V končiacej sa federácii, teda v roku 1992, ste sa na krátky čas vrátili na Právnickú fakultu v Bratislave, no ešte v tom istom roku ste vstúpili po rozpade VPN do HZDS. Po júnových voľbách ste sa stali dokonca predsedom Slovenskej národnej rady (SNR). Čo bolo tým hlavným impulzom vášho vstupu do straníckej politiky?
Stal som sa posledným predsedom SNR, neskôr sa totiž názov zmenil na NR SR. Aby som ale upresnil, v tom čase som nevstúpil do HZDS, nebol som jeho členom. Ale vtedy ma toto hnutie oslovilo, či by som nechcel za nich kandidovať a ísť do volieb. HZDS malo v tom období na Slovensku veľkú popularitu a myslím si, že robilo aj dobrú politiku, pretože na Slovensku začala veľmi silnieť protičeskoslovenská nálada za rozdelenie federácie. Aj v iných oblastiach, pokiaľ išlo o orientáciu ekonomiky či spoločenského života na Slovensku. Takže som súhlasil, že podporím hnutie, no zdôrazňujem, že som nebol členom HZDS, až neskôr som sa stal jeho členom. Vtedy som bol na Právnickej fakulte UK, kde som mal veľa debát so študentmi o situácii, ktorá v Československu bola. Aj tieto debaty ma utvrdili, že by možno bolo dobré zapojiť sa so skúsenosťami a vedomosťami, ktoré mám, aj do takéhoto politického života. HZDS vysoko vyhralo voľby a mňa navrhli a zvolili za predsedu SNR. Život bol vtedy u nás veľmi dynamický s rôznymi názorovými prúdmi, niektorými správnymi, s niektorými menej správnymi.
Nakoľko ste vtedy verili Vladimírovi Mečiarovi, lebo práve vás považovali za jedného z jeho najbližších spolupracovníkov, lebo aj na čele parlamentu ste boli až do roku 1998, teda do skončenia tretej Mečiarovej vlády. Prečo ste mu verili?
Vladimír Mečiar bol veľmi pracovitý človek a okrem iného mal aj úvahy o tom, ako sa stavať k našej budúcnosti. Tu chcem povedať hneď na začiatku, že ani Mečiar, ani ja, ani mnohí ďalší v HZDS nemali predstavu rozdelenia Československa. Išlo nám o to, aby Slovensko získalo viac kompetencií, najmä pokiaľ išlo o otázky fungovania hospodárstva či o riadenie slovenských štátnych orgánov. O rozdeľovanie federálneho rozpočtu, ktoré v tom čase naozaj nebolo objektívne a spravodlivé medzi SR a ČR. Tieto predstavy ľudí dokázal Mečiar umne zjednotiť, bol veľmi aktívny. Možno niekto povie, že by som sa mal naň hnevať, áno, mám svoj názor na niektoré veci, ale Mečiar mal veľkú zásluhu na tom, že Slovensko sa dostalo do pozície samostatného štátu, a že dnes je Slovensko vo svete známe a rešpektované.
Napriek tomu, čo ste teraz povedali, pozrime sa na obdobie rokov 1992 až 1998 z iného uhla. Keď sa teraz, s odstupom času, ohliadnete vyše 20 rokov späť a spomeniete si napríklad na tzv. Noc dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994, keď HZDS odvolalo viacerých ministrov, Ladislava Pittnera a Milana Janičinu (neskôr Ústavný súd rozhodol, že boli odvolaní nezákonne), ale aj ďalších funkcionárov na iných úrovniach, iného politického zmýšľania, okrem toho aj iných vedúcich pracovníkov, napríklad aj vtedajšieho riaditeľa Slovenského rozhlasu Vladimíra Štefka a iných, nemyslíte si, že to bolo vtedy trochu tvrdé? Keď sa presadí heslo: víťaz berie všetko? Bolo to vtedy správne, takéto radikálne personálne výmeny?
Určite, že by som mal možno dnes na niektoré rozhodnutia iný pohľad, ale musíte sa vžiť do toho času, do reality, ktorá vtedy bola. Bolo to vtedy predsa len ešte revolučné obdobie, niečo podobné bolo aj v Poľsku, v Maďarsku, v Bulharsku. Čiže tu skutočne išlo o to, že politický subjekt, ktorý vyhral voľby, mal svoju predstavu o tom, ako pracovať, tak potreboval si zabezpečiť priestor, aby mohol realizovať svoje myšlienky. A keďže tu bola silná opozícia, aj s protislovenskými postojmi, boli tu názory, ktoré boli k majetku celkom iné. Boli tu problémy s cirkvami a ich majetkom. Bolo preto potrebné zabezpečiť ľudí, ktorí ho v programe víťaznej politickej strany mohli realizovať. Určite by sa to nedalo pri takej oponentúre, v ktorej by tu bol chaos. Máte pravdu, ale v tom čase bolo potrebné niektoré veci riešiť rigorózne, pričom neboli porušené žiadne zákony. To by som proti tomu protestoval. Nieslo sa to v zmysle toho silnejšieho. Mal na to právo. Či to bolo správne z pohľadu občianskeho, či spoločenského, áno, o tom môžeme diskutovať.
Ako si spomínate na november 1996, keď sa odohrala kauza Gaulieder? V utorok 5. novembra ste mali oznámiť, že František Gaulieder sa listom vzdal svojho poslaneckého mandátu za HZDS, no on sám to poprel, parlament ho však aj tak 5.decembra odvolal. Neskôr Ústavný súd rozhodol, že toto odvolanie bolo nezákonné. Vy ste neskôr povedali, že ste nehlasovali za jeho odvolanie. Ako to teda naozaj bolo?
Nie, nie. Kauza Gaulieder slúžila vždy ako nástroj politického boja jednej alebo druhej strane. Gaulieder, ešte predtým, ako bol zvolený za poslanca, podpísal list, že sa vzdá funkcie poslanca, ak jeho postoje nebudú vyhovovať strane alebo bude chcieť prestúpiť inde. To podpísala väčšina poslancov a tu je zaujímavé aj to, že pri stretnutí HZDS pred voľbami a konečným zostavením kandidátky toto podpisovali poslanci. Bola tam veľká rozprava, lebo niektorí to podpísať nechceli. No Gaulieder bol ten, ktorý tvrdo presviedčal, že bez tohto podpisu nie je dobré a možné niekoho dať na kandidátku. Môžem úplne jednoznačne a otvorene povedať, ja som nič také nepodpísal. A boli ešte niektorí v HZDS, ktorí to nepodpísali a na kandidátke boli aj tak.
Ako to teda bolo naozaj s pánom Gauliederom?
On to podpísal, no potom došlo k niektorým nezrovnalostiam medzi ním a najmä predsedom hnutia, kde sa Gaulieder dožadoval určitých funkcií, ktoré mu nesplnili. Nie však preto, že by len Mečiar nechcel, ale najmä preto, že názor naňho v HZDS nebol jednoznačný. To ho zrejme neuspokojovalo, preto začal robiť „odštiepeneckú“ politiku. Na to som dostal list, pričom som ako predseda parlamentu musel oznámiť, že Gaulieder požiadal o stanovisko o tom, že list nepísal a podpis vraj nie je jeho. Po čase však pri vypočúvaní priznal, že to písal, len to vraj on neposlal. NR SR však rozhodla tak, že ho odvolala. Pokiaľ ide o to, či som hlasoval alebo nehlasoval – zdržal som sa hlasovania pri hlasovaní o rozhodnutí Ústavného súdu. Keď Ústavný súd rozhodol, že parlament konal protiústavne, treba tu povedať, že to bolo vo výrokovej časti. Ale v dôvodoch parlament povedal, že áno, bolo zle formulované rozhodnutie o odvolaní, pretože sme tam nenapísali, že jeho sľub bol neplatný a že konal s výhradou. Gaulieder bola teda kauza, ktorá bola jedným z prostriedkov politického boja.
Od marca do októbra 1998 ste boli ako predseda parlamentu poverený zo zákona aj výkonom právomocí slovenského prezidenta, keď Michal Kováč po vypršaní svojho mandátu už v tom čase prezidentom nebol a aby nevzniklo ústavné vákuum, tak ste museli túto funkciu zastávať. Ako to bolo najprv s tou voľbou nášho prvého prezidenta po Novembri ´89? Prečo sme potom neskôr, keď vypršal Michalovi Kováčovi mandát, boli tak dlho bez riadne zvoleného prezidenta?
Politické strany navrhli kandidátov na prezidenta, z HZDS bolo v strane viac návrhov, bol tam okrem Michala Kováča aj Roman Kováč a bol som tam aj ja. No ja som okamžite vyhlásil, že nemienim kandidovať, nakoniec rozhodnutie na Michala Kováča padlo aj preto, lebo predseda hnutia ho presvedčil ešte v čase spoločného štátu, aby nešiel do slovenského parlamentu, ale do federálneho, aby sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia. To sa nakoniec aj stalo.
Určite tam však bola aj otázka, ako ďalej, keď sa republika rozdelí?
Michal Kováč nechcel ísť do federálneho parlamentu a postavil otázku, čo bude s nimi, ak sa rozdelí republika. Predseda hnutia mu vtedy povedal, že keď sa rozdelí spoločný štát, tak o poslancov sa hnutie postará a povedal mu: „Ty budeš náš kandidát na prezidenta“. Ostatní sa potom už o túto funkciu nemohli uchádzať. Kandidovali sme teda jeho, no medzitým sa v HZDS vytvorili rôzne názorové platformy a skupiny, ktoré nepreferovali Michala Kováča ako prezidenta. Aktivita HZDS bola vtedy veľmi malá pri podpore Michala Kováča, preto si robil kampaň v iných politických stranách na svoju podporu sám. Potom vznikol problém názorového stretu Vladimíra Mečiara s Michalom Kováčom, preto potom aj tak dlho trvalo, keď sme boli po skončení mandátu pána Kováča pomerne dlho bez prezidenta.
Vo voľbách 1998 ste sa stali poslancom NR SR za HZDS, kde ste zotrvali až do roku 2002, keď ste sa spoločne s ďalšími členmi rozhodli z HZDS vystúpiť. Prečo ste tam zotrvali tak dlho? To ste dovtedy naozaj dôverovali Vladimírovi Mečiarovi? Aký bol váš vzťah k nemu?
Medzitým už odišli viacerí z HZDS, ja som bol stále vo vzťahu k pánovi Mečiarovi jeden z tých, ktorí ho podporovali, hoci s určitými výhradami. Nakoniec tie výhrady boli až také, že sme sa nezhodli ani na niektorých zásadných veciach. Došlo potom k tomu, keď mi oznámil, že v roku 2002 už nebudem ani na kandidátke do najbližších volieb. Akceptoval som to, bolo to na Sneme HZDS v Nitre, kde sa niekoľkí delegáti zdvihli a povedali, že sa vzdávajú svojej kandidatúry v môj prospech. To ale neprichádzalo do úvahy, Mečiar to odmietol, ja som tam vystúpil a povedal, že si nenárokujem na to, aby som musel byť na kandidátke. Dokonca, že v hnutí zostanem ďalej a budem robiť na regionálnej úrovni. Vždy som si totiž myslel, že tie veci, ktoré spochybňovala aj verejnosť, sa budú dať napraviť a zmeniť. No po tomto kroku a rozhodnutí som videl, že to nebude také jednoduché, lebo už som sa ostatný rok či dva nestretával s Mečiarom tak pravidelne ako dovtedy. Akceptovať ma musel v tom, že som bol predtým predseda Národnej rady, čiže mal som svoje rozhodnutia. Nemal som to jednoduché, no napriek tomu si myslím, že túto funkciu som zvládol. Svedčí o tom napríklad aj to, že keď bol Mečiar odvolaný, bol som presvedčený, že príde k predčasným voľbám. A konanie medzi HZDS, Mečiarom a stranami, ktoré ho odvolali, bude oveľa ťažšie. Ja som ostal predsedom Národnej rady ako opozičný (a to tu asi dlho nebude). Opozícia síce mala pripomienky, že nerobím tak, ako oni chcú… Povedal som: „Prečo ma teda neodvoláte?“… Nikto nenašiel tú odvahu. Aj preto si myslím, že moje pôsobenie vo funkcii predsedu NR SR splnilo to, čo Slovensko vtedy potrebovalo.
V roku 2002 ste založili Hnutie za demokraciu (HZD), stali ste sa jej predsedom, no vo voľbách ste neuspeli a vrátili ste sa na školu. Mysleli ste si vtedy, že sa vaša politická kariéra už skončila?
Založenie HZD bolo zaujímavé, lebo keď som odišiel zo Snemu HZDS z Nitry, tak ešte na diaľnici smerom do Bratislavy ma chytili niektorí delegáti a silou-mocou sa dožadovali stretnutia s cieľom založiť novú politickú stranu. Vtedy som bol proti, no stretli sme sa ešte raz v Bratislave, kde prišlo toľko ľudí, že sme sa nakoniec rozhodli novú politickú stranu založiť. Ak si pamätáte, bolo to pár mesiacov pred voľbami a argumentoval som tým, že nie je možné, aby nový politický subjekt dostal toľko hlasov, aby bol v parlamente. No vôľa a sila argumentov tak presvedčila, že sme stranu založili. Mali sme vyše 10 percent preferencií, len vo voľbách došlo k nepríjemnej situácii, lebo HZDS pustilo fámu, že sa spojíme, čo mnohých odradilo. Napriek tomu sme získali vyše 3 percentá a mali sme štátnu podporu, čiže mohli sme fungovať ako strana ďalej. Nedostali sme sa síce do parlamentu, no počas jedného roka končil mandát prezidenta republiky Rudolfa Schustera a HZD jednoznačne chcela, aby som išiel kandidovať na funkciu prezidenta.
Prezident
V roku 2004 ste sa postavili ako jeden z protikandidátov do prezidentských volieb proti Vladimírovi Mečiarovi. Porazili ste ho presvedčivo o takmer 20%, hoci mnohí neverili, že sa ešte môžete takto výrazne vrátiť do politiky. Po takmer dvoch rokoch mimo veľkej politiky ste ale ľudí na Slovensku najviac presvedčili a stali ste sa druhým priamo zvoleným prezidentom Slovenskej republiky. Aká to bola vtedy pre vás satisfakcia?
Prvé voľby, keď som sa rozhodol, že pôjdem kandidovať, boli zaujímavé. Mali sme dosť dobre zmapovanú náladu občanov a ich názory na politiku a politikov a chodil som vtedy dosť často po vidieku, kde som sa stretával s ľuďmi a získal som pocit, že mám dôveru a že by to nemuselo byť zlé. Vtedy som si povedal, že ak postúpim do druhého kola, tak určite prezidentské voľby vyhrám.
Tak ste si až verili?
Áno. Potom boli také reči, že „zvíťazilo menšie zlo“, lebo nikto nechcel Mečiara, no nechápem, lebo jeden kandidát bol Vladimír Mečiar, druhý Eduard Kukan, tretí Rudolf Schuster. Magda Vášáryová a ja som bol až potom. Propaganda o tom, že ja som mal byť menšie zlo, bola smiešna, lebo oveľa väčším zlom boli tak Kukan, ako aj Schuster, aj Vášáryová a o Mečiarovi ani nehovorím. Takže prečo mi hovorili – „menšie zlo“, keď chceli Kukana? On bol väčšie zlo, keďže ho nezvolili? Ja som vyhral voľby preto, lebo som mal u ľudí dôveru! A druhé voľby túto dôveru iba potvrdili. Veď si len vezmite, že prakticky všetky médiá, od rádií cez televízie až po printy preferovali jednoznačne Ivetu Radičovú. Mala byť nová, mladá, pekná, ktorá príde a urobí v politike poriadok a na druhej strane je ten, čo už by mal odísť, čo nič neurobil a podobne. A ja som ju porazil o vyše 11 percent! Tým som chcel iba povedať, že dôvera ľudí mi zostala.
K tomu sa ešte podrobnejšie vrátime, no ešte medzitým bolo jedno medziobdobie. Bolo jasné, že ste sa ako prezident republiky nevzdali členstva v HZD, boli ste stále jeho čestným predsedom, čo vtedy mnohí kritizovali. Navyše tu vládla pravicová vláda Mikuláša Dzurindu. Bolo ťažké vtedy hľadať kompromisy?
Pokiaľ ide o to, že som zostal čestným predsedom HZD, naša ústava nezakazuje prezidentovi ostať v politickej strane, ktorá ho na kandidátku dala. To takto funguje všade vo svete. To bol zasa iba taký novinársky nátlak. Pamätáte sa, keď písali, že „Gašparovič sa cíti ako člen SMER-u“… Tu ale treba povedať jedno. Médiá povedali iba druhú časť. V skutočnosti som povedal: „Nie som člen SMERU-u, ale cítim sa, akoby som bol člen SMERU-u, lebo máme takmer totožné sociálne programy, národné programy, čiže naša politika je veľmi blízka“.
Čiže, chytali vás za slovo a vybrali si, čo sa im hodilo?
Áno, presne tak. A to je aj dodnes! Nemal som moju prácu ľahšiu, ale ťažšiu. Lebo aj keď sme mali často spoločné názory najmä na sociálne, ale aj iné otázky, musel som komunikovať, kde sme sa názorovo nezhodli a museli sme hľadať kompromisy.
A s Dzurindom to bolo ťažšie?
S Dzurindom som nemal problém, pretože som mal iný názor najmä na niektoré sociálne zákony, takže to bolo pre mňa z tohto pohľadu jednoduchšie. Ale musím povedať, že sme viedli korektnú spoluprácu. S ministrami Dzurindovej vlády som sa pravidelne stretával, rovnako pravidelne som sa stretával aj s premiérom Dzurindom. A ak by ste si pozreli štatistiky, ak to vezmem iba na legislatívu, tak počet vrátených zákonov Dzurindovej vláde a vláde Roberta Fica – tam nie je prakticky žiadny rozdiel, tej druhej Ficovej vláde som dokonca ešte viac zákonov vrátil ako Dzurindovej. Moje rozhodnutia boli akceptované bez väčších protestov.
Počas vášho prvého mandátu vo funkcii hlavy štátu sa zmenila v roku 2006 vláda pravice na ľavicovú vládu Roberta Fica. Vy ste sa nikdy netajili blízkosťou názorov k nemu – čo ste nakoniec pred chvíľou potvrdili, a bolo to vidno aj na výkone vašej funkcie. Pracovalo sa vám v tom čase ako prezidentovi o dosť ľahšie ako počas Dzurindovej vlády? Lebo ten počet vrátených zákonov by mohol hovoriť o opaku.
Jasné, že skôr som sa vedel dohodnúť. Boli to aj otázky zahraničnej politiky, nielen domácej. Z tohto pohľadu určite, ale ako som povedal na začiatku, niekedy to bolo ťažšie v tom, že sme mali na niektoré veci jednotný názor, ale s určitou odchýlkou. Podstatné bolo, kto ustúpi, či premiér alebo ja. Vždy sme však vedeli nájsť súdržný názor a myslím si, že to vtedy fungovalo veľmi dobre. Nakoniec aj počas súčasnej vlády premiéra Fica sme našli spoločnú reč aj na niektoré veľmi ťažké témy, najmä v zahraničnej politike, kde sme sa často s premiérom dostali do určitej názorovej nezhody, no v konečnom efekte sme náš názor predstavovali ako názor Slovenskej republiky. Lebo zastávať pozíciu úplne odlišnú ako prezident od predsedu vlády a parlamentu, to by bolo nešťastie pre štát a vytvára sa potom o celej krajine veľmi zlý dojem. Súhra v tejto oblasti medzi prezidentom, vládou a parlamentom, bez nej štát dobre fungovať nemôže.
Pätnásty jún je pre vás zrejme šťastným dátumom. V roku 2004 ste sa stali práve v tento deň slovenským prezidentom prvý raz a tento úspech ste zopakovali aj o päť rokov neskôr, keď ste v roku 2009 pomerne jasne porazili aj Ivetu Radičovú – o približne 11%, čo ste už spomenuli. Je teda nespochybniteľné, že ste ľudí na Slovensku presvedčili, keďže v oboch priamych voľbách ste výrazne prekročili milión hlasov. Bolo pre vás príjemné pokračovať vo funkcii naďalej?
Utvrdilo ma to, že aj napriek nie veľmi pozitívnym postojom médií, niektorých politológov i politikov som dostal taký veľký počet hlasov a takú veľkú dôveru. Všetky už spomínané negatívne postoje voči mne spľasli ako bublina. To znamená, že ľudia mi stále dôverovali, to ma vždy utvrdzovalo aj pri mojich rozhodnutiach v tom – hoci nemuseli byť vždy v súlade ani s predstavou občanov, najmä pri sociálnych programoch – že ma pochopili. A nebolo to jednoduché v čase, keď tu kulminovali napríklad problémy so zdravotníkmi. Ja som v sebe našiel tú odvahu, že som vyhlásil krízový stav a lekári museli nastúpiť. Pohneval som si všetkých lekárov! Možno, že nie, možno to pochopili… To sa hocikto nerozhodol. Zoberte si, aký stav bol v daňovej správe. Skolaboval celý informačný systém. Ja som požiadal poslancov, aby vytvorili monitorovaciu skupinu, aby povedali, ako ďalej. Padla vláda, musel som zostavovať novú vládu, to naozaj nebolo jednoduché. Tým, že pani premiérka dala hlasovať o svojej dôvere pri hlasovaní o zákone, tým som ju nemohol poveriť vedením vlády po tom, ako odstúpila. Čiže nastalo vákuum, ako zostaviť vládu, politické strany sa nevedeli dohodnúť. Mal som s nimi niekoľko rokovaní. Nedalo sa s nimi rozprávať, lebo každý mal iný názor.
V podstate to bola vtedy ústavná kríza. Ako ste ju vyriešili?
Až keď som si zavolal predsedov politických strán a povedal: „Páni predsedovia, dávam vám termín, do zajtra mi prídete povedať, ako bude vyzerať vláda, inak zostavím úradnícku vládu. Po niekoľkých hodinách prišli s návrhom na zmenu ústavy, že ju hneď príjmu. To veru neboli jednoduché chvíle, také nemal ani jeden prezident. Vezmite si napríklad príchod maďarského prezidenta do Komárna, keď som povedal: „Nie!“… A dohodol som sa s premiérom aj s ministrom vnútra, že pána prezidenta Sólyoma na Slovensko nepustíme. To neboli jednoduché rozhodnutia, také naozaj nemal ani jeden prezident! A čo sa stalo? EÚ, Benátska komisia, všetci potvrdili, že moje rozhodnutie bolo správne. A to ešte bolo mnoho iných rozhodnutí, o ktorých občania ani nevedia, keď som sa musel rozhodnúť sám.
Bolo to teda veľmi zvláštne pôsobenie vo funkcii. Počas vašej druhej kadencie sa totiž opäť menili vlády – dokonca dva razy. V roku 2010 zvíťazila opäť pravica, na čele vlády bola paradoxne vaša protikandidátka z prezidentských volieb Iveta Radičová. Ako ste s ňou spolupracovali ako prezident s premiérkou?
Tam bol prvý problém, že na stretnutie s predsedami strán zavolám pani Radičovú alebo pána Dzurindu. Lebo on bol predseda strany a ona iba volebná líderka. Vtedy som povedal, nie, príde pán Dzurinda, on je predseda strany. Vtedy mi aj ďakoval, že som ho zavolal, na čo som mu povedal, že je to normálne, lebo je predsedom strany a zodpovedá za stranu naďalej. Predtým som poveril zostavením vlády pána Fica ako predsedu víťaznej strany, no jemu sa vládu nepodarilo zostaviť, takže koaličnú vládu potom zostavovala pani premiérka.
Ako sa vám s ňou spolupracovalo?
Samozrejme, že bola v pozícii, ktorú nikdy nerobila. Jej predstava celkom jasná nebola. Na druhej strane chcem povedať, že sme sa často navštevovali. To musím zdôrazniť, že ak bol nejaký problém vo vláde alebo iný – lebo ona tie problémy mala, a mala ich dosť, najmä z pohľadu širokej koalície, kde bolo ťažké zosúladiť rôzne názory – tak sme mali časté stretnutia. A vôbec nemôžem povedať, že by to nejako zle fungovalo. Vážil som si, že vždy prišla, keď mala problém a spolu sme sa dohodli. Taký jeden problém bol napríklad na ministerstve obrany, to bol naozaj veľký problém a ja som ju v tom podporil, preto som súhlasil aj s odvolaním ministra, lebo tie kauzy s odpočúvaním, ktoré sa tam vyskytli, to boli vážne dôvody. Problémom potom bolo aj to, koho poveriť.
Bolo správne, že ste nakoniec poverili samotnú premiérku vedením rezortu obrany?
Určite. Z politickej strany, kde bol pán Galko, som nemohol poveriť nikoho, lebo by to bolo takto „fungovalo“ ďalej. Pani premiérka už mala na starosti jeden rezort ako poverená, no nič iné mi nezostávalo, ako ju poveriť aj vedením rezortu obrany, keďže sa už skôr začala venovať problematike tohto rezortu. Opakujem, na všetkom podstatnom sme sa dohodli. Tam bol veľký problém, lebo pán minister Galko zlikvidoval skoro celú armádu. Dnes by sme nemali jediný tank, jedinú helikoptéru, jediné lietadlo. On pripravil aj so svojim štátnym tajomníkom Ondrejcsákom plán likvidácie slovenskej armády! Vtedy som ministrovi povedal, že ak to nezmení, tak ho zažalujem za sabotáž. Čiže to boli veľmi ťažké časy.
Bol to aj jeden z dôvodov, prečo padla Radičovej vláda?
Áno, určite, ale tých dôvodov tam bolo, samozrejme, viac. Najmä postoje SaS boli často úplne odlišné, ako mali zvyšní koaliční partneri, tvrdo proti nim boli napríklad predstavitelia KDH, ale aj z SDKÚ. Problémy tejto nesúrodej koalície bolo naozaj potrebné riešiť. Bolo len nešťastím, že vláda padla takou formou, akou padla. Premiérka ma predtým informovala, že sa chce vzdať svojej funkcie. Povedal som jej: „Nie, nerobte to. Nerobte to, lebo nie je obdobie na to, aby vláda teraz padla“, ale o dva týždne ma neposlúchla a urobila to, čo urobila a ja som bol práve v tom čase na zahraničnej ceste. Požiadal som ju totiž, aby rokovala s Ficom. Pýtal som sa, či rokovala, že nie. Hovorím: „Rokujte, vláda nemusí padnúť“, no to rokovanie sa neuskutočnilo a vláda padla. Možno, keby som v tom čase nebol mimo republiky, tak pri osobných stretnutiach s ňou by som sa s ňou možno dokázal na niektorých veciach dohodnúť, ale bol som mimo.
V roku 2012 sa opäť dostal k moci Robert Fico, takže zrejme ste túto zmenu uvítali aj ako hlava štátu. Bola to pre vás pozitívna zmena?
Pre mňa to bolo pozitívne najmä v tom, že vládna kríza sa upokojila a že budeme mať legálne a legitímne zostavenú vládu po legitímnych predčasných voľbách. Pre mňa, ale myslím si, že aj pre celú spoločnosť bolo dobré, že SMER vyhral takýmto spôsobom. Lebo predstava zasa nejakej širokej koalície, kde by mali byť spolu tvrdí pravičiari s tvrdými liberálmi, či s kresťanskými politikmi, to by nebolo vôbec jednoduché. Tá kompaktnosť tam nikdy jednoznačná nebude, čiže z tohto pohľadu to, že prišiel Fico s tým, že je schopný sám zostaviť vládu, problém politických hádok vylúčilo. Tým sa predišlo aj pre samotné politické strany vnútrostraníckym hádkam, ktoré boli prakticky na programe dňa v čase širokej pravicovej koalície. Nakoniec to vidíme dnes, keď sa postupne rozpadávajú niektoré stranícke štruktúry, či už SDKÚ, OĽaNO alebo aj KDH, odkiaľ odchádzajú jednotlivci s inou predstavou, akú malo vedenie týchto strán. To, čím argumentujú často niektorí politológovia aj novinári, že tu vládne jedna strana, že sa vracajú časy ako za komunizmu, to je totálny nezmysel! Pretože za komunizmu bola len jedna strana a musela mať 99-percentnú účasť na voľbách a prakticky všetky hlasy išli Komunistickej strane, ako jedinej politickej strane, hoci formálne tu ešte existovali dve-tri naozaj marginálne strany, ktoré však boli de facto „pobočky“ KSČ. Dnes kandiduje veľa politických strán a každý občan si môže vybrať, ktorú chce. Ak si teda väčšina vybrala SMER, dali mu ľudia dôveru a ostatné strany odsunuli nabok. Preto opakujem, je to nezmysel, aby sa dnes hovorilo o vláde jednej strany tak, ako za socializmu. Nie je to pravda.
- Reklama -
