Slovenský vedec Michal Šimečka sa zamýšľal nad tým, aký význam má spoločný postoj krajín Vyšehradskej skupiny k návrhom Európskej komisie, predovšetkým čo sa týka povinných kvót na rozdeľovanie utečencov. Skutočnosť, že sa de facto krajiny V4 zhodli na spoločnom postoji, je podľa neho zvláštne. Dá sa to pripísať súbehu politických okolností, volebných cyklov v týchto krajinách a klesajúcej podpore premiéra Viktora Orbána medzi maďarskými voličmi. Domáce faktory v týchto krajinách sa spojili a dali vzniknúť tejto zhode,“ usudzuje Šimečka.
Spomenul, že jasným cieľom krajín V4 bolo zabrániť najprv prijatiu jednorázových povinných kvót a teraz to bude snaha zabrániť vzniku povinného stáleho mechanizmu na prerozdeľovanie utečencov medzi členské štáty EÚ s tým, že sa k tomu možno pridá aj Španielsko.
Vyhlásenia niektorých vrcholných politikov krajín V4, predovšetkým českého prezidenta Miloša Zemana a slovenského premiéra Roberta Fica, boli podľa Šimečka zlé. „Ich veľmi nešťastné výroky poškodili meno týchto krajín v Európe,“ povedal jednoznačne slovenský akademik.
Neskôr zaznela otázka z publika, či rokovania v rámci platformy Vyšehradskej štvorky nemohli viesť k zmierneniu celkového obrazu v rámci EÚ, teda že spoločné vyhlásenia V4 zbrúsili ostré hrany. S tým Michal Šimečka nesúhlasí, vraj je to presne naopak. „Myslím, že sa stal pravý opak a schôdzky v rámci V4 radikalizmus niektorých politikov priamo podporili. Orbán a Fico vtiahli do väčšieho radikalizmu Česko a hlavne Poľsko,“ uvádzal Šimečka s tým, že politici potom mali pocit, že nie sú v extrémnych výrokoch sami, a mali skôr odvahu takto hovoriť, ako keby boli osamotení.
Výskumný pracovník Ústavu medzinárodných vzťahov Vít Beneš sa zameral na to, či schengenský systém prežije utečeneckú krízu. Na úvodnú otázku si hneď odpovedal slovami, že Schengen prežije. Je to vraj podobné, ako keď kolovali špekulácie, že „zrada“ Poľska pri hlasovaní o kvótach je koniec Vyšehradskej štvorky. „Noviny hlásajú bombastické správy o konci Schengenu, jeho existencia však ohrozená nie je. To však neznamená, že nepotrebuje zásadnejšie reformu,“ poznamenal. Obrovským problémom súčasnej európskej situácie je podľa Víta Beneša neexistencia spoločnej azylovej a utečeneckej politiky.
Ďalší z vedcov Ústavu medzinárodných vzťahov Vladimír Handl hovoril o problematike utečeneckej krízy v súvislosti s Nemeckom a zamýšľal sa nad otázkou, prečo majú Nemci k utečencom ústretovejšie vzťah ako Česi. Podľa jeho slov sa to však týka hlavne bývalého západného Nemecka, ktoré má dlhodobú skúsenosť s multikultúrnou spoločnosťou a etnickou pestrosťou.
Hlavnú úlohu v súčasnej dobe v tom podľa Handleho hrá skutočnosť, že na území niekdajšieho západného Nemecka spolu s Berlínom žije asi dvanásť percent nenemeckého obyvateľstva, zatiaľ čo v časti niekdajšieho východného Nemecka žijú iba približne dve percentá ľudí, ktorí nie sú pôvodom Nemci. A to môže byť dôvod, ako doktor Handl uviedol, že protiimigrantská strana Alternative für Deutschland má v bývalom východnom Nemecku podporu zhruba 8 percent, zatiaľ čo na západe zhruba o 2 percentá menej.
Posledným prednášajúcim v tomto bloku konferencie, ktorý sa venoval stredoeurópskemu a únijnému rozmeru utečenecké krízy, bol docent Jan Eichler. Ten sa v príspevku sústredil hlavne na príklad Francúzska a jeho skúsenosti s prisťahovalcami. Eichler to demonštroval na francúzskej skúsenosti.
Prvá generácia prisťahovalcov zo severu a čiastočne stredu Afriky, ktorí do Francúzska prišli v 60. rokoch, boli prizvaní, aby vykonávali robotnícke pozície vo fabrikách, umývali riad a podobne. Títo ľudia však podľa Eichler boli vďační, že dostali príležitosť na život v lepších podmienkach a neboli s nimi problémy. S generáciou ich synov už vraj začali prichádzať určité ťažkosti a najhoršie je to so súčasnou generáciou vnukov pôvodných imigrantov. To sú vraj ľudia, ktorí sa aj priamo podieľajú na páchaní teroristických útokov v krajinách, kde žijú. Či už ide o Fracúzsko, Španielsko alebo Veľkú Britániu.
„Prisťahovalci tretej generácie sú vo veľmi zlej pozícii, všetko odmietajú, trpia pocitom vykorenenosti a idú do rôznych revolt. Nepatria už do Afriky a francúzsky štát pre nich tiež nepredstavuje vôbec žiadnu autoritu. Žijú v betónových štvrtiach na severných predmestiach veľkých miest a nejde len o Paríž. To sú miesta, kam sa predtým policajti báli v noci jazdiť. Dnes to došlo tak ďaleko, že sa tam boja chodiť už aj cez deň a tie oblasti sú úplne ponechané svojmu osudu. Žijú tam len prisťahovalci zo severnej a strednej Afriky, sú to africké štvrte, ktoré si žijú svojím životom, a polícii sa do toho nechce vkladať s tým, nech si to vyriešia sami,“ opisoval Jan Eichler.
Svoju teóriu podloženú vlastnou skúsenosťou dokladoval aj rozprávaním svojej známej, plavovlasej modrookej Francúzky, ktorá mu vraj povedala, že radšej pôjde do Ulánbátaru ako na konečnú stanicu metra v parížskom St. Denis.
Pri diskusii o dnešnej utečeneckej vlne je podľa docenta Eichlera potrebné vziať do úvahy nielen vojnu v Sýrii, ale aj predchádzajúce konflikty. „Môžu tam byť Iračania, ktorí pôvodne pred vojnou utiekli do Sýrie a teraz odtiaľ utekajú ďalej do Európy. A tých z Iraku utiekli asi štyri milióny. Alebo Afganistan, odkiaľ utieklo pred vojnou šesť miliónov ľudí. Tí pôvodne žili v utečeneckých táboroch, kde bol nielen nedostatok jedla a vody, ale úplne všetkého. A v týchto táboroch sa stávajú zraniteľnými pre nábor do teroristických organizácií,“ upozorňoval Eichler.
A kto za to všetko môže? Vinníkov je podľa neho hneď niekoľko. „Veľké sociálne inžinierstvo veľkých intervencií a následných vojenských operácií, môžu za to aj sýrsky diktátor a všetci, ktorí sa do toho miešajú,“ pripomínal Eichler. Spomenul aj zvláštnu pozíciu Saudskej Arábie, ktorá podľa jeho slov nielenže neprijíma vôbec žiadnych utečencov, ale financuje výstavbu mešít za miliardy.
Naši občania sa vraj príliš obávať nemusia. „Nevyzerá to, že by nám hrozil taký prílev imigrantov ako iným krajinám,“ uzavrel svoju prednášku docent Jan Eichler.
