Ako ste sa dostali do veľkej politiky? Je známe, že v roku 1990 ste vstúpili do VPN, kde ste pôsobili na miestnej úrovni v Spišskej Novej Vsi. Tušili ste už vtedy, že sa raz ocitnete vo veľkej politike?
Moja cesta do vrcholovej politiky viedla od radového učiteľa cez funkciu riaditeľa učilišťa, prednostu Okresného úradu v Spišskej Novej Vsi, ústredného tajomníka HZDS v Bratislave až na post ministra vnútra. Táto cesta bola možná jedine preto, že v spoločnosti nastali veľké zmeny a menil sa spoločenský systém. Ja som sa angažoval od začiatku v Učiteľskom fóre a neskôr vo VPN a HZDS. Nikdy som nepredpokladal, že sa dostanem tak vysoko v politike, ale vtedajšia doba a zmeny, ktoré nastali v spoločnosti, potrebovali nových ľudí nezaťažených minulosťou. Vznikla – ako to ja nazývam – skupina „uličných politikov“, tých, ktorých do postov posunula ulica.
Ako si spomínate na moment, keď sa delilo VPN, pretože vy ste sa priklonili k skupine, ktorá založila HZDS. Čo vás k tomu viedlo?
Keď sa delilo VPN bola to doba politického kvasu a ľudia na čele VPN strácali kontakt s ulicou, masami, ktoré chceli zmeny v spoločnosti. VPN začalo stagnovať, strácalo dych, vznikali vnútorné spory, čo ľudia prijímali negatívne. Novú nádej predstavoval Vladimír Mečiar, ktorý vedel majstrovsky oslovovať ľudí, a to bez pohľadu na to, aké mali vzdelanie, ale aj inteligenciu a kultúrne inštitúcie – umelcov. Bol som členom okresného predstavenstva VPN v Spišskej Novej Vsi a dostávali sme informácie od vtedajších poslancov (Belušová , Hübel starší, Kováč, Kato…). Pani Belušová bola predsedníčkou OP VPN ( na základe týchto informácií sme zvažovali ako pokračovať ďalej). Časť okresného predstavenstva sa rozhodla, že podporí prúd Vladimíra Mečiara a založí HZDS v okrese. Ja som bol v tej skupine. Za predsedu OP HZDS kandidovala pani Belušová a ja. V tajných voľbách ma zvolili za predsedu OP HZDS a tu sa začala moja politická kariéra.
Ako došlo k tomu, že vás oslovili v súvislosti s funkciou ministra vnútra? Bolo to uprostred volebného obdobia počas tretej Mečiarovej vlády v auguste 1996 a nahradili ste Ľudovíta Hudeka. V minulosti ste vo svojej profesnej kariére podobnú problematiku nikdy nevykonávali. Cítili ste sa na to?
Od roku 1995 som pôsobil v Bratislave ako ústredný tajomník HZDS, riadil som činnosť hnutia a staral sa o vnútrostranícku prácu so štruktúrami HZDS. Myslím si, že som svoju prácu vykonával zodpovedne a získal som si dôveru vedenia HZDS. Práve v tom čase prepukla kauza odpočúvania medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a riaditeľom SIS Ivanom Lexom. Médiá a vtedajšia opozícia podporovaná zo zahraničia vytvorila silný tlak na HZDS a došlo k výmene ministra vnútra. Vzhľadom na skutočnosť, že to bolo v polovici volebného obdobia, výber padol na mňa ako tajomníka HZDS, bývalého prednostu OÚ v Spišskej Novej Vsi s prihliadnutím na to, že som mal skúsenosti s prácou v štátnej správe (časť MV je verejná správa ) a v policajnej oblasti mi mal pomáhať štátny tajomník Ladislav Polka, ako bývalý policajt a zakladateľ policajných odborov. Táto spolupráca sa osvedčila a rezort vnútra sme úspešne doviedli do konca volebného obdobia.
Vo svojej funkcii ste boli vyše dva roky až do konca roku 1998. Počas nich ste sa nevyhli v tom čase mimoriadne medializovanej kauze tzv. zmareného referenda. Na pripomenutie, išlo vtedy na jar v roku 1997o vypísanie referenda o našom členstve v NATO v súvislosti s čím Michal Kováč vypísal tri otázky a spojil to aj so štvrtou o priamej voľbe prezidenta, s čím súhlasil vtedy aj Ústavný súd SR, že to má byť na jednom lístku. Vy ste napriek tomu vydali hlasovacie lístky iba s tromi otázkami. Toto referendum sa však uskutočnilo v chaose, keď niekde mali lístky s tromi, niekde so štyrmi otázkami a vy ste vtedy na seba prevzali priamu politickú zodpovednosť. Ústredná volebná komisia nakoniec vyhlásila referendum za zmarené. Prečo to tak bolo?
Ako som už spomínal, bola to doba veľkých zmien a politického boja o dosiahnutie našich politických cieľov. Opoziční poslanci silno podporovaní zo zahraničia (aj finančne) sa zoskupili okolo vtedajšieho prezidenta Michala Kováča a využívali jeho postavenie na presadzovanie svojich zámerov. Už vtedy sa pripravoval scenár ako odstrániť HZDS z politickej scény (model „spojme sa všetci proti jednému“). HZDS malo inú predstavu o hlave štátu a už vtedy sa vedelo, že najlepším kandidátom pre HZDS je Vladimír Mečiar. V tejto atmosfére 14.2.1997 bolo v NR SR prijaté uznesenie o vykonaní referenda o členstve SR v NATO a chceli sme , aby sa občania v referende vyjadrili. Vzhľadom na skutočnosť, že prezidentovi sa končilo volebné obdobie a prezident ako hlava štátu sa podľa ústavného zákona volil v NR SR, kde by kandidát opozície neprešiel, opozícia spolu s Michalom Kováčom pripravila referendum s jednou otázkou o priamej voľbe prezidenta, čo zasa nevyhovovalo HZDS. Michal Kováč ako prezident SR vtedy spojil obidve referendá ( jedno s tromi otázkami a jedno s jednou otázkou) do nového referenda so štyrmi otázkami. Toto sa stalo predmetom právnych názorov, podľa môjho názoru prezident týmto obmedzil právo občanov slobodne sa vyjadriť k jednej alebo k druhej problematike ( čl. 30 Ústavy SR ). Vzhľadom na vzniknutú situáciu sme sa listom obrátili na prezidenta, aby sa konali dve referendá v jeden deň, jedno s tromi otázkami a jedno s jednou otázkou a zároveň sme sa obrátili na Ústavný súd, či prezident neprekročili svoje kompetencie. Pochopenie u prezidenta sme nenašli, a tak sa čakalo na nález US. Nález ÚS bol zverejnený 21.5.1997, kde sa medziiným konštatovalo, že príloha prezidentovho rozhodnutia o vypísaní referenda odporuje zákonu o spôsobe vykonania referenda, a keďže štátny orgán môže konať jedine v súlade s Ústavou SR a zákonmi, bolo rozhodnuté distribuovať hlasovacie lístky s tromi otázkami, čo vyvolalo búrlivú reakciu opozície. Referendum prebehlo, ale nebolo úspešné pre nízku účasť voličov. Všetko ostatné je a bolo už len vytĺkanie politického kapitálu.
Prokurátor Michal Barila vás vtedy obvinil z trestných činov marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda a tiež v falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery. Navyše Ústavný súd vtedy vyhlásil, že Ministerstvo vnútra SR porušilo ústavné právo občana Ivana Šimka, ktorý vtedy podnet dal, zúčastniť sa na referende. Ako s odstupom času toto celé hodnotíte? Dostali ste priamo pokyn od Vladimíra Mečiara, že to celé má takto prebehnúť, alebo ako to vlastne bolo?
Následné právne aj politické kroky boli dôsledkom politického boja. Čo sa týka pokynov na uskutočnenie referenda s tromi otázkami, bolo prijaté uznesenie vlády SR aj NR SR a ja ako minister vnútra som bol týmito uzneseniami viazaný.
Ľutujete s odstupom času, že ste sa stali vtedy významnou súčasťou hry, ktorá neumožnila občanom vyjadriť svoj názor na priamu voľbu prezidenta? Vieme, že vo februári 1998 také referendum nakoniec prebehlo, no neúspešne. Vieme, že v roku 2003 ste vyjadrili za toto celé ľútosť, keď ste opúšťali HZDS. Ako to teraz vnímate?
S odstupom času môžem iba konštatovať, že v dôsledku nekompromisnej a neobjektívne vedenej politickej kampane okolo referenda 1997 sa situácia zbytočne zdramatizovala, lebo podľa môjho názoru by aj referendum so štyrmi otázkami bolo neplatné, podobne ako bolo neplatné aj referendum vo februári 1998. Preto som sa v roku 2003 vyjadril, že ma to mrzí a ospravedlňujem sa občanom SR za spôsobený stav, ktorý vznikol. Celá kauza referendum 1997 je determinovaná dvoma rovinami. Prvou je politická rovina, založená na politickej zodpovednosti HZDS a mojej politickej zodpovednosti ako ministra vnútra SR. K tejto zodpovednosti som sa verejne prihlásil 21.5.1997 po vydaní nálezu ÚS. Druhou je právna rovina a tá je obsiahnutá v protichodných názoroch právnych inštitúcií (ÚS a Najvyšš ísúd SR). O nich môžu rozhodnúť len príslušné inštitúcie.
Počas vášho funkčného obdobia ste sa nevyhli ešte jednej kauze v súvislosti s pridelením finančných prostriedkov Záchrannému systému Slovakia, ktorý vtedy viedol automobilový pretekár Dodo Studenič. Bolo to v auguste 1998, teda tesne pred skončením volebného obdobia. Po vleklých súdnych sporoch sa celkové náklady sa pre rezort vnútra za túto kauzu vyšplhali do roku 2006 až na pol miliardy slovenských korún. Čo by ste teraz s odstupom času vedeli povedať o tejto kauze?
Pokiaľ ide o Záchranný systém Slovakia, môžem povedať len toľko, že finančné prostriedky, ktoré sa prerozdeľovali z vytvoreného fondu poisťovní na Slovensku a ktoré rozdeľovalo po zmene nie ministerstvo financií, ale MV SR vzhľadom na skutočnosť, že záchranné zložky pôsobili pri MV SR (Horská služba, Červený kríž, Záchranný systém Slovakia, vodná záchranná služba, letecká záchranná služba…) a vtedy ešte nebol účinný zákon o Integrovanom záchrannom systéme (IZS), mal mať na základe uznesenia vlády SR Záchranný systém Slovakia pridelenú na rok sumu vo výške cca 80 miliónov SK. Ja som len listom potvrdil, že takéto uznesenie bolo prijaté a bolo potrebné zmeniť uznesenie vlády a prijať nové prerozdelenie prostriedkov z poistného rezervného fondu. Finančné prostriedky neboli zo štátneho rozpočtu.
Neskôr ste boli v parlamentných voľbách v roku 1998 zvolený za poslanca NR SR za HZDS, hoci už v úlohe opozičného politika. Zopakovalo sa to aj v ďalších voľbách v roku 2002, no vtedy sa už začali isté nezhody s lídrom HZDS Vladimírom Mečiarom, ktoré vyvrcholili v roku 2003, keď ste viacerí kľúčoví členovia HZDS na čele s Vojtechom Tkáčom – presne 11 – hnutie opustili a založili ste Ľudovú úniu. Prečo sa tak stalo?
V živote sa všetko mení a vyvíja, aj politické názory sa menia na základe určitých poznatkov a skutočností. V roku 2003 doba dozrela na riešenie, ktoré sme videli v zmene smerovania HZDS, preto sme sa najskôr snažili vyvolať diskusiu na mimoriadnych snemoch, snaha však nevyšla, a tak sme to riešili založením nového politického subjektu. Tomu však chýbal charizmatický vodca typu Mečiara.
Ľutujete, že ste niekedy vstúpili do HZDS? Ľudová únia totiž neskôr neuspela vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2004, na čo Vojtech Tkáč odstúpil z postu lídra strany a vy ste ju po ňom prebrali. Pritom Vladimír Mečiar vás všetkých považoval za zradcov a vyzýval vás, aby ste odišli z parlamentu. Prečo vaše zoskupenie neskôr neuspelo?
Nikdy som neľutoval a ani neľutujem, že som vstúpil do HZDS, veď HZDS dokázalo uskutočniť a realizovať mnoho cieľov, o ktorých sa nám predtým ani nesnívalo. Som presvedčený, že každý, kto robí, urobí aj chyby, to len tí, čo večne kritizujú, nie sú schopní pochopiť a neustále dehonestujú prácu iných.
Po roku 2006 ste sa z veľkej politiky vytratili a začali ste sa venovať podnikaniu. Bol to veľký skok pre vás? Boli ste v podnikaní úspešný?
Z veľkej politiky som odišiel ako všetci, ktorí už stratili možnosť kandidovať za niektorý politický subjekt, ktorý by mal šancu dostať sa do parlamentu. Aj keď niektoré ponuky boli, ja som sa rozhodol skončiť s politickým životom. Vrátil som sa domov a začal som hľadať možnosť uplatnenia sa v podnikaní. Otvoril som si predajňu poľovníckych a rybárskych potrieb, zriadil som krytú strelnicu pre verejnosť, a najmä pre mladé talenty v olympijskom streleckom športe a podnikať som začal aj v poľnohospodárskej prvovýrobe. Všetky tieto podnikateľské aktivity fungujú dodnes. V rámci podnikania môžem uplatniť svoje skúsenosti, čo ma uspokojuje.
Napriek tomu ste aktívny v lokálnej politike, po komunálnych voľbách v roku 2014 ste sa stali členom Mestského výboru č. 9 – Telep, Modrý vrch v Spišskej Novej Vsi. Čomu sa tam venujete?
V lokálnej politike pôsobím len okrajovo, lebo po odchode z veľkej politiky som musel riešiť množstvo súdnych sporov, týkajúcich sa ochrany mojej osoby a snažil som sa očistiť svoje meno, ktoré bolo médiami značne pošramotené. V rámci pôsobenia Mestského výboru č. 9 – Telep sa snažím podporiť požiadavky občanov a využívam skúsenosti získané počas pôsobenia v politike.
Neťahá vás to predsa len naspäť do veľkej politiky?
Do veľkej politiky ma to neťahá, pretože doba sa podstatne zmenila a éra „uličných politikov” je už za nami. Ja som typ revolucionára, ktorý má rád zmeny v spoločnosti, ale dnešná politika je len o hasení problémov, ktoré sa nám servírujú v súvislosti so zmenou spoločenskej situácie a účasťou v NATO a EÚ.
Určite sledujete súčasný vývoj vo svete a, najmä, v Európe. Ako vnímate ako bývalý minister vnútra súčasnú utečeneckú krízu?
Pokiaľ sa mám vyjadriť k utečeneckej kríze, tak jednoznačne musím podporiť vyjadrenia, ktoré hovoria, že tento stav spôsobil vojnový konflikt v severnej Afrike (Arabská jar, Sýria a iné). Niekto za tento stav nesie zodpovednosť a mal by sa postarať o to, aby sa nové tzv. demokracie vedeli postarať o svojich občanov. Nie je umenie niečo rozbiť, ale umenie je nájsť kompromis v záujme ľudí, aby nemuseli opúšťať svoje rodné krajiny. V týchto krajinách je potrebné nastoliť spoločenský poriadok, ktorý by vyhovoval občanom a dal im šancu dôstojne prežiť. Preto ani nátlak zo strany EÚ o nanútení kvót problém nevyrieši, azda len dočasne, riešenie je totiž v rukách mocných tohto sveta.
Je podľa vás postoj Slovenska, ktoré spoločne s Maďarskom, Českom, Rumunskom a Estónskom odmietlo kvóty, o ktorých rozhodli lídri EÚ, správny?
Súhlasím s postojom vlády SR a som rád, že stojíme za svojím presvedčením, aj keď sa to niekomu nemusí páčiť. Budúcnosť nám dá za pravdu, len potom si to privlastnia iní.
Ako sme podľa vás pripravení na prijímanie utečencov? Kedysi ste mali túto problematiku ako minister vnútra na starosti. Sme pripravení podľa vás prijať aj viac ľudí, ako nám určujú kvóty?
Slovensko pre utečencov nie je konečnou stanicou, veď na Slovensku (v Spišskej Novej Vsi a okolí je plat cca 400 € a toľko dostane utečenec ako podporu v Nemecku). To sú rozdiely, ktoré je potrebné vyriešiť. Už sa nemôžeme hrať na starú Európu a mladú Európu, buď je to Európa a potom sme si všetci rovní, a takto sa aj budeme správať k vzniknutým problémom. Slovensko je pripravené na prijatie určitého počtu utečencov a operatívne to vieme riešiť, lebo máme na to dostatok možností a skúsený štátny aparát, ako aj politickú vôľu. Je len potrebné riešiť veci s chladnou hlavou a navzájom sa neobviňovať. Tí čo najviac kričia, obyčajne najmenej pomáhajú.
Keby ste sa mali obzrieť za svojím pôsobením v politike, ako by ste ho s odstupom času zhodnotili?
Moje pôsobenie v politike s odstupom času hodnotím ako štandardné, primerané danej dobe a možnostiam, ktoré vtedy boli. Bolo to ťažké obdobie, keď sa formoval nový štát, keď sme sa museli popasovať s novo sa tvoriacimi mafiami a vytvoriť funkčný systém ekonomický, politický a spoločenský. S odstupom času môžem povedať, že sa nám to podarilo, veď výsledky sú nespochybniteľné. Každý si môže na to vytvoriť svoj názor, ja vychádzam z osobných skúseností a z daného stavu v našom, konečne vlastnom štáte.
