Sýrčan Rafat Hazeem so svojou ženou Ferial a synom Anasom pochádzajú z Damasku, no už druhý rok sa snažia začleniť do spoločnosti krajiny, ktorá sa stala ich novým domovom, Nemecka. Ich odysea je sprevádzaná nešťastím, ktoré ich poznačilo na zvyšok života.
„Pri Ahmedovi a Mohammedovi sme prišli už o všetky nádeje,“ spomína Rafat na svojich dvoch najmladších synov, ktorí skončili v rozbúrených vodách počas plavby v pašeráckej lodi, ktorá sa nečakane prevrhla.
Skrývanie fotiek nepomôže
„Mať pod kontrolou svoje emócie nie je ľahké, je nemožné…, je skrátka nemožné, aby som zabudol na svojich chlapcov,“ hovorí Rafat o svojom duševnom rozpoložení. Vysvetľuje, že jeho žena schováva fotky ich synov, aby na nich rýchlejšie zabudli. „To sa jednoducho nedá, často si ich fotky prezerám v mobile,“ hovorí.
Rafatovi diagnostikovali posttraumatickú stresovú poruchu. Chodí na hodiny nemčiny, no ťažko sa sústredí, ťažé je pre neho si nájsť aj vhodnú prácu. Rafatov a Ferialin 18-ročný syn Anas vníma budúcnosť v jasnejších kontúrach. „Musíme byť vďačný nepozerať sa späť. Chcel som študovať. Preto sa tomu venujem a chcem byť raz inžinier,“ vysvetľuje Anas.
Jeho rodičia sa ale nevedia pohnúť z miesta, tragédia ich poznačila dlhodobo. „Na našom živote v Nemecku nevidím nič dobré, lebo som stratila mojich chlapcov. Všetko, čo chcem, je ich opäť vidieť,“ hovorí Ferial.
Druhá strana
Najnovšia správa nemeckej komory psychoterapeutov hovorí, že približne polovica imigrantov trpí mentálnou poruchou či psychickou tiesňou spôsobenou traumatickými skúsenosťami.
Alexander Glisoski, manažér utečeneckého tábora v Schnackenburgallee, vysvetľuje, že v dlhých zástupoch stanov žije približne 2 400 utečencov. Najťažšia je pre nich ich prvá zima v cudzej krajine.
„Pri práci s trpiacimi jedincami nám ide v prvom rade o ich stabilizáciu. Dosť často sa to v danom momente dá len liekmi,“ vysvetľuje a dodáva: „Nedá sa pokryť úplne všetko, vždy sa nájdu ľudia, ktorých skrátka nevidíte.“
V zariadeniach tohto typu je postarané o lekársku starostlivosť, no to isté sa nedá povedať aj o psychiatrickej pomoci. Každopádne nájdu sa jedinci, ktorí sa chcú uplatniť a ľuďom s psychickými problémami pomôcť.
Doktorka Manoshi Pakrasi pred pár mesiacmi založila v Schnackenburgallee kliniku, ktorá sa venuje práve tejto problematike a je jedinou v celom Nemecku. Vysvetľuje, že pri pacientoch sa stretáva s rôznymi psychickými poškodeniami od depresií až po poruchy v náladovosti.
Opisuje tiež, že jej pacienti sa stretli s množstvom hrôz: „Stretla som mladého muža, ktorého Taliban väznil v jaskyni. Tri mesiace ho mučili a trýznili.“ Doktorka dodáva, že v názoroch na budúcnosť utečencov nie je taká pesimistická. Podľa nej ide hlavne o mladých ľudí a deti, ktoré sa môžu ľahšie začleniť do spoločnosti. O tejto problematike informoval zahraničný portál televízie BBC.
