Ako dlho sa venujete trestnému právu?
Dá sa povedať, že od 1. decembra 1987, keď som nastúpil pracovať ako vyšetrovateľ polície, vtedy VB, po ukončení právnickej fakulty a základnej vojenskej služby. Teda pekných pár rokov, medzitým pár rokov v SIS, kde moje zaradenie nebolo ďaleko od trestného práva a od roku 1997 som v advokácii.
Dá sa objektívne zhodnotiť stav slovenského súdnictva?
Nie je to ľahká otázka, ale ak by som mal vysloviť svoj názor veľmi stručne, povedal by som, že je to veľmi smutný stav.
A konkrétnejšie dôvody tohto smutného stavu?
Ak porovnám, či už omieľané slovo vymožiteľnosť práv, alebo dodržiavanie a rešpektovanie zákonov, tak v období pred Nežnou revolúciou sa zákony dodržiavali oveľa viac. Teda tie, ktoré vtedy platili. Človek mal oprávnene pocit, že práva sa dovolá – na rozdiel od súčasnosti. Dnes sa zákony zmenili, ale ich dodržiavanie je odvodené veľakrát od svojvoľného výkladu orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Je úplne bežné, že na jednom okresnom súde je iný právny názor na totožnú vec ako na inom okresnom súde a teda aj iný verdikt. Zákon máme ale jediný. Dokonca na tom istom súde môžete mať na totožnú vec dva rozdielne verdikty dvoch nezávislých sudcov. Aká je tu potom predvídateľnosť rozhodnutia súdu? Niekedy mám pocit, že sudca si hodil kocku, ako má vo veci rozhodnúť, alebo by som si ju mal hodiť sám, ako sa to skončí… Budem ironický, divím sa, že ešte nezačal TIPOS prijímať stávky na výsledky rozhodnutia súdov. Viete, nie som jediný advokát, ktorý má podobný názor ako ja, sme voči súdom veľakrát bezmocní, v trestnom konaní sa súd chtiac-nechtiac zvykne prikloniť k obžalobe (prokurátorovi), lebo obaja sú štátni zamestnanci. No a my, advokáti? Všetci zločinci sú pre nás nevinní, nejde nám o nič iba o zárobok, čo povieme na súde je účelové a neverí sa nám…
To, čo hovoríte, znie ako bezprávny štát a nie súdy, ktoré sa riadia zákonmi…
Je bežné, že pred pojednávaním je prokurátor v pojednávacej miestnosti sám so sudcom, veselo sa bavia, čo počuť až von, až keď zavolajú dnu obvineného spolu s advokátom, všetko začne byť naoko vážne. Za moju dlhoročnú prax presne viem po pár minútach odhadnúť, komu je sudca naklonený, aké otázky dá, aké otázky nepripustí, mnohokrát má poznámky, ktoré by mať nemal, no sťažujte sa… Viete, kto si to odnesie – váš klient a to nechcete, tak ste ticho a snažíte sa nepopudiť si proti sebe ešte viac nezávislý súd. Ak sa však proces začne vyvíjať v prospech vášho klienta, mnohokrát vidieť tú nevôľu sudcu, ani nevie, ako by ešte prokurátorovi nahral, prijíma nezmyselné návrhy od prokurátora na ďalšie dokazovanie, o ktorom sa dopredu vie, že nič neprinesie a podobne. No a ak je súd nebodaj donútený v takomto prípade vyniesť mierny či oslobodzujúci rozsudok, prokurátor sa automaticky odvolá a všetko je v rukách nadriadeného súdu. No a záleží veľakrát v akom osobnom vzťahu sú zamestnanci týchto inštitúcií.
Ako môžu mať zamestnanci týchto inštitúcií osobný vzťah? Nemali by byť nezávislí?
Mal som skúsenosť, že keď som sa odvolal v jednom prípade ja a prišli sme s klientom na odvolací súd, advokáti aj obvinení sme videli, že odvolací súd ani nemal prečítané naše odvolania, ani nevedel, čo sme do nich písali, potom sa radil asi minútu a potvrdil rozsudok okresného súdu, kde bolo toľko nedostatkov, že byť sudcom, hanbil by som sa vydať také rozhodnutie. Ale čo, dovolanie neprejde, lebo zákon veľmi striktne vykladá, za akých okolností možno podať tento mimoriadny opravný prostriedok a dovolací súd dôkazy nehodnotí. No a skúsiť spravodlivosť na Ústavnom súde alebo na Medzinárodnom súde pre ľudské práva? Áno, za 10 rokov si odsedíte niekoľkokrát vymeraný trest, kým tieto inštitúcie rozhodnú a to si tiež nie ste istý ako. Treba si tiež uvedomiť, že človek, ktorému vznesú obvinenie a trestné konanie, či už prípravné, alebo pred súdom, prebieha niekoľko rokov (sám mám skúsenosti s viac ako s desaťročnými konaniami v trestných veciach), keď ešte nie je rozhodnuté. Je to veľmi dlhý čas, ktorý neprimerane a nespravodlivo zasahuje do života obvinenej osoby. Táto osoba je trestaná v podstate od počiatku obvinenia. Stále nad vami visí možnosť odsúdenia a podľa toho si riadite aj život, či už súkromný, alebo pracovný. Založiť si rodinu? Vycestovať? Začať podnikať? Je vám to vôbec umožnené, keď sa o vás vie, že ste obvinený napríklad z vraždy?
Čiže prezumpcia neviny u nás neplatí tak, ako by do dôsledkov mala platiť…
Ak vás súd nestíha väzobne, môže vám dať niektoré obmedzenia. Nezáleží na tom, že ste po niekoľkých rokoch oslobodený, lebo sa zistilo, že vás niekto krivo obvinil. A potom čo? Alebo po 13 rokoch trestného stíhania dostanete zaslúžený trest napríklad 5 rokov odňatia slobody. Už ani neviete poriadne, čo ste pred toľkými rokmi urobili, žijete odvtedy usporiadaným životom, máte rodinu, deti a zrazu vás odtiaľ niekto vytrhne a zatvorí, lebo si to zaslúžite. Ale prečo až teraz? Potom má trest veľmi negatívny vplyv aj na vašu rodinu a potrestaní sú tým aj nevinní. Vedel by som veľa hovoriť, veľmi veľa, byť veľmi konkrétny, ale naozaj, podobné skúsenosti majú mnohí advokáti.
Platí to v slovenskom súdnictve vo všeobecnosti?
Nie, musím povedať a zdôrazniť, že poznám aj slušných a dobrých sudcov, ktorí sa neboja spravodlivo rozhodnúť, ale ak by som mal povedať pomer podľa mojich skúseností, veľmi subjektívne – dvaja z desiatich. Mám dobrý deň, ak prídem na pojednávanie a vidím, že sudca pozná spis a vedie pojednávanie objektívne.
Ak by ste mali pomenovať najväčšie negatívum súčasného súdnictva, čo by to bolo?
Už od počiatku vyšetrovania sa robia nelogické chyby. Napríklad je páchateľ, ktorý podobnú, ale aj rozdielnu trestnú činnosť páchal počas obdobia niekoľkých rokov na území celej republiky. Naraz prebieha vyšetrovanie jeho skutkov na niekoľkých okresných riaditeľstvách polície či iných policajných zložkách za jeho jednotlivé skutky. Čo to je za rozum? Voľakedy, ak sa zistilo, že páchateľ má viac skutkov, všetky ostatné spisy šli na spoločné konanie k najzávažnejšiemu skutku, lepšie sa tak poznal profil osoby páchateľa, rozhodoval o tom jeden súd, ktorý bol objektívnejší a všetko bolo oveľa menej nákladné na čas aj peniaze. Viete, koľko to stojí peňazí? Tie sústavné eskorty obvinených z väzníc na rôzne súdy, rozhodovania súdov, menenie rozsudkov a podobne. Viete, koľko ľudí je tým zaťažených ? Aj toto sú dôvody zaťaženosti súdov. Ale aj o tom by som vedel napísať knihu. Napríklad päťkrát som bol predvolaný na Okresný súd v Prešove a to z Bratislavy, pričom sa pojednávanie vždy odročilo. Eskortovali sa obvinení z väzníc. Súd dopredu vedel, že pojednávanie nebude, neupovedomil ma o tom, ani ostatných advokátov, ale prísť som musel. Kto mi to zaplatí? Štyritisíc kilometrov, iba tak. Nehovorím o strate času, musel som odložiť iné povinnosti a to sme boli predvolaní aj na dve či tri dni pojednávania. Komu sa mám sťažovať?
Sú na Slovensku sudcovia dostatočne ohodnotení za ich prácu?
Sudcovia majú veľmi náročnú prácu, sú preťažení a podľa môjho názoru za dôležitosť ich práce sú aj veľmi málo ohodnotení. Toto všetko má vplyv na ich výkonnosť a kvalitu. Ja by som nemal problém, mať tú moc, dať sudcom 10 až 12-tisícové platy v čistom, zdvojnásobiť im tzv. obslužný personál, ale ľudovo povedané: Boh ťa opatruj, ak nebudeš rozhodovať spravodlivo, mimoriadne striktne podľa zákona tak, aby občan vedel, že ak bude vec na súde, tak spravodlivosť zvíťazí. Ak nie, jedno, dve disciplinárne konania, ale nie, že v komisii budú sedieť sudcovia – kamaráti, ale nezávislý orgán, ktorý posúdi odbornosť a nezávislosť sudcu v rozhodovaní a ak vážne tento pochybil, či už z nevedomosti, alebo nedbanlivosti, nikdy by už nemohol vykonávať žiadne právnické povolanie. Nemohol by sa stať ani „advokátom“, lebo naša komora je úložiskom mnohých „odíduvších“ sudcov či prokurátorov, ktorí až v advokácii zistia, čo sami robili, keď boli pri moci.
Ako by sa taký stav dal v slovenskom súdnictve dosiahnuť?
To by sa malo uzákoniť. Inak by potom pristupovali k svojmu povolaniu mnohí z nich. Samozrejme, odborný výber sudcov by mal byť tiež za oveľa vyššej náročnosti na vedomosti či prax. Zvlášť v trestnom konaní. Napríklad sudca by musel prejsť aj iným právnickým povolaním, aby vedel a poznal, ako to aj tam na druhej strane chodí… Nemala by mu chýbať aj ľudskosť. Možno by sme sa potom niekam pohli. Čím je to, že takmer nikto na Slovensku našim súdom neverí? Propagandou? Nie, je to skúsenosťami. Občania ich majú vo svojom živote len občas, niektorí šťastní nikdy. Ale ja, advokát? Denne, je mi z toho smutno.
Viete, jediná zbraň v rukách advokáta na súde je zákon. Ak sa oň neviete oprieť, lebo súd má „ iný právny názor“, vaša zbraň má slepé náboje a súd svojou rozhodovacou právomocou ostré. Rovný boj, však? Bojujete najskôr proti vyšetrovateľovi, ktorého spravidla prokurátor vždy podrží, ak sa sťažujete na prokurátora, podrží ho jeho nadriadený. Rozhodujú sami o sebe. Potom bojujete na súde. Je to únavné.
Nebojíte sa používať kritické slová a, takpovediac, nedávate si servítku pred ústa, keď sa vyjadrujete o slovenských súdoch. Nemáte obavy?
Obavy? Z čoho? Pokiaľ ma nikto z ničoho neobvinil a nepostavil pred súd, tak sa nebojím. Ak by ma niekto hoci aj krivo obvinil, to by som nervy mal. Myslel by som na tú hodenú kocku…
Stalo sa vám už, že ste predložili „nepriestrelné“ dôkazy a súd ich neakceptoval?
To nie je otázka, na ktorú sa dá odpovedať veľmi jednoducho. Stáva sa mi, a to dosť často, že súd vyhodnotí takéto dôkazy ako účelové a jeho právny názor je teda taký, že nie sú pravdivé, aj keď všetci vieme, že sú. Len sa to nehodí do pripraveného rozhodnutia. Ale aby som bol úprimný, skôr sa s týmto stretávam u prokurátorov, ktorí ako by zabudli, že oni by mali byť zárukou zákonnosti a že dôkazy sa vyhodnocujú nie iba proti, ale aj v prospech obvineného. To druhé vyhodnocovanie nemajú radi. Viete, aký mám niekedy pocit, keď prednesiem ústne na súde niektoré návrhy či zhodnotenie dôkazov? Ako keď nemý rozpráva hluchým alebo negramotný napíše slepému. Tak sa asi minú moje slová a argumenty na súde. Nuž čo, som iba advokát, ktorý obhajuje zločincov, všetko je účelové, klame a čo tu vlastne robí, keď zdržiava proces. Trošku som to nadsadil, ale nie som veľakrát ďaleko od pravdy.
Ako si to vysvetľujete?
Môže to mať viacero príčin. Súd je zaťažený a je oveľa jednoduchšie postupovať podľa obžaloby, ktorá zase postupuje podľa toho, ako spis vypracoval vyšetrovateľ, a ten zase veľakrát sprocesňuje to, čo mu donesú operatívni pracovníci, a tí zase veľakrát naletia vierohodným svedkom, atď., atď. No a keď sa už štátne orgány toľko narobili a minuli toľko peňazí daňových poplatníkov, ako by to vyzeralo, keby sme teraz toľko ľudí oslobodili alebo dali miernejší trest? Sú zodpovední za vyšetrovanie a podanie obžaloby na správnych miestach? Chápete, že? Môže to byť aj ľahostajný prístup sudcu alebo jeho zaťaženosť a snaha ukončiť vec čo najskôr, aby nemal veľa nevybavených spisov, ale môžu to byť aj nebezpečnejšie pohnútky ako zaujatosť. Ale dokážte ju…
Ak by som mal potom pri rozhodovaní v zložitých veciach sudcov nejako rozdeliť, jednou z kategórií by boli odvážni a tí druhí. Odvážni sa neboja oprieť svoje rozhodnutie o dôkazy a obhájiť si svoj názor. Tí druhí pokojnejšie spia, ak vyhoveli štátnej moci prokuratúre alebo mnohokrát dopredu vynesenému rozsudku médiami a podobne. Viem, som príliš kritický, ale vychádzam z mojich konkrétnych skúseností.
Mnohí obvinení sa dnes vyhnú väzeniu z dôvodu procesných chýb. Ak si to máme rozmeniť na drobné, ide o šikovného obhajcu alebo zámerné zdržiavanie procesu, prípadne dohodnuté oslobodenie klienta, ktorý je vinný?
Myslím, že takmer nič z toho. Kto pracuje, urobí aj chybu, najmä, ak je preťažený, a to sudcovia sú. Aj lekárovi zomrie pacient, aj advokát môže na niečo zabudnúť… Ak advokátovi záleží na svojom povolaní, využije všetky zákonné možnosti, aby klientovi pomohol, ak si všimne procesnú chybu a poukáže na ňu, tak je to jeho povinnosť. Nájdu sa medzi nami advokátmi aj takí kolegovia, ktorí považujú za taktiku obhajoby zdržiavať proces. Niekedy to môže byť opodstatnené, niekedy nie. Dohodnuté oslobodenie vinného klienta by sa takto asi nerobilo, bolo by to skôr urobené v zmysle ustanovení Trestného poriadku po dohodnutí s prokuratúrou. Nevznesenie obvinenia, inštitút chráneného svedka, podmienečné zastavenie trestného stíhania a podobne. Ak sa niektoré osoby vyhli trestnému stíhaniu pre tzv. procesnú chybu, mohlo to byť aj zámerné navonok pre spoločnosť, lebo v tichosti spolupracovali s políciou a mali prísľub beztrestnosti. Nejako sa to už muselo urobiť…
Bude to znieť možno divne, ale ja skorumpovaného sudcu nepoznám. Poznám buď zaujatých, alebo menej odborne zdatných, alibistických a vyčerpaných prácou, ale tiež aj dobrých a slušných sudcov. Tí slušní sú však v menšine.
Myslíte si, že v našom súdnictve je úplatkárstvo bežnou realitou?
Myslím, že nie, ak áno, tak výnimočne. Skôr benevolentnosť, nekompetentnosť, flegmatizmus, ignorovanie platných zákonov v tom negatívnom zmysle, ale ako hovorím, poznám aj dobrých a slušných sudcov, odvážnych rozhodovať podľa zákona, aj keď sa to nemusí páčiť policajtom, prokurátorom, všetkým účastníkom konania či verejnosti.
Na akú najväčšiu absurdnosť zo súdnej siene si spomeniete?
Tých je veľmi veľa, skôr ich poznám z prípravného konania, ale uvediem: Na hlavnom pojednávaní pri výsluchu svedka doslovne spali obe prísediace, ale môj kolega-advokát bol pri pojednávaní a schoval sa za mňa. Zastupoval druhého klienta. Predsedníčka senátu bola taká unavená, že jej to ani veľmi neprekážalo, všetci sa prebrali po ukončení výsluchu a predvolaní ďalšieho svedka. No a potom sa bude rozhodovať (smiech).
Aký je váš názor na kauzu Mikuláš Černák? Ako si vysvetľujete, že Černák, ktorého ste obhajcom, ponúkol nové svedectvo o vražde Remiáša, no prokuratúra nejaví záujem?
Neviem, či nebude javiť záujem o vraždu Remiáša, ale buďme realisti. Neexistuje Gorila, mladý Kováč sa uniesol sám, máme tu hlas podobný premiérovi, ktorý zabezpečil peniaze pre stranu, máme tu pána Širokého, vieme, čo jeho firmy spôsobili, príde si na výsluch polície s ochrankou a ani na vrátnici polície ho nezapíšu, pričom my, advokáti, hoci nás poznajú, nosíme visačky návšteva a podobne. Tak, divíte sa? Viac ako dva roky trvalo polícii, kým sa uráčila ísť vykopať mŕtvoly, ktoré Černák chcel ísť ukázať a objasniť vraždy. Osobne som poslal list námestníkovi generálneho prokurátora, že Černák sa rozhodol vypovedať. Ignorovanie napriek urgenciám. Čo si mám myslieť o Generálnej prokuratúre SR, keď dva roky nemá záujem ísť vykopať zavraždené osoby? Ako sa budú vyhovárať, že robili? A, čo, prosím? Čítali Černákovu písomnú ponuku spolupracovať dookola a rozmýšľali, či ich neklame? Iba vďaka jednému veľmi slušnému vyšetrovateľovi z NAKA Banská Bystrica sa tieto mŕtvoly vykopali, hoci jednu z nich sa snažil už niekto prekopať. V tomto prípade nemám zlý pocit z vyšetrovateľov, ktorí pracujú na Černákových veciach. Skôr z ich nadriadených a prokuratúry. Viac sa Černák sám o tom vyjadruje vo svojej poslednej knihe Prečo som prelomil mlčanie, kde som sa na niektoré otázky redaktorky vyjadril aj ja.
Môže mať nezáujem prokuratúry o spoluprácu, ktorú navrhol Černák, politické pozadie?
Neviem to posúdiť, či aj dnes má toto politické pozadie. Skôr nie, ako áno. Myslím si viac, že konkrétnym osobám nevyhovuje Černákovo prelomené mlčanie. Ale myslím si, že uväznenie iba jeho a nikoho iného z jeho skupiny v minulosti, zmena zákona na päťročnú väzbu pre neho, ale aj iné veci, politické pozadie malo. Tým nechcem povedať, že Černák bol nevinný. On sa k svojim skutkom doznáva.
Váš klient Černák hovorí, že politici boli pod vplyvom mafie nielen v minulosti, ale aj dnes. Uvádza aj konkrétne prípady? Má o tom dôkazy?
Nemôžem byť konkrétny. V minulosti skôr. Dnes vychádza z medializovaných káuz a názor o nich máme asi všetci rovnaký.
Vo väčšine krajín je prirodzené, ak sa odsúdený rozhodne spolupracovať, súdy či vyšetrovatelia v snahe získať informácie prejavia záujem aj za cenu zmiernenia trestu. Prečo myslíte, že na Slovensku sa tak nedeje?
Ale deje, čoby nie. Náš zákon to upravuje. Ale len voči vybraným jedincom a podľa toho, o aké kauzy ide, či sa pri nich napríklad niekto zviditeľní, či je pred voľbami, o akú osobu ide, či je konkrétny niekoho blízky človek a tak. Býva to ale aj objektívne v prospech spravodlivosti. Teraz by som sa trošku pousmial. Veď si rozumieme. Ak sa chce, je spôsob, ak sa nechce, je príčina.
Vaše meno bolo spomenuté aj v kauze Gorila. Myslíte si, že vyšetrovanie tejto kauzy bude mať niekedy svoj záver?
A nemá už? Smejem sa…
V minulosti ste pôsobili v kontrarozviedke. Čo sa týka únosu prezidentovho syna Kováča, názory verejnosti sa na celú túto udalosť rôznia. Aká je pravda v tejto neustále pertraktovanej kauze?
V čase únosu prezidentovho syna Kováča som bol v činnej službe SIS, myslím si, že únos bol v auguste a ja som mal dovolenku. Naozaj o únose viem len z médií, prípadne sprostredkovane. Počul som správu riaditeľa SIS Mitra v parlamente. Myslím, že bola pravdivá, je to môj názor, dôkazy som nikdy žiadne nevidel, to ale neznamená, že sa mýlim. Načo dal Mečiar amnestie nevinným?
Aký je váš názor na kauzu Hedvigy Malinovej, ktorá sa síce začala nevinne, ale len pár dní trvalo, aby sa z nej vytĺkal politický kapitál?
O tejto kauze naozaj neviem nič, len z médií. No strany, ktoré si z nej vytĺkali politický kapitál, boli spolu skoro v koalícii, že? Tieto strany vytĺkajú politický kapitál zo všetkého, od bociana až po utečencov…
Rovnako medzi neustále nedošetrené prípady patrí už desať rokov vražda Daniela Tupého. Ako si to vysvetľujete?
Verím, že polícia urobila, čo len mohla. Síce som advokát, možno mnohých prekvapím, ale ja vraždy ako aj akékoľvek násilie odsudzujem, som za prísne a spravodlivé tresty. Treba ich však udeľovať v zmysle zákona. Tu sa zrejme nepodarilo dokázať vinu konkrétnej osobe. Udivený som však z tvrdení, ktoré boli publikované v médiách, že išlo o rasový útok. Nikto to nikdy nepotvrdil, lebo nie je páchateľ.
Vražda Ernesta Valka je na jednej strane zahalená tajomstvom, na druhej strane sa otvorene hovorí aj vo verejnosti, že je známe, kto stojí za objednávkou vraždy. Ako si vysvetľujete, že taký prípad, keď už verejnosť má viac vedomostí ako vyšetrovatelia, nie je stále doriešený?
Neviem, po mojich skúsenostiach by som sa nečudoval, ak by nebol záujem ani v tejto veci konať, ale skôr si myslím, že nie sú dôkazy na vznesenie obvinenia konkrétnej osoby. Tiež poznám túto kauzu iba z médií.
Myslíte si, že množstvo prípadov a káuz, ktoré slovenské súdy nezvládli, môžu mať niekedy aj rozuzlenie a spravodlivý rozsudok?
Neverím tomu, človek má obmedzenú dĺžku života, ale viete, že by som bol rád?
