Stále pracujete na Katedre teórie práva a sociálnych vied Právnickej fakulty Univerzity Komenského, pritom na budúci rok oslavujete sedemdesiatku. Koľko predmetov prednášate?
Na katedre zastávam docentské miesto, mojou povinnosťou je garantovať predmet Teória práva, sú v tom nielen prednášky, ale aj semináre. Veľmi ma to baví, v podstate to robím celý život. Externe pôsobím v tom istom predmete aj v Banskej Bystrici, tam som bol do minulého roka aj vedúcim katedry a prodekanom. K povinnostiam patrí byť aj predsedom rigoróznej komisie, ešte školím aj jedného doktoranda, ktorý dokončuje svoju prácu, je toho teda dosť.
A čo archeológia? V Dubovej ste dávnejšie objavili sídlisko z kamennej doby, konkrétne z mezolitu. Podarilo sa vám niečo podobné neskôr?
Samozrejme sa venujem stále aj archeológii a kultúrnej antropológii. S kolegom často konzultujem právo vo filmovom umení, s iným kolegom chcem požiadať o grant vzhľadom na autorské práva, napríklad na reštaurátorské práce majú byť autorské práva? Archeológii zaúčam aj svojho 11-ročného syna, občas chodievame spolu po poliach a potom nosí aj spolužiakom svoje nálezy. A venujem sa aj pravidelne športu, počas leta, každý deň jazdím na korčuliach po hrádzi do Čunova a naspäť. Občas tam máme aj príjemnú spoločnosť, pretože tam zavítajú aj niektorí politici (smiech), posedíme, dáme si kofolu a ideme naspäť. 17 kilometrov tam, 17 naspäť. A v piatok chodievam do telocvične hrať futbal.
Politika vám nechýba?
Politický život mi nechýba v žiadnom prípade, a to aj preto, že ja som bol v politike z jasného dôvodu, s ostatnými sme ako zástupcovia slovenskej inteligencie snívali o samostatnom štáte, čo sa aj podarilo. Politika prestala mať pre mňa zmysel, keď sa ukázalo, že štát počiatočné roky prežije. Slovenská republika má črty dospelosti, Slováci ju prijali, aj keď to nebolo zo začiatkov jednoduché. A som presvedčený, že umožňuje lepšiu realizáciu pre občanov, ako keby sme boli v spoločnom štáte s Čechmi.
A parlamentný život? Boli ste známy faktickými poznámkami…
Parlamentom sa stále zaoberám, ale najmä profesionálne, pokladám ho za centrum politického života modernej demokracie, aj keď v poslednom čase s výhradami. Klasické postupy, faktické poznámky či vystúpenia doň jednoducho patria. V minulosti vznikali sváry hlavne kvôli privatizácii, to mi nie úplne voňalo, a vtedy vznikali aj tie dlhé obštrukčné formy, keď bolo treba nejakou zákonnou cestou postupovať, niekedy zablokovať politického protivníka. Podľa mňa v tom čase naše faktické mali kultivovanejšiu formu ako dnešné komédie Matoviča alebo Hlinu . Problémy sa medzičasom zmenili, dnes to už nie je privatizácia, ale účasť na štátnych zákazkách a s tým spojené problémy budú zrejme vždy. Problémy by sa mali vždy riešiť kultivovanou formou, ale dnes sme svedkami káuz, do ktorých sa vťahujú tajné služby, a to sa nedá porovnať s faktickými poznámkami, to dnešné pobehovanie s transparentíkmi, urážanie protivníkov, tak to teda nie, to demokraciu nekrášli.
Prijali by ste ešte ponuku na aktívnu politickú účasť?
Pravdupovediac jednu takú ponuku som už dostal, ale odmietol som ju, lebo išlo o krajnú politickú stranu. Nemyslím si, že by som bol politikom vyhraneného smeru, nikdy som ním nebol, aj keď o mne písali, že som nacionalista. Žiadnym nacionalistom som nebol, poznal som proste len teóriu suverenity národa a chcel som ju uplatňovať v zmysle medzinárodného občianskeho práva. Možno keby mi dal niekto iný ponuku a bolo by to podľa môjho presvedčenia, možno by som nad tým uvažoval, ale taká ponuka neprišla, takže to neriešim. Mám svoj vek, svoju rodinu, prácu a svoje záľuby, tomu sa teraz venujem.
Ste ešte v kontakte s Vladimírom Mečiarom? Alebo ste mu nezabudli vašu neúčasť na kandidačnej listine 2006?
Ako som vám povedal, ja som nebol v politike ani kvôli Mečiarovi, ani kvôli privatizačným aktivitám, ale kvôli ideálom. Z tohto titulu som bol užitočný pre stranu, ktorá bola napádaná ako strana privatizérov. Samozrejme iná ani nemohla byť, štátne podniky sa museli previesť na štátne akciové spoločnosti. Otázka bola len, či ich dať sprivatizovať domácim privatizérom alebo zahraničným. Len tak medzi nami, SDKÚ, resp. bugárovci možno sprivatizovali väčšie objemy majetku, ale o tom sa nehovorí. A práve títo politický ešte „mastodonti“ stále rozhodujú o našich osudoch.
A ten Vladimír Mečiar?
Nie, nie sme v kontakte, videli sme sa len raz minulý rok, keď naši študenti zorganizovali konferenciu k ústave, na ktorej som spolupracoval, rovnako pozvali pána Mečiara, pána Fogaša a pána Vršanského, bývalého veľvyslanca v Japonsku. S pánom Mečiarom sme sa pozdravili, ale inak sa nestretávame, každý má svoje záujmy.
Privatizáciu do roku 1998 obhajovalo HZDS snahou vytvoriť prirodzenú domácu strednú vrstvu. Tá dnes opäť začína chýbať, podniky sa predali zahraničným investorom, mnohé skrachovali…
Vytvorenie slovenskej strednej vrstvy nebol jediný dôvod, išlo aj o snahu prežiť, nie z pohľadu individuálneho, ale z pohľadu štátneho. Treba si uvedomiť moment rozdelenia a ekonomickú situáciu Slovenska, keď sme boli viazaní vyplácať dôchodky, zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Neboli sme naivní, že by sme si mysleli, že všetky podniky ostanú v slovenských rukách, počítali sme aj s daňovými rajmi, ale čakali sme, že sa nájdu aj takí, ktorým na tých podnikoch bude záležať, reinvestovať. Vždy nám však bolo jasné, že zahraniční investori prídu, no a potom sa tu objavil niekto, mám na mysli Dzurindu a Mikloša, kto už bol odoslaný na Ukrajinu, aby zrealizoval rovnaký model ako na Slovensku. Úprimne, nevidím rozdiel, či má železiarne Rezeš alebo U.S.Steel… Jedni majú daňové prázdniny, druhí si možno niečo uliali pre seba. Nešlo to do spoločnej kasy ani vtedy, ani dnes.
V októbri 2007 ste ako 61-ročný vystúpili ako 14 337. človek na najvyššiu horu Afriky Kilimandžáro. Dnes sa na také niečo cítite?
Fyzicky by som to ešte zvládol aj teraz, ale obávam sa, že finančne nie. Ak nájdem sponzorov, trúfam si tam ešte raz zájsť. Bol to neuveriteľný zážitok a skúška mojich síl. Vtedy tam žartoval o mojom veku môj spolulezec, ktorý však nevystúpil na vrchol, Ivan Lexa. V kolónke vek opravil číslovku 60 na 100, vďaka mojej sivovlasej hlave strážnik bol tomu schopný aj uveriť, veď tam sa ľudia dožijú sotva štyridsať, tak na mňa dosť pozerali. Strážnik nakoniec povedal, že takú šedivú hlavu môže mať iba náčelník, a ti sa predsa chodili radiť s bohmi Čagovm, na Uhuru.
Cuper s exhorolezcom Miroslavom Belicom a nosičmi na najvyššej hore Afriky Kilimandžáro (Foto: SITA)
Ktoré témy v politickom, respektíve verejnom živote vás v poslednom čase zaujali?
Je to najmä téma tretieho sektoru, občianskych inštitútov a ich legitimita, vyjadrovanie sa stále za nás. A priestor, ktorý sa im poskytuje v médiách. To je úžasné. Napríklad taká Aliancia Fair-play, tá má toľko priestoru, ktorý pomaly nedostáva ani vláda, a oni sa stavajú do pozície oficiálneho partnera vlády. Ale vláda má legitimitu, o ktorú sa musí neustále uchádzať v parlamente. Ale oni sa absolútne nesnažia získať našu dôveru a tvária sa, ako keby obhajovali verejné záujmy. A fascinuje ma, ako to ľudia prijímajú. Ďalšia kategória, ktorá ma fascinuje, sú nezaradení poslanci, a „politicky mastodonti“. Akú legitimitu preukazujú národu? Veď tú dostali od svojich voličov, ale to nie sú tí istí voliči, za ktorých oni teraz hovoria, keď už sú nezaradení. V akom „žolde bojujú“? Pamätám si, keď som bol v Anglicku ako prvý predseda výboru pre nezlučiteľnosť, ako mi hovorili, že nikoho nezaujíma výška príjmov, ale skade sú, ich legitimita.
Utečenci nie?
Samozrejme, aj utečenci. Na jednej strane je to hrozba, keď sa pohybujú po Európe státisíce ľudí, o ktorých nikto nič nevie, na druhej strane sám jednému pomáham, už päť rokov mu prenajímam byt, pomáham mu, napríklad mu podpíšem vždy žiadosť o pobyt na ďalší rok a prečo by som tak neurobil, keď sa slušne správa? Teda je to aj o dôvere, ktorú v nás budia.
Nedávno ubehlo 20 rokov od únosu Michala Kováča ml. Ešte pred deviatimi rokmi ste hovorili o tom, že Kováč unesený nebol. Čo si o tom myslíte dnes?
Mám si to na základe čoho myslieť, spolu s mojimi kolegami som bol obhajcom riaditeľa tajnej služby pána Lexu, ktorý bol z toho nepriamo obviňovaný, lebo priame obvinenia konania bolo zastavené. V tej súvislosti sme vypočuli niekoľko stoviek svedkov od prezidenta až po obyčajných ľudí a stále mi to tak vychádza, že to únos nebol. Bola to jedna zo štrnástich spravodajských hier (Ján Cuper zastupoval Ivana Lexu v 14 prípadoch pred súdom, všetky vyhral – poznámka PL), ktoré boli vedené proti Lexovi. Tie boli vedené nie osobne, ale proti Mečiarovi, proti tomu, čomu sa hovorilo mečiarizmus. Netvrdím, že ako politik som nebol účastný toho, čo neskôr bulvárne médiá nazvali mečiarizmom, ale nemyslím si, že by som sa dopustil nejakého protispoločenského, nelegálneho konania. Takže nebol to únos, ale spravodajská hra. Dodnes si pamätám, ako prišiel Mečiar na poslanecký klub a povedal pamätnú vetu: Údajne bol unesený Michal Kováč ml., môžete sa na mňa alebo na riaditeľa SIS pozerať, ako chcete, ale rozhodne to siska nespravila. Pán redaktor, o čo bol lepši režim, ktorý ja nazývam dzurindizmom.
Cuper (vpravo) v spoločnosti Ivana Lexu (vľavo) pri výstupe na najvyšší vrch Afriky (Foto: SITA)
Celé to obdobie bolo absolútne neprehľadné, zatykač z Nemecka, Svěchotova úloha v SIS, paralelná SIS, amnestie Vladimíra Mečiara. V tom čase ste veľmi aktívne obhajovali ľudí ako Ivan Lexa, podľa vás dokonca ani do JAR neutiekol, len sa postavil na odpor. Mali ste niekedy s týmito názormi problém? Vyhrážal sa vám napríklad niekedy niekto?
Tak samozrejme, jednak tu bola tá udalosť v Modre, keď som za záhadných okolností havaroval, za záhadných okolností tam bol pán Grendel (vtedajší redaktor TV Markíza Gábor Grendel) skôr ako polícia, ktorú som sám volal. Vôbec som nehavaroval do žiadnej steny, ako sa vravelo a písalo. Ja to vidím ako spravodajskú hru objednanú na moju politickú diskreditáciu. Raz ma do nemocnice na Mickiewiczovej ulici priviezli zrazeného z bicykla v bezvedomí. Kým som bol v lekárskej opatere, vykradli mi byt, bol som ešte slobodný, samozrejme, zmizli tie najcitlivejšie politické podklady, užil som si toho dosť.
Reportáž TV Markíza o nehode si môžete pozrieť TU
Čo hovoríte na to, že meno Michala Kováča ml. sa nepriamo objavilo v burzových podvodoch na Taiwane?
Neprekvapilo ma to. Jeho meno sa už pred únosom objavilo v inej kauze (kauza Technopol – poznámka PL) v zahraničí, tiež náhodou…
Aké výsledky predpovedáte z volieb v marci 2016?
Neviem, uvidíme, sám nie som rozhodnutý, komu dám hlas. Na rozdiel od väčšiny voličov si však volebné programy strán čítam, zaujímam sa o ich odpovede na konkrétne otázky, o návrhy riešení, tak sa nechám prekvapiť. V zásade sa cítim byť pravicového vyznania s národným akcentom.
