Už aby bolo po parlamentných voľbách. Zo Slovenska sa totiž v predvolebnom období stáva atmosférou čoraz nenormálnejšia krajina. Nenormálnejšia správaním sa politikov. Z vládnej strany premiér a minister vnútra dokola zdôrazňujú bezpečnostné hrozby, hoci Slovensko je úplne mimo exponovaného diania prechodu tisícov utečencov, nemá žiadnu starosť ani s ich presunom, ani s administráciou azylových žiadostí, ba ani s humanitárnou pomocou, tu je v plnej miere cítiť iba aktivity dobrovoľníkov, vládna moc „solidaritu“ rieši prísľubom financií. Čo sa týka opozície, tak časť (OĽaNO+NOVA) neustále poukazuje buď na podozrivé účty premiéra v zahraničí, alebo sa snaží na neho preniesť podozrenia z vyšetrovania premiérovho osobného priateľa (tak ho vlani v júli označil samotný R. Fico) M. Výboha v zbrojárskom biznise. Pritom je nadmieru jasné, že pre spojenie lídra Smeru-SD s nejakými zákulisnými peniazmi či ľuďmi zabezpečujúcimi zákulisné peniaze pre chod politiky, po nulovom dôsledku hlasu podobnému šéfovi 83 kolesíkov, ktorý zohnal peniaze vlastnou hlavou, by to vyžadovalo dôkazy iného rangu ako podhodené administratívne podklady k tendru na ministerstve vnútra, či vyšetrovanie akokoľvek blízkeho priateľa v inej krajine.
Ďalšia opozičná časť (SaS, KDH, Most-Híd) sa koncentruje na vyjadrovanie nedôvery ministrom práve v tých oblastiach (školstvo, zdravotníctvo), v ktorých by si pre vlastnú nie najlepšiu minulosť v nich, mala skôr spytovať svedomie. A aby bolo voličovi jasné, že sme sa na Slovensku príliš neposunuli od politických handrkovačiek z čias zemianstva, ktoré opísal Kalinčiak vo svojej Reštavrácii, tak navyše Sulík, ktorého stranu držia prieskumy tesne pod hranicou zvoliteľnosti, žiada od Figeľa a Bugára, aby sa upísali, že s Ficom nepôjdu. Tí dvaja však síce navonok prezentujú úsilie po výsledku, ktorý by spolu s Procházkovou Sieťou umožnil vládu triumvirátu bez Smeru (čo by však z pohľadu reality bol zázrak rovnajúci sa zjaveniu Panny Márie vo Fatime), pritom každý z nich sníva svoj vlastný sen, že bude Ficom oslovený do vlády. A potom je tu ešte samotná Sieť, ktorej lídri stavili na nevyjadrovanie sa k ničomu zásadnému, akoby mlčanie v zmysle slovenského príslovia malo priniesť zlato v podobe najjagavejšieho volebného výsledku.
Zábery, ktoré staršej generácii pripomenú totalitu
Už aby bolo po voľbách. Nech to už naďalej bude vláda jednej strany, alebo vláda silnej strany s nejakou osamotenou malou, ktorá zabezpečí parlamentnú väčšinu, či nebodaj by sa dosiahla dohoda o veľkej tzv. národnej koalícii štandardných strán (premiérom obľúbená kategorizácia politického spektra vymedzujúca do vlády len takých politikov, ktorí sú za 25 rokov už „zabehnutí“ v dodržiavaní chodu slovenského oligarchického vládneho systému), ktorá by vznikla ako záchrana národa a štátu pod dojmom zvyšujúceho sa rizika dôsledkov utečeneckej krízy. Hlavne, aby sme mali už za sebou predvolebné obdobie. To totiž plynúcimi dňami začína prinášať čoraz viac politickej demagógie a populizmu.
Dva dni po sebe nám R. Fico za asistencie ministra vnútra a ministra obrany v priamom prenose previedli praktické naplnenie zmeneného bilbordového sloganu Chránime Slovensko! Kamery ukázali zásah bezpečnostných zložiek proti skupine akože ilegálnych migrantov. Z desiatky figurantov sa dvaja rozbehnú do poľa (hrajú akože prevádzačov), mikrofóny zaznamenali výstrely do vzduchu, kamery zasa vypustených nemeckých ovčiakov, ktorí zabránia utekajúcim tzv. prevádzačom ujsť a prichádza dramatické vyvrcholenie: putá na rukách zadržaných! Spoločné cvičenie policajno-vojenských zložiek je úspešné. Mladšej generácii sa zábery možno budú páčiť, boli dosť akčné, pamätníci by si však mali uvedomiť paralelu: totalitné obdobie pred rokom 1989. Keď som tie zábery v priamom prenose televízie TA3 videl, spomenul som si na film Kráľ Šumavy, ktorý zachytával úspešnú akciu pohraničníkov na západnej hranici s Nemeckom po komunistickom puči vo februári 1948, keď sa mnohí československí občania rozhodli emigrovať pred nastupujúcim komunizmom. To štvrtkové cvičenie a piatková rozlúčka s vojenskou jednotkou, ktorá zasa odišla na spoločné manévre krajín V4 pod názvom Balaton, mali ukázať, že Slovensko si len tak ľahko nedáme.
„Migranti musia vedieť, že Slovensko je chránené a pokiaľ nepožiadajú o azyl, pôjdu do väzenia,“ zdôraznil po cvičení R. Fico.
,,Dajú sa zatknúť veľké skupiny ľudí?” spýtal sa veľmi logicky redaktor Markízy.
„Ľudia, ktorí vstupujú na územie EÚ bez príslušných povolení, sú nelegálni migranti a porušujú zákony,“ reagoval premiér s dodatkom, že „ak sa budeme na porušovanie zákonov pozerať tak benevolentne, ako to robili iné krajiny, tak nikdy krízu migrantov nevyriešime“. Ako by však slovenskí policajti a vojaci zatýkali desaťtisíc ľudí, na to R. Fico neodpovedal. To demonštratívne predvedenie sily na desiatke figurantov, pretože reálni utečenci Slovensko radšej obchádzajú, bolo dokonané, časť domáceho publika určite bude tlieskať, ale ľudia uvažujúci bez emócií strachu vedia, že takéto bezpečnostné cvičenia vydeľujú Slovensko jasne mimo rámec krajín, ktoré si uvedomujú jasný humanitárny rozmer súčasnej utečeneckej krízy. Ak si napríklad prečítate reportáž redaktorov denníka SME o situácii na srbsko-chorvátskej hranici, tak vnímate úplne iné správanie sa policajtov.
„Vitajte v Chorvátsku, krajine plnej života!“ vyvoláva chorvátsky policajt Branko pri otvorenej bráne. „Tuto, tuto je hranica,“ ukazuje na prasklinu v asfalte a smeje sa spolu s kolegami. Skupina utečencov stojí pred nimi a čaká na povel, aby nasadli do autobusov, ktoré ich dopravia do neďalekého tábora Opatovac.
„Kam ideme?“ pýtajú sa utečenci.
„Všetci idú na to isté miesto,“ volá Brankov kolega.
Z dvoch miest o tom istom – utečencoch – a z každého miesta úplne inak. A práve tým, že R. Fico označuje pri každej príležitosti pohyb utečencov cez európske krajiny ako nelegálnu migráciu a väčšia časť Európy to vníma viac ako humanitárny problém, oddeľuje Slovensko od väčšiny členov Únie. Nepochybne má slovenský premiér v argumentácii v mnohom pravdu. Základ zastavenia neutíchajúceho prúdu utečencov je v riešení situácie v krajinách, odkiaľ ľudia utekajú. V Sýrii sa však naďalej bombarduje, do čoho sa navyše zapojilo aj Rusko. Utečenci však reálne kráčajú v Európe už od jari a prúd neutícha ani v týchto dňoch. Aj ochrana vonkajšej schengenskej hranice, čo je v prípade balkánskej trasy hranica medzi Gréckom a Tureckom, je správny argument. Náš premiér sa pýši kvalitne zabezpečenou ochranou 97 kilometrov dlhej schengenskej hranice medzi Ukrajinou a Slovenskom, ale od jari neponúkol žiadny nápad, ako by si predstavoval zabezpečenie tej medzi Tureckom a Gréckom, ktorú tvorí najmä more. Podstatou toho, ako je vo väčšine európskych krajín vnímaný náš premiér a cez neho celé Slovensko, je fakt, že o svojej pravde riešenia situácie nedokázal presvedčiť ostatných lídrov.
Fico a európske hodnoty. Dva svety
Od jari, keď sa začalo intenzívnejšie hovoriť o utečencoch, bolo viacero stretnutí ministrov vnútra a zahraničných vecí so snahou ako situáciu riešiť. Uskutočnili sa tri samity na najvyššej úrovni, ale ten polrok ukázal, že schopnosť postarať sa o ľudí, ktorými sú utečenci predovšetkým, prejavili dobrovoľníci, do vzťahov jednotlivých vlád sa dostala nedôvera. Práve utečenci nastavili zrkadlo Európskej únii, že centrum jej administratívy v Bruseli, samo o ebe, nie je schopné riešiť krízovú situáciu. Kritika zo strany lídrov jednotlivých členských krajín (R. Fico veľmi často), že Únia nezvládla tento problém, je však falošná a slúži len ako populistický postoj pre domáce publikum a nahráva neprajníkom integrácie. Práve teraz sa v plnej nahote ukázali nielen národné záujmy, ale aj rozdielne hodnotové prístupy, ako si ktorá krajina predstavuje solidaritu.
V posledných dňoch R. Fico pri mikrofónoch a pred kamerami rád zdôrazňuje každú informáciu, že v krajinách najintenzívnejšieho prechodu utečencov zvažujú zábrany na hraniciach. Slúžia mu na podporu jeho pravdy, hoci vo všetkých prípadoch išlo iba o technické riešenia lepšie usmerňovať tisícové zástupy utečencov. „Kto verí, že sa dá utečenecká otázka vyriešiť plotom, je úplne vedľa,“ uviedol vo štvrtok na túto tému rakúsky kancelár W. Faymann. A na ich spoločnom piatkovom stretnutí v Paríži rovnako reagoval aj francúzsky prezident F. Hollande, ktorý zdôraznil, že „v Európe nesmú vyrastať múry alebo bariéry“. Slovensko však svoju pravdu naďalej zdôrazňuje posielaním vojakov, policajtov a techniky do Maďarska na tamojšiu hranicu s plotom a ostnatým drôtom so Srbskom, cez ktorú prirodzene už utečenci neprechádzajú. Stavať ploty či posielať policajtov s vojakmi na hranice je pre populistického politika jednoduchšie, ako meniť väčšinovú mienku verejnosti. Na druhej strane Srbsko, Slovinsko a Rakúsko naďalej vyvíjajú veľké úsilie, aby prichádzajúcich utečencov sčasti zaregistrovali a prepravili do Nemecka, kde ich napokon administrujú.
Už aby bolo po našich parlamentných voľbách. Aby už boli za nami dni, keď Európska komisia poslala žiadosť na čo najskoršie vymenovanie styčných úradníkov do krajín prvej línie, ako sú Taliansko a Grécko, a naše ministerstvo vnútra konštatovalo, že sa ich výber a ďalšia činnosť len riešia, zároveň komisiu informovalo, že približne 800 utečencov, ktorých nám určil schválený systém kvót, Slovensko neprijme „Pokiaľ ja budem premiér, tak na Slovensko nepríde žiadny migrant v rámci kvót,“ je súčasné krédo politika R. Fica. Aby už bolo za nami obdobie, keď Slovensko bude podávať žalobu na Európsku komisiu pre väčšinové hlasovanie na Rade ministrov vnútra o kvótach. Keď R. Fico týmto krokom bude napĺňať to, čo si sám pre seba zobral z odkazu Ľ. Štúra, ako to zdôraznil v Uhrovci na celonárodných oslavách pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia. ,,Neopúšťajme sa! Buďme sebavedomý, hrdý, moderný slovenský národ. Máme právo hovoriť svoje názory. Ak nesúhlasíme s niečím a je jedno, kto to hovorí, je jedno, či to hovorí veľká krajina alebo ešte väčšia krajina, máme právo svoje názory vyslovovať.“ Na margo toho štúrovsko-ficovského postoja o neopúšťaní sa musím spomenúť slová amerického historika T. Snydera, ktorý pripomenul, že Slováci sa vo vlastnej histórii prezentujú najmä ako obete. „Vidieť históriu čisto ako národnú vec je narcistické. Ak ju vnímate tak, že všetko je len o vás a zvyšku sveta, ktorý ide proti vám a robí vám zlé veci. V tom prípade, hocičo sa deje, chýba vám reflexia. A tak neuvažujete nad tým, že tu ide o ľudí, o občanov Sýrie, ktorí utekajú pred vojnou, prišli o domov, lebo bol zbombardovaný, nie je to o jednom z najhorších konfliktov v 21. storočí, ale všetko je o vás,“ konštatoval v rozhovore pre Denník N.
Kto je v skutočnosti naivný
Ak jedni stavajú ploty, pričom ďalší k tým plotom posielajú vojakov a policajtov a druhí hovoria, že tie ploty a bariéry nesmú vyrastať, pričom vojakov a policajtov využívajú na pomoc utečencom, tak to publikum, ktoré počúva R. Fica, by si malo jasne uvedomiť, že to už nie je jedna, ale dve Európy. Sebavedomý a hrdý premiér poznamenal, že „to je len také bububu“, keď šéf euroskupiny J. Dijsselbloem uviedol, že členské krajiny Únie, ktoré sa nebudú podieľať na prijímaní utečencov, by mali dostať menej finančných prostriedkov z Bruselu. Len jeho naivný poslucháč však môže uveriť, že západné krajiny, ktoré sú plnými prispievateľmi eur do spoločnej pokladnice, ostanú naďalej solidárne s krajinami, ktoré solidárne v prijímaní utečencov nechcú byť. Premiérove slová „ja som to hovoril“, keď sa dozvedel o stanovisku rakúskej ministerky vnútra o nutnosti postavení bariér pre utečencov na hraniciach (kancelár Faymann ich vzápätí korigoval) vyzneli len ako škodoradosť a vôbec nepotvrdzujú pozíciu partnera v Únii. Ak aj Nemecko a následne všetky krajiny na balkánskej trase budú musieť prijať nejaké opatrenia, keď ani mrazivé dni utečencov nezastavia, bude to síce na prvý pohľad vyzerať ako potvrdenie Ficovej pravdy, ale určite to nebude znamenať, že slovenského premiéra budú západní lídri potľapkávať po pleci. Deliaca čiara medzi členskými krajinami Únie sa už vytvorila.
Novinári a ich rezignácia
Už aby bolo po voľbách. Aby bolo jasné, do ktorej časti Európy chce vlastne Slovensko patriť. Do volieb totiž budeme sledovať aj v súvislosti s utečeneckou krízou u politikov najmä divadelné scény, od niekoho síce presne také, ako to aj cíti, ale od niekoho populistické, nadbiehajúce náladám ľudí. J. A. Komenský už pred viac ako 400 rokmi napísal: „Všetci na jednom javisku celého sveta stojíme a čokoľvek sa tu koná, všetkých sa týka.“ On prirodzene vo svojej dobe považoval knihu za hlavný zdroj vzdelávania. V súčasnosti sa však vzdelávanie a prijímanie informácií neodvíjajú od knihy, ale televízneho prijímača či počítača. Tu však treba myslieť na nebezpečenstvo, ktoré s tým súvisí. Je to strata kritického myslenia. Ono je totiž veľmi dôležité v hre mocných pri manipulácii nášho vedomia. Technický pokrok nič nezmenil na existencii klamstva, polovičných právd, úskokov a prefíkanosti. V Dostojevského knihe Objav srdca sa môžete dočítať: „Idey žijú a šíria sa podľa zákonov, ktoré ťažko vieme postrehnúť, idey môžu byť aj nákazlivé a vari neviete, že niektorá idea ovplyvňujúca verejnú mienku môže zrazu preniknúť najmä nevzdelanú bytosť, nečakane zasiahnuť a nainfikovať dušu takého človeka.“ Neustále treba myslieť na múdrosť gréckeho filozofa Sokrata, ktorý odporúča prepúšťať každú informáciu cez tri filtre: sito spravodlivosti a pravdy, sito dobra a sito potrebnosti a užitočnosti. Vždy sa pýtajme, či je konkrétna informácia pravdivá, či sa ňou sleduje dobro a či má pre nás užitočnú cenu.
Tieto otázky by si mali dávať najmä redaktori v televíznych spravodajských redakciách pri výrobe svojich spotov. Žijeme totiž v zložitej dobe politického vývoja na Slovensku aj na európskom kontinente. Keď však vidím tie nové mladé tváre najmä vo verejnoprávnej RTVS, tak mi to optimizmus nepridáva. Keď totiž odrátam dvadsať rokov, tak si už nemôžu pamätať ani mečiarovské obdobie samostatného Slovenska, nie ešte to spred roka 1989. Historická pamäť je však v žurnalistike dôležitým atribútom pri tvorbe. Renomovaný komentátor D. Daniš v nedávnej diskusnej relácii zdôrazňoval, že novinári tú nie sú preto, aby menili verejnú mienku. To je však rezignácia na jednu zo základných úloh žurnalistiky. Oná má totiž nielen vyhľadávať, spracúvať a rozširovať informácie o podstatných a zaujímavých udalostiach, ale aj analyzovať a ponúkať určitý názor na dianie okolo nás. Tú rýchlosť, s ktorou sa pracuje v súčasnosti v redakciách, sprevádza povrchnosť. V spravodajstve v súčasnosti vidíme len to, čo sa udeje. Na vysvetľovanie diania redakcie rezignovali. Keď som sledoval na TA3 priamy prenos z ukážky cvičenia bezpečnostných zložiek o pripravenosti zásahu na hraniciach, pripomenulo mi to situáciu pri ostnatých drôtoch na hraniciach spred roka 1989, ale tú súčasná generácia novinárov nepozná. Aspoň na pozíciách vedúcich vydaní by mali byť ľudia, ktorí majú historickú pamäť. Aj na tých pozíciách sú však mladí ľudia. Jednoduchšie je poslať spravodajský štáb tam, kde je nejaká tlačová konferencia, ako zadať reportáž na analýzu. V takejto situácii sa politikom ľahko podsúva verejnosti viac propaganda. Napokon, ako vládna moc uvažuje o pozícii novinárov, dokázal propagačný predvolebný film, ktorý na svojej webovej stránke uverejnil Smer-SD. Boli v ňom aj televízni redaktori, hoci štatúty médií zakazujú ich účinkovanie v politickej reklame. Vládna strana film upravila až po protestoch z jednotlivých redakcií. A toto všetko by si mali voliči pred najbližšími voľbami uvedomiť.
