Minulý týždeň sme si pripomenuli výročie teroristických útokov z 11. septembra 2001. Aké dedičstvo nám priniesla politika USA uskutočňovaná po 11. septembri?
Pre všetkých rozumných ľudí sa stane 11. september naveky míľnikom, ktorý priviedol na svet agresívnu politiku amerických neokonzervatívcov. Politiku, ktorá produkuje predovšetkým obmedzených a ovládateľných štátnikov a politikov, masívnu propagandu, farebné revolúcie a zástupné vojny. Ľudia reagujú na tento stav masívnou podporou ľavicových strán a hnutí alebo strán a hnutí s tradicionalistickou identitou, čo rozdeľuje našu spoločnosť ešte viac. Ide teda o dedičstvo mimoriadne neblahé.
V súčasnosti sa hovorí o zapojení Ruska do bojov v Sýrii. Čo to znamená a môže to spôsobiť porážku Islamského štátu? Ako na to reagujú susedné štáty?
Rusi by nikdy neprikročili k rozsiahlej operácii na Blízkom východe bez konzultácií so Spojenými štátmi. Všetci globálny hráči totiž musia brať do úvahy aj svoje ostatné záujmy (Rusko hlavne terajšiu farebnú revolúciu v Moldavsku a Macedónsku, vzťahy s ropným kartelom OPEC a tak ďalej). Všetky veľké posuny zahraničnej politiky preto musíme vnímať najmä ako výsledok chladnej kalkulácie, hrubého nátlaku a konského handliarstva medzi globálnymi hráčmi.
Objavili sa správy o rokovaní medzi Ruskom a Saudskou Arábiou. Je možné, aby Saudskoarabi našli k Rusku cestu, keď sú nahnevaní na USA pre dohodu s Iránom? Čo táto dohoda s Iránom na Blízkom východe doteraz spôsobila?
Saudskoarabi už veľakrát dokázali, že sú dokonale poslušným nástrojom Spojených štátov. Rusov však k rokovaniam s nimi tlačia stagnujúce ceny ropy, ktoré negatívne ovplyvňujú ich ekonomickú výkonnosť a tým brzdia priemyselné aj vojenské programy. Dohodu s Iránom potom môžete chápať zase len ako cynickú frašku. Pretože aj keď vyhrá prezidentské voľby v Spojených štátoch v roku 2016 John Elliot Bush alebo Hillary Clintonová, táto zmluva bude do roka a do dňa anulovaná a ťaženie proti Iránu bude pokračovať. A Saudská Arábia nie je ani zďaleka jediným neoblomným nepriateľom Iránu v tamojšej oblasti.
Ako to teraz vlastne vyzerá v Jemene?
To je len ďalšie dejstvo tejto cynickej a surovej frašky. Bývalého prezidenta Hadiho, ktorý bol poslušným nástrojom Saudoarabov, v podstate vyhnalo všeľudové povstanie (vyhnali ho nielen ibaditskí Hútiovia, ale aj sunnitskí obyvatelia Jemenu, ozbrojené sily, bezpečnostné zložky, jednoducho všetci). Tým dali jasne najavo (ako to Jemenčania už veľakrát dokázali), čo si myslia o americkom a saudskoarabskom protektoráte. Napriek tomu, čo sa píše v médiách, americké drony vraždia v Jemene jeho obyvateľov po boku Saudoarabmi vedenej sunnitskej koalície. Aj tu sme svedkami rozdeľovania spoločnosti. Hútiovia sú tí zlí a proti nim je teraz potrebné poštvať sunnitov. Ako v Sýrii, ako v Líbyi, ako na Ukrajine. Keby im nestačili vlastné sily, vypomôžeme vyškolením, vyzbrojením a financovaním celých oddielov teroristov.
Sýrsky chargé d’affaires v Prahe Bašár Akbik povedal, že prostriedky, ktoré poskytujú európske štáty na jedného utečenca, pokryjú potreby minimálne šiestich až siedmich utečencov v ich vlasti – Sýrii. Keby im štáty adresne pomohli, mohli by zostať vo svojej kultúre, vo svojej vlasti a nemuseli by utekať do Európy. Čo si o tom myslíte?
Pán Akbik má úplnú pravdu. V situácii, keď Európska únia už viac ako štyri roky uplatňuje plošné embargo na dovoz čohokoľvek do Sýrie, čím trpí predovšetkým a hlavne nevinné civilné obyvateľstvo, nemôžeme pochybovať o intenciách Európskej únie voči Sýrii. Či už sú postoje jednotlivých členských krajín Únie akékoľvek (Česká republika patrí k tým najzdržanlivejším), v konečnom dôsledku je to predovšetkým úniová zahraničná politika, ktorá vyháňa Sýrčanov z ich domovov a ženie ich do tej istej Európskej únie. Sebadeštruktívne počínanie európskych politikov – najmä Angely Merkelovej – je viac než očividné a vysvetliteľné iba vyšinutím zmyslov alebo neobyčajne tvrdým vydieraním. Vinu za humanitárnu krízu v Sýrii a v Iraku pripisujem jednoznačne Spojeným štátov a Európskej únii, a preto ich už naďalej nemôžem považovať za svojich spojencov.
Prečo sa do riešenia utečeneckej krízy viac nezapoja arabské či moslimské štáty? Akbik sa čudoval, prečo Američania, Saudoarabi alebo Katarčania neprijmú aspoň menšiu časť migrantov. Podľa neho je to poľutovaniahodné…
Pán Akbik volí diplomatické slová. Vie veľmi dobre, že Saudoarabi a Katarčania, ale aj Turci nie sú súčasťou riešenia, ale súčasťou problému. Prečo by pomáhali iným, keď nás teraz konečne dostali s pomocou svojej politiky (riadenej Spojenými štátmi) pod značný tlak, kde môžu určovať svoje podmienky nejednotnej Európe stojacej tvárou v tvár doposiaľ prevažne virtuálnej hrozbe utečeneckej krízy? Buď sa Európa rýchlo spamätá, podrobí dôkladnej revízii svoje takzvané „transatlantické záväzky“, ktoré nás doviedli tam, kde teraz sme, a dôrazne sa zasadí o okamžité ukončenie subverzie Iraku, Líbye a Sýrie, alebo sa z nás do piatich rokov stane len rýchlo chudobnejúca hračka v rukách globálnych hráčov, ich satelitov a benzínových púmp, ktorí sú prezlečení za štáty. To je to, čo je na celej veci poľutovaniahodné – pre nás.
Pokiaľ ide o utečencov z Afriky, čo sú to za ľudia?
Zo všetkého trochu. Väčšinou oportunisti, ktorí to skrátka idú skúsiť. Doma ich nečaká žiadne šťastie, takže niekto im dal peniaze (odkiaľ by ich inak väčšina z nich mala), kontakt na prevádzačov a pašerákov ľudí a vidinu pohodlného života. Naša vlastná hlúpa politika deštrukcie Líbye odstránila hlavnú prekážku v ich ceste – líbyjské bezpečnostné zložky, ktoré ich chytali a hromadne repatriovali. Vieme, kto sú tí prevádzači, poznáme ich trasy aj finančné toky a aj napriek tomu – úplne prekvapivo – nedokážeme alebo nechceme týmto ľuďom zabrániť ilegálne prekračovať naše hranice. Namiesto okamžitej spoločnej bezpečnostnej operácie sa hádame o kvóty. Namiesto odstránenia hlavnej príčiny africkej imigračné vlny – rozvrátenej Líbye – premieľame triády o ľudských právach a humanite. Dokážeme ešte chrániť naše práva a záujmy i práva a záujmy našich detí a našej krajiny? Až sem nás doviedla slávna Európska únia.
Ako by sa mal podľa vás riešiť problém s utečencami? Dá sa to? Chce to vôbec niekto riešiť, keď Angela Merkelová vyhlasuje, že majú dvere otvorené? Nie je to niečí zámer?
Obávam sa, že ste si sami odpovedali. Nielen my, ale stále viac Nemcov je presvedčených, že Angela Merkelová už dávno nepracuje pre Nemeckú spolkovú republiku. Ako to súvisí s kauzou jej odpočúvania zo strany NSA? K prvej časti otázky len zopakujem: je potrebné riešiť príčinu, nie následok. Kým sa budeme pokojne prizerať, ako Spojené štáty s asistenciou európskych úniových či národných predstaviteľov rozvracajú ďalšie a ďalšie štáty, nikdy túto otázku nevyriešime. Kľúč je v nás ľuďoch. Politici, sčasti skorumpovaní mocou, peniazmi a vydieraním a sčasti umlčaní, ju za nás nikdy nevyriešia.
Pán Akbik tiež povedal, že niektoré arabské štáty, najmä Saudská Arábia a Katar, podporovali front an-Nusra a organizáciu Islamský štát (Daeš), poskytli im financie, zbrane aj bojovníkov. Turecko im umožnilo budovať základne a tábory na tureckom území, kde ich cvičilo za prítomnosti expertov zo spravodajských služieb západných krajín a umožnilo im preniknúť na územie Sýrie. Je to pravda?
Odpoviem vám niekoľkými otázkami. Po prvé: Je možné, aby v dobe sofistikovaných satelitov, ktoré prečítajú značku cigariet ležiacich na stole, aby v dobe odpočúvania a kontroly elektronickej pošty vznikol, zorganizoval, vycvičil a vyzbrojil sa armádny zbor z viac ako 30 000 mužov? Ešte k tomu na území výlučne kontrolovanom do roku 2009 Američanmi bez toho, aby si to všimli?
Po druhé: Je možné, aby v tejto dobe jedného bankového systému kontrolovaného prevažne americkými bankami prúdili peniaze veselo na účty teroristov z Islamského štátu, Nusry, Slobodnej sýrskej armády a ďalších? Vieme, že keď ide o zastavenie prevodov a zmrazenie aktív celých štátov a ich zákonných vlád (napríklad Irak, Líbya a Sýria), dá sa to zvládnuť za niekoľko hodín. A tu sa to nedá? Alebo skôr niekto nechce?
Po tretie: Je možné, aby v dobe precízne navádzanej leteckej munície niekto takzvane „intenzívne bombardoval“ Islamský štát a táto organizácia namiesto toho, aby po nej zostala len diera v zemi, stále silnela?
Domnievam sa, že v žiadnom prípade.
Petr Markvart je vyštudovaný právnik. V 2. polovici 80. rokov pracoval v podniku zahraničného obchodu Technoexport, okrem iného ako obchodný referent realizácie petrochemických investičných celkov v Iraku a asistent generálneho riaditeľa. V rokoch 1989 až 1995 pôsobil v Sýrii ako riaditeľ blízkovýchodnej expozitúry – pre Technoexport Praha, neskôr pre nemeckú spoločnosť Südrohrbau Ingolstadt. V rokoch 1998 až 2001 pracoval pre kanadskú firmu Macdonald Engineering Group Calgary ako riaditeľ jej dcérskej spoločnosti v Nigérii. Od roku 2002 pôsobí v leteckom priemysle ako konzultant pre krajiny západnej Afriky.
autor: Lukáš Petřík
