu. A v sobotu zase. A v nedeľu tiež. A tak ďalej. Ale médiá stále „riešila“ piatkové útoky… Iste nie neprávom. Lenže ľudia potom práve preto získali pocit, že terorista číha na každom rohu. Pritom je stále oveľa pravdepodobnejšie, že zomrú na niečo „obyčajné“ – rakovinu, infarkt, pri dopravnej nehode. On-line spravodajstvo, sociálne siete aj ďalšie kanály dnes umožňujú šírenie čohokoľvek – vrátane strachu – historicky bezprecedentnou rýchlosťou.
Médiám sa nedá uniknúť. Dnes už nie je možné „nečítať noviny“ ako predtým. Mediálny vplyv parížskych útokov, o ktorých niektoré obete referovali na sociálnych sieťach naživo ešte priamo z miesta diania, je nepochybne mohutnejší než akýkoľvek porovnateľný teroristický akt v minulosti. Preto získavame skreslený dojem, že s terorizmom to v Európe nikdy nebolo také zlé ako dnes. Trend je pritom úplne opačný. Napriek Madridu v roku 2004, napriek fanatikovi Breivikovi, napriek tohtoročnému Parížu evidujeme násobne nižší počet mŕtvych pri teroristických útokoch než v sedemdesiatych alebo osemdesiatych rokoch. Počas sedemdesiatych rokov bol v Európe za pokojný považovaný taký rok, počas ktorého teroristi usmrtili celkovo „len“ 200 ľudí. Väčšinou bývala táto hodnota prekračovaná. V osemdesiatych rokoch už bola prekročená len trikrát. A od roku 1988 už nikdy.
Minulý rok sme v Európe narátali 149 obetí, najviac od roku 2004. Je teda zjavné, že počet európskych obetí teroru vykazuje klesajúci trend. Ale povedzme celú pravdu. Čo totiž zjavne rastie, je podiel obetí, ktoré majú na svedomí radikálni islamisti. S oporou v tvrdých dátach možno tvrdiť, že až osem z desiatich najväčších teroristických útokov (merané počtom obetí) na Západe a v Rusku spáchali po roku 1980 práve oni. A v prípade útokov spáchaných po roku 2000 je to už úplne jednoznačné. Jedenásty september 2001, Moskva 2002, Beslan 2004 a Madrid 2004, Paríž 2015. Všetko bez výnimky činy islamistov.
Z času na čas padne termín „vojna“. Či už svetová, alebo lokálna. Počuli sme, že Rusko môže napadnúť Pobaltie, Amerika Rusko, Čína Ameriku, Amerika Čínu, Irán Izrael, Izrael Irán… Je možné očakávať niečo z toho?
Veľkú vojnu nemožno vylúčiť nikdy. Pravdepodobnosť, že nastane, je teraz najvyššia za posledných 25 rokoch. Aj tak pevne verím a dúfam, že je táto pravdepodobnosť stále dostatočne malá.
