Z VEDCA POLITIK
Vyštudovali ste SVŠT v Bratislave, ste stavebný inžinier, málokto však vie, že ste po škole začali pracovať v Bratislave v Krajskom projektovom poľnohospodárskom ústave a neskôr na Slovenskej akadémii vied až do roku 1962. Prečo ste nezostali v Bratislave?
Je to celé zaujímavé. Keď sa človek ožení a nemá byt, tak nechá aj akadémiu. Na Slovensku vtedy fungovali tzv. umiestenky. Na Slovenskú akadémiu vied (SAV) som sa dostal tak, že som sa na tom dohodol s akademikom Otom Dubom, ktorý bol vtedy aj dekanom Stavebnej fakulty SVŠT. Hoci v Krajskom projektovom ústave som mal veľmi dobré miesto a jeho riaditeľ ma nechcel pustiť, ja som v projekcii robiť nechcel. Chcel som ale zostať v Bratislave a akademik Dub mi pomohol tak, že vypísali súbeh na obsadenie miesta asistenta, tento súbeh som vyhral a začal som pracovať na SAV, práve na Vodnom diele Gabčíkovo – Nagymaros. Mali sme už vtedy model dnešného kanála, kde som skúmal prúdnice a iné odborné veličiny. Zaviedol som tam fotografické a filmové metódy, sledovania a vyhodnocovania prúdnic. Bola to vtedy novinka. Obľúbili si ma a presviedčali, akú mám pred sebou úspešnú budúcnosť.
A v čom bol vtedy problém, že ste tam nakoniec nezostali?
Keďže som nemal byt, manželka bývala zvlášť, ja som býval zvlášť, takže nemali sme vtedy kde bývať. Akademik Dub vtedy mojej manželke povedal: „Nežeňte sa za materiálnymi statkami, váš manžel má pred sebou veľkú budúcnosť.“ Lenže ja som potom i tak išiel do Košíc, do VSŽ za Mikulášom Kitkom, ktorý bol vedúcim odboru ostatných investícií. Ten mi povedal: „Keď prídete do Košíc, do šesť mesiacov máte byt, plat vám dáme vyšší ako v SAV.“ Tak som sa vrátil do Bratislavy, manželka, pôvodom z Oravy, nechcela ísť do Košíc, lebo mala v Bratislave dve sestry aj brata, ktorý študoval so mnou, no nakoniec som sa rozhodol nastúpiť do VSŽ do Košíc.
Vaša kariéra teda potom pokračovala v Košiciach, kde ste takmer 13 rokov pracovali vo VSŽ, najprv ako referent, neskôr ako vedúci investičného oddelenia. Ďalej ako vedúci sekretariátu a technický asistent podnikového riaditeľa. V tomto období ste v roku 1964 vstúpili do KSČ. Hoci ste mali svadbu v Modrom kostolíku v Bratislave a aj vaše deti boli pokrstené… Bolo to vtedy kvôli kariére alebo z presvedčenia?
Svadbu sme mali vtedy v Modrom kostolíku tajne. Priznám sa, že s tým členstvom v strane to bolo vtedy z obidvoch dôvodov, teda aj kvôli postaveniu v práci, aj z presvedčenia. Mal som vtedy vo VSŽ šéfa, ktorý bol Čech, volal sa Miroslav Brožek a on ma vtedy pripravoval na funkciu vedúceho investičného oddelenia pre vodu a neskôr aj pre energetiku. Z Ostravy prišiel odborník Ing. Čestmír Matěj zacvičovať do funkcie vedúceho investičného oddelenia. Začínal som teda od najnižšej pozície, postupne som postupoval rôznymi stupňami vyššie a keď prišiel rok 1964, zavolali si ma a oznámili mi, že si ma vytipovali za vedúceho investičného oddelenia. Lenže tam bola podmienka byť členom strany. Išiel som vtedy za pánom Brožkom, ktorý mi vysvetlil, že ma na tú funkciu potrebujú. Keď ale boli previerky, tak som čakal, ako to bude s mojou náboženskou otázkou. On už vtedy totiž vedel, ako sa veci majú, že som „vysporiadaný s náboženskou otázkou“, no nikde to neposúval vyššie a tým to aj skončilo. Nastúpil som do tejto funkcie.
Lenže potom sa pomerne nečakane prihlásil pán farár z rodného Medzeva a ten vám možno tak trochu skomplikoval život. Čo sa vtedy udialo?
Pán farár Dr. Sibert, ktorý ma učil ešte v nemeckej škole v Medzeve náboženstvo, neskôr v slovenskej, tak keď praskol na fare zvon (umieračik), prišiel za mojou mamou a prosil ju, aby sme dali v železiarňach tajne odliať nový zvon. Snažil som sa mu vysvetliť, že to nemôžem. Lenže on presne poznal materiály, presné pomery odlievania jednotlivých kovov, tak na tretíkrát ma prehovoril. Mamke som povedal, že keď ma vyhodia zo zamestnania, tak ma bude mať na svedomí. Zvon sme však úspešne tajne odliali, aj ho posvätili, nikto nepísal vtedy žiadne anonymy, hoci mnohí tušili, odkiaľ „fúka vietor“. Ale čo je najsmutnejšie, tak na tom umieračiku, ktorý oznamuje, keď niekto zomrie – presne podľa tónov sa vie, či zomrel muž, žena, dieťa, dospelý – tak v roku 1984 zomrela moja mamka. Ona sa starala o jeden oltár v Medzeve, otec bol komunista, no mojim rodičom to neprekážalo, že každý mal iné vierovyznanie. Vtedy som bol prvýkrát primátorom Košíc, keď mamka zomrela, a povedali mi, že ak bude mať cirkevný pohreb, aby som si rovno požiadal o uvoľnenie z funkcie. Zasadla potom rodinná rada a všetci sme sa zhodli na tom, že keď je to tak, tak bude iba občiansky pohreb, nie cirkevný. Lenže nový farár v Medzeve sa vtedy tak naštval, že prvý raz v histórii mojej mamke nezvonil umieračik, ktorý som im tam ja tajne zabezpečil. Keď mi potom v roku 1998 zomrel otec, tak som ho nechal aj za mamku pochovať dvomi farármi a umieračik zvonil po rokoch za obidvoch… A samozrejme, že aj moje obidve deti boli tak isto pokrstené. To boli tie paradoxy doby…
V roku 1968 ste podporovali stranícku líniu Alexandra Dubčeka, za čo vám neskôr vtedajšie vedenie VSŽ dalo ultimátum – buď odchod zo strany, alebo z podniku. Pre čo ste sa rozhodli?
Prvým mužom vo VSŽ bol vtedy Emil Rigo, ktorý bol zároveň aj členom predsedníctva ÚV KSČ, a patril spoločne s Vasilom Biľakom medzi konzervatívnych predstaviteľov strany. Bol som už vtedy pripravený stať sa obchodným námestníkom. Michal Hanko bol vtedy podnikový riaditeľ VSŽ, mal som ako technický asistent prevziať funkciu obchodného námestníka po odchode Jána Trebuľu (otca súčasného košického župana – pozn. autora), ktorý vtedy odchádzal pracovať na Kubu. V tom čase bol šéfredaktorom podnikového časopisu Oceľ východu Neuhort, pôvodom bol Čech, mimochodom blízky priateľ Ľubomíra Štrougala. Tento muž si moje vystúpenia v obrodnom procese podrobne zapísal. A následne ich aj odovzdal spomínanému Emilovi Rigovi. V obrodnom procese v roku 1968 ma totiž v mojej neprítomnosti zvolili za predsedu základnej organizácie KSS na investičnom úseku. Bol som vtedy na služobnej ceste vo Švajčiarsku. Čiže zvolili ma, ako som uviedol, za mojej neprítomnosti a nedal som na to ani súhlas. Spomínaný novinár Neuhort, odkladajúc si všetky moje prejavy, si uložil aj tie, v ktorých som kritický voči Emilovi Rigovi. Rigo si ma zavolal a dal mi ultimátum – buď odchod zo strany, alebo z podniku. Vybral som si druhú možnosť. Teda odchod z podniku.
Kde ste po odchode z VSŽ odišli?
Išiel som pôvodne iba na rok za podpredsedu Mestského národného výboru, ktorý mal na starosti všetky mestské služby. Tie boli v tom čase vždy predmetom kritiky. Ťažko sa plnili pre nereálne možnosti ich realizovania. Z tohto dôvodu bola táto funkcia „spravidla iba na rok“. Vtedajší vedúci tajomník Mestského výboru KSS Ján Brondoš, neskôr predseda Krajského národného výboru (KNV) mi však opakovane z roka na rok predlžoval moje pôsobenie. Vzhľadom na dosahované skutočné výsledky. A tak namiesto odvolania som sa stal najdlhšie pôsobiacim podpredsedom v službách od roku 1974 až do roku 1979, čo sa dovtedy ešte nikdy nestalo. Neskôr som sa stal prvým podpredsedom pre ekonomiku a v roku 1983 prvý raz aj primátorom Košíc.
V roku 1983 ste sa stali prvý raz primátorom Košíc a o tri roky na to predsedom Krajského národného výboru, kde ste zotrvali prakticky až do nežnej revolúcie. Aké to boli roky?
Musím povedať, že na Krajský národný výbor (KNV), ktorý riadil v tom čase dnešné dva kraje, Košický a Prešovský, som nechcel ísť. Lenže vedúci tajomník KV KSS Ján Pirč vtedy ostatných presviedčal, že mesto Košice je už dobre rozbehnuté a že ma treba dať na kraj. Aby som to isté, čo som dovtedy robil v meste, robil aj na kraji. Aj vtedy mi to len oznámili, že som bol zvolený. Vtedy mi povedali: „Môžeš teraz robiť celý kraj a mesto si tiež môžeš chrániť.“ … Nemal som šancu odporovať, nastúpil som do novej funkcie, lenže to ešte vtedy netušili, že tak, ako som strážil dovtedy ekológiu v meste, budem ju rovnako strážiť aj na úrovni kraja. Dovtedy sme ozdravili v meste lesoparky, fontány, čiastočne aj mlynský náhon, presadzoval som zatvorenie magnezitky, inými slovami, chránil som čisté mestské životné prostredie. A tak na úrovni kraja sme zastavili výstavbu atómovej elektrárne v Kecerovciach. Bolo to v čase po Černobyle a jasne som vtedy povedal, že chcem mať na stole odborné názory západných expertov z Francúzska a Nemecka, bez nich atómku na východe stavať nebudeme. Preto sme ju aj nerealizovali. Rovnako som zastavil neekologickú výrobu gumárenských urýchľovačov v Chemku Strážske. V roku 1987, keď nastala vo Východoslovenskom kraji kríza s pitnou vodou, pitná voda sa regulovala, napríklad v Košiciach chodili v tom čase deti s litrovou fľašou pitnej vody do školy, hrozila epidémia, preto ako vodohospodársky inžinier som začal využívať všetky vodné zdroje pitnej vody, ktoré boli ešte vo výhľade pre využitie. Tak sa napríklad realizoval prívod vody pre Košice z Medzeva z rieky Bodva za 245 miliónov Kčs, urýchlili sme prívod pitnej vody z vodnej nádrže Starina, opäť pre Prešov a Košice. Pritom na investičnú výstavbu tohto riešenia z Medzeva sme nedostali finančné prostriedky z vlády SR a napriek tomu sme túto stavbu zrealizovali v rekordnom čase 6 mesiacov. Bola to mimoriadna udalosť. Zapojil som napríklad do realizácie aj profesionálnych vojakov z civilnej obrany. Košičania ju veľmi ocenili.
Túto udalosť si v tom čase, vďaka Gorgačovi a jeho glasnosti, všimli aj v Sovietskom zväze a vyslali z Literatulnej gazety spisovateľa, ktorý o tom napísal širokú reportáž, v ktorej ma nazval košickým Gorbačovom.
V tom čase ešte u nás politiku Michaila Gorbačova konzervatívni vedúci komunisti nejako nepropagovali. Ako to teda vtedy celé vnímali vysokí stranícki funkcionári?
Vtedy mi zavolal z Prahy Alois Indra, vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia ČSSR, mimochodom, býval jeden čas tiež v Nižnom Medzeve. Reagujúc na článok spomínaného sovietskeho spisovateľa, sa ma telefonicky opýtal: „Aký Gorbačov? Čo ty máš s tým Gorbačovom?“ Alois Indra považoval Medzevčanov za Nemcov, a preto ani moje snaženie nepodporoval. Napríklad, keď som bol ešte iba primátorom Košíc, vystúpil som na jednej konferencii za účasti Alojza Indru, vtedy som predostrel celý rad zmien pre mesto Košice. Aloiz Indra vtedy povedal: „Rudolf Schuster tu vyhlasuje ,nový‘ Košický vládny program a som zvedavý, čo z toho splní…“ Splnilo sa vtedy skoro všetko, napríklad sme dokončili novú modernú košickú mliekareň. Na dôkaz splnenia môjho programu som poslal Aloizovi Indrovi do Prahy pravú slovenskú bryndzu, keďže mal rád bryndzové halušky. Bryndzu som poslal aj s potvrdením krajského hygienika, že nie je „otrávená“. Neskôr mi odkázal, aby som mu už prestal posielať bryndzu, že mi už verí a že som tam naozaj niečo zmenil k lepšiemu.
A prečo vás teda sovietski novinári nazvali „košickým Gorbačovom“?
Už som to vysvetli, bolo to v čase, keď Košice a celý kraj bojovali s nedostatkom pitnej vody. Bolo potrebné zachrániť mesto a kraj, vystavať nové trasy vodovodov, vŕtať nové zdroje vody. To sme všetko robili bez podpory vlády, ktorá v tom čase bola proti našim riešeniam. Bolo to v roku 1987. Realizovali sme to v súbehu s prebiehajúcou projektovou prípravou. Teda s rizikom. V tom čase na dlh, bez financií, zapojil som do toho vojsko cez civilnú obranu (CO), za čo ma napríklad vtedy „pokarhal“ minister národnej obrany Milan Václavík slovami: „Súdruh Schuster, kto tu velí Československej ľudovej armáde? Ty alebo ja?“ … Na čo som mu povedal, že ja, ale len pokiaľ ide o civilnú obranu kraja. Zabezpečovali sme vtedy pitnú vodu. Nakoniec mi za to dali najvyššie vyznamenanie, lebo sme skutočne zachránili mesto aj kraj. Urýchlili sme, ako som už uviedol, výstavbu vodnej nádrže Starina ako zdroja pitnej vody, čiže urobili sme teda všetko pre záchranu a proti kolapsu kraja na úseku zásobovania pitnou vodou. Spomenutá Literaturnaja gazeta vtedy o tom písala. Redaktor sa však najprv zainteresovaných vypytoval na ich názor, a až na záver dal slovo aj mne, kde mi vzdal kompliment, že ma všetci chválili, a nazval ma preto „košickým Gorbačovom“. Keď sme sa neskôr s Michailom Gorbačovom na túto tému osobne bavili, lebo som dlhé roky pracoval v jeho nadácii, kým neochorel, tak sme sa nad tým pousmiali.
NOVEMBER ’89
30. novembra 1989, teda necelé dva týždne po udalostiach 17. novembra, ste sa stali prvým porevolučným predsedom Slovenskej národnej rady (SNR). V tejto funkcii ste zotrvali 7 mesiacov, pretože po prvých slobodných a demokratických voľbách vás v tejto funkcii vystriedal František Mikloško. Ako ste zvládli ten prechod zo starého režimu do nového? Za akých okolností ste sa práve vy stali predsedom parlamentu?
Musím povedať, že to celé bol jeden veľký kompromis. Totiž tesne pred novembrom ’89, ešte niekedy koncom leta, vedúceho tajomníka strany v kraji Jána Pirča vystriedal Prešovčan Michal Špak. Ten si chcel všade dosadiť svojich ľudí z Prešova. Mal som to teda zrátané. Michal Špak vtedy vymyslel „stranícku spoveď“. Zrežíroval to tak, že sám na seba som si mal napísať „ortieľ smrti“. Mal som v rámci rokovania plenárneho zasadnutia krajského výboru KSS predstúpiť pred plénom s veľmi sebakritickým, ním vopred schváleným prejavom. Ďalej som mal odpovedať na pre mňa neznáme, ale vopred rozdané otázky plné osobných invektív. To sa mu však nepodarilo. Naopak sám sa skompromitoval. Podobne sa pokúsil aj o odvolanie vedúceho tajomníka KSS mesta Košice.
Takto už to vyzeralo pred novembrom 1989 v strane. Na zasadaní straníckeho výboru som sa obhajoval, dokonca som už mal vedľa seba aj pripravený stranícky preukaz, aby som im ho vrátil.
Ako vidno, už v strane ste boli rebel, ale ako ste sa dostali od vrcholiaceho straníckeho života k novej funkcii prvého porevolučného predsedu SNR?
Zavolal som vtedy podpredsedovi vlády Štefanovi Murínovi, že v strane končím, pretože viem, čo takéto hodnotenie znamená. V tom čase som už ale mal veľkú podporu z kraja aj z mesta, tak ma nevedeli odvolať z funkcie predsedu KNV. Zasadlo vtedy mimoriadne plénum ÚV KSS, to už bolo v novembri ’89. Vtedy ma Michal Špak, pravdepodobne zo strachu, dokonca poveril, aby som ho išiel zastúpiť na prednovembrové stretnutie s občanmi. Z tohto dôvodu som sa nezúčastnil na zasadnutí pléna ÚV KSS. Nevedel som, čo sa deje. Michal Špak využil moju neprítomnosť na uvedenom zasadnutí pléna ÚV KSS. Prišiel som domov a na druhý deň ráno som sa v správach dozvedel, ako ma aj za mojej neprítomnosti, bez môjho vedomia a súhlasu, na návrh Michala Špaka zvolili za ideologického tajomníka ÚV KSS. Vtedy mi vypadla lyžička z ruky, lebo dovtedy ma vždy kritizovali, že nepíšem ideologické úvodníky a závery vo svojich vystúpeniach, a zrazu mám vykonávať ja práve ideológiu, ku ktorej som mal vždy ďaleko a vytrpel som si svoje práve od ideologických tajomníkov v meste, okrese, kraji a vyššie. Bol som vždy technik. Skoro som skamenel. Manželka mi vtedy povedala, že je to určite omyl. Zavolal som potom Michala Špaka, čo to má znamenať, na čo mi odpovedal, že on súdruhov presviedčal, aby ma nevymenovali… Ale viete ako to povedal Jan Werich: „Když kopnout, tak jedině výš…“ … Povedal mi: „To si musíš vybaviť so súdruhom Ignácom Janákom,“ (vtedy prvým tajomníkom ÚV KSS). Nelenil som, sadol do auta, vtrhol som ako veľká voda k súdruhovi Janákovi cez všetky jeho ochranky. Teraz vás mám zachraňovať, keď vám tečie do topánok? Nevieme, či nás budú vešať alebo ako skončíme, povedal som.
Ako vtedy zareagoval Ignác Janák?
Začal ma upokojovať a povedal mi, že keď nechcem byť teda ideologickým tajomníkom, tak budem predseda Slovenskej národnej rady namiesto Viliama Šalgoviča. Vtedy som povedal, že ani jedno, ani druhé neprijmem. Išiel som potom na SNR za Richardom Schinom (vtedy tajomník výboru pre národné výbory a menšiny). Povedal mi: „Rudo, dobre si to rozmysli, keď to teraz nevezmeš, tak tam dajú nejakého konzervatívneho súdruha a môže tu dôjsť k bitkám, možno aj k násiliu. Toho predsedu určite zober.“ Napriek tomu som to dlho odmietal. Nakoniec ma oslovili aj tí triezvejšie rozmýšľajúci straníci na čele so spisovateľom Vladimírom Mináčom. Nakoniec som súhlasil, mojím protikandidátom bol Jozef Širotňák zo Strany slobody. Vtedy som voľbu vyhral a stal som sa 30. 11. 1989 predsedom SNR. Po mojom prvom vystúpení v SNR, prvýkrát v novej funkcii, dokonca bez prípravy, som dosiahol podporu poslancov SNR. Všetky vtedajšie rokovania SNR mohli na môj návrh občania sledovať v priamom prenose televízie. Tieto záznamy, žiaľ, Slovensko nemá, lebo pri rozdelení Československa si ich nenárokovalo. Tak zostali v Prahe. Je to smutné, pretože z tohto historického prelomového obdobia Slovensko nevlastní televízne záznamy.
Stále verím, že česká vláda tento omyl napraví. Všetky rokovania od 30. novembra 1989, kedy som bol zvolený za predsedu SNR, cez návštevu Václava Havla v Bratislave a ďalšie udalosti, to všetko, žiaľ, nemáme.
Máte z tohto obdobia počas predsedovania SNR aj nejakú veselú príhodu? Bolo o vás totiž známe, že ste často odmietali tlmočníkov, hoci si to protokol vyžadoval. Napríklad aj počas stretnutia s Margaret Thatcherovou…
Tak ja som to robil často. Predsa nebudem chcieť tlmočníka, ak to nebolo nejaké protokolárne stretnutie. K nejakej zmluve, kde sa vyžaduje presný každý detail, to áno. Ale pri spoločenských stretnutiach som to robil vždy. Napríklad Otto von Habsburg prišiel so svojou dcérou aj synom a mal prednášku na Bratislavskom hrade. Tu už bolo po prvom marci 1990, Ján Budaj bol prvý podpredseda SNR, mali sme obed na Bôriku. Budaj chodil neskoro, no pán Habsburg chodil všade načas. Stáli tam bokom, čakalo sa na Jána Budaja. Vtedy som ešte Otta von Habsburga osobne nepoznal. Počul som, ako starý pán hovoril: „Je to bývalý komunista, neviem, ako budeme spolu vôbec hovoriť, je mi to trápne…“ Tváril som sa, že nič nepočujem, nič nevidím, medzitým prišiel Budaj a Habsburg začal po nemecky, začali si niečo šeptať. Na to som sa mu prihovoril po nemecky aj ja a keď sme skončili, tak sa ma opýtal odkiaľ mám takú dobrú nemčinu. Na to som ho viezol v aute na Hrad, tak sa ma ešte raz opýtal, odkiaľ viem tak dobre po nemecky, na čo som mu povedal, že som chodil v Medzeve štyri roky do nemeckej školy. Na to mi povedal, škoda, že neviete tak dobre aj po maďarsky, na čo som prešiel do plynulej maďarčiny. Povedal mi, že by bolo dobré, keby som sa naučil aj po anglicky, na čo som s ním začal komunikovať plynulou angličtinou. Odvtedy bol mnou nadšený, dokonca som bol jediný z východného bloku na jeho 90. narodeninách v Hofburgu so všetkými pozvanými kráľmi a monarchami. Stali sme sa veľkými priateľmi, pozval som ho do Medzeva aj s manželkou do hámrov. Pasoval som ho za hámorníka, čiže takto sme si vytvorili veľmi dobré vzťahy.
Potom prišiel ďalší významný dátum – 1. marec 1990. Prečo je tento deň taký významný?
Je to veľmi významný dátum, na ktorý sa často zabúda. Mnohí si chcú totiž privlastniť to, čo nastalo neskôr po tomto dátume. Predchádzala tomu však predovšetkým veľmi významná a intenzívna spolupráca Českej národnej rady (ČNR) a SNR. Vtedy bol predsedom ČNR Jaroslav Šafařík. Vtedy nám Federálne zhromaždenie zobralo prakticky všetky právomoci. Bolo to ako v starom komunistickom režime, keď národné rady nemohli o ničom rozhodovať. Začal som preto protestovať, zorganizoval som tlačovku, že „federál“ neberie naše pripomienky a návrhy do úvahy. Vtedy si ma zavolal Jozef Stank, ktorý bol podpredsedom Federálneho zhromaždenia, že čo blbnem, či robím ďalšiu revolúciu. Povedal som mu, nech si myslí, čo chce, lebo všetky návrhy zákonov „federál“ ignoroval, preto sme následne začali úzko spolupracovať s ČNR. Stretli sme sa na striedačku, vedenia ČNR a SNR, v Prahe i Bratislave. Povedal som: Poďme si schvaľovať naše symboly, veď nemáme prakticky našu symboliku. Teda dvojslohovú hymnu, štátny znak, vlajku, pečate, všetko. Na tento podnet mi Jaroslav Šafařík volal: „Rudo, mám problém s tou našou vlajkou, červeno-biela či bielo-červená, to nechce prejsť.“ … Povedal som mu, že to už nemôžem zastaviť. Takže prvého marca sa schválili naše symboly, prvý raz sa na balkóne SNR zaspievala naša dvojslohová hymna, schválili sme novú štátnu vlajku, štátny znak a štátne pečate. Toto by mala SNR mať vo svojom archíve, no opakujem ešte raz – tieto všetky televízne záznamy zo spomínaných udalostí sú dodnes niekde v Prahe. A mali by sme ich konečne dostať naspäť.
Ale 1. marca neboli v hre iba symboly. Čo ešte?
Ten 1. marec 1990 je taký dôležitý aj z iného dôvodu. Mal som byť totiž odvolaný z funkcie predsedu SNR a na moje miesto mal nastúpiť Ján Budaj. Vraj sme sa mali takto spolu dohodnúť, že sa vzdám funkcie predsedu, no takáto dohoda nikdy nebola! Lenže on sa navyše poza môj chrbát už predtým dohodol s Václavom Havlom na tom, že pôjdem za veľvyslanca do Kanady. Ale stalo sa to, čo mnohí nečakali. Na začiatku schôdze SNR sme kooptovali nových poslancov za VPN, za KDH a potom sa hlasovalo o mojom odvolaní. Nakoniec ma podporili aj niektorí noví poslanci, čiže moje odvolanie vtedy nevyšlo. Budaj mi to potom vyčítal, že som sa nevzdal sám, no podľa mňa, kto sa vzdá dobrovoľne, tak nemá čisté svedomie. Ján Budaj sa nakoniec stal prvým podpredsedom SNR. Fedor Gál ako šéf VPN si ma vtedy zavolal, aby som zostal vo funkcii do prvých slobodných volieb, lebo keby ma odvolali, tak by mohli pred voľbami stratiť politické body. Takže do 30. júna 1990 som bol vo funkcii a novozvolený predseda SNR František Mikloško ma vtedy požiadal, aby som mu pomohol pri vedení prvej schôdze v jeho funkcii. Navyše vtedy verejne povedal: „Keď skúmame okolité krajiny, ako prešli od totality k demokratickému režimu, nemôžem tu nespomenúť meno Rudolfa Schustera, ktorý urobil prienik do starých štruktúr a otvoril cestu nám k demokracii.“
To bolo od neho veľké gesto…
Áno, ale potom som mu to pripomenul, keď ma odvolávali z postu veľvyslanca v Kanade, kde sa vtedy odvolávali na lustračný zákon. Len pripomeniem, že moje pôsobenie v Ottawe bolo dohodnuté s prezidentom Havlom na dva roky. Ale nič neľutujem, pretože za ten krátky čas som sa zaradil v hodnotení rezortu federálnej diplomacie medzi desať najlepších veľvyslancov.
Po skončení misie veľvyslanca v Kanade sa definitívne rozpadol spoločný štát. Ako ste to prijali?
Priznám sa, že bez referenda by som spoločný štát nikdy nerozdelil. O mne to bolo známe, že som proti tomu, aby Federálne zhromaždenie a národné parlamenty rozhodli za všetkých ľudí. Toto bolo výsostné právo všetkých občanov, najmä, keď sme nastúpili demokratickú cestu. Kým som bol tu, tak som vždy presadzoval referendum. Časom by k rozdeleniu síce aj tak došlo, ale v tom čase by to určite neprešlo. To je práve to, keď sa niečo urýchľuje, keď niekto chce mať „zásluhy“, lebo tam išlo aj o jednotlivcov, aby mohli povedať, že sú zakladatelia nového samostatného slovenského štátu, podobne to bolo aj v Česku. Na mojich českých priateľov si ale spomínam len v tom najlepšom, všetko, čo som sa naučil napríklad vo VSŽ, bolo prakticky od českých odborníkov. A nikdy ma nesklamali, veľa ma naučili a aj vďaka tomu som mohol neskôr rásť aj odborne aj politicky.
Musela sa teda podľa vás federácia rozpadnúť? Bolo udržateľné ďalšie spolužitie Čechov a Slovákov?
Nemusela, malo byť referendum. Bol som aj pri tej „pomlčkovej“ akcii, lebo chodili demonštranti a bol som s nimi aj na tom povestnom balkóne v SNR, čo mi viacerí vtedy vyčítali. Ale prečo nie? Povedal som vtedy, že samostatnosť podporujem, ale nie tak, že úzka skupina o tom rozhodne. Mal sa vyjadriť národ, národnostné menšiny, čiže všetci. A pamätám si pri tej „pomlčkovej vojne“, boli sme vtedy všetci v Lánoch, Václav Havel vtedy prišiel z nemocnice a postavil sa k dverám miestnosti s dvomi pištoľami so slovami: „Nepustím vás z miestnosti, kým nebude nový názov republiky.“ Vtedy som Milanovi Čičovi ako slovenskému premiérovi povedal: Milan, prvá alebo druhá možnosť bude. Boli vtedy štyri verzie názvu. A aj tak sa stalo (Česká a Slovenská Federatívna Republika – ČSFR – pozn. autora). Bol to v tom čase dobrý kompromis. Čo ale bolo na tom celom zaujímavé, že nikto nerobil z tohto rokovania žiadny záznam! Po polnoci som zobral papier a napísal: Záznam z rokovania o názve republiky, hodina 00.30 h, účastníci a ich podpisy na čele s Havlom a Dubčekom. Mám doteraz z toho jedinú prezenčku…
DUBČEK, HAVEL, MEČIAR
Ako ste vnímali po novembri ’89 skutočnosť, že pôvodne sa mal stať prezidentom spoločného štátu Alexander Dubček, no nakoniec sa ním stal Václav Havel? Ako ste vtedy vnímali jedného aj druhého? Dubček bol pre vás v minulosti vzor...
Alexandra Dubčeka som si vždy vážil ako človeka, aj ako politika. Jedno je isté – my ako SNR sme na začiatku roku 1990 nominovali za kandidáta na federálneho prezidenta práve Alexandra Dubčeka. Vtedy som povedal: My ho navrhujeme, ale prezidentom nebude… Na otázku prečo, som odpovedal: Medzinárodne je pripravovaný Havel, to podceňujeme. Druhá vec je, ak sa bude porovnávať, tak povedia, že Dubček bol komunista a Havel sedel vo väzení. To v konečnom dôsledku zaváži v prospech Havla. Vedel som, že sa to otočí. Vieme, že Dubčekovi už potom veľký priestor vyjadrovať sa ani nedali. Na druhej strane si ale myslím, že to bolo dobré, čo sa stalo, pretože Havel ako človek nebol zlý, hoci bol v mnohom naivný. V jeho začiatkoch som sa s ním stretával, veľmi som si ho vážil aj som mu v mnohom poradil. Takže spomínam si na neho len v dobrom, lebo politicky sa vyvíjal. Napríklad, keď prišiel do Bratislavy už ako prezident, tak sa ma pýtal, kde sa má postaviť, pretože nikto mu o tom nič nepovedal. Vtedy ho mali radi aj Slováci, osobne som mal voči nemu úctu, nakoniec on aj s manželkou Dagmar ma zachránili, keď som mal vážne zdravotné komplikácie.
Ale predsa len, nemal byť Alexander Dubček neskôr aspoň slovenským prezidentom?
Určite a určite by ním aj bol, nebyť tej tragickej nehody. Toto miesto mu určite patrilo, pretože v tých ťažkých časoch sa zachoval v Moskve hrdinsky, vôbec nie ako zbabelec, ako to dnes mnohí tvrdia. Jemu tam reálne hrozila smrť, mohol v tej Moskve zmiznúť ako mnohí iní, zomrieť. Ak to teraz niekto prekrúca a robí z neho slabocha, je to dosť úbohé.
Na Slovensku hrali po novembri ’89 rozhodujúcu úlohu v politike zo začiatku predstavitelia VPN, no neskôr sa najviditeľnejším stal Vladimír Mečiar. Ako ste vnímali jeho?
Viem, ako sa Mečiar „vyrobil“, ako vznikol. Keď sme hľadali ministra vnútra, Dubček mi volal, pretože VPN nechcelo obsadiť túto funkciu, že má vraj dobrý tip – volá sa Vladimír Mečiar. Na to som mu povedal, že to registrujem, no rozhodnúť o tom musí najmä vedenie VPN. Bol tam vtedy na pohovore a obstál najlepšie, lebo hovoriť vedel vždy dobre. V tom čase ho ľudia vnímali pozitívne, ale po jeho vystúpení na Námestí SNP v Bratislave, keď povedal, že naše väznice sú prázdne a máme v nich dosť miesta pre malých Biľakov, vtedy som spozornel. Videl som totiž, že ide dokonca aj proti tým, ktorým dovtedy slúžil. Bral som to ako veľmi vážny signál, pretože jeho cieľom bolo vymeniť Milana Čiča vo funkcii slovenského premiéra a mňa chcel vymeniť za Budaja na čele parlamentu. Inými slovami, ak chcel byť predsedom vlády, musel mať na poste predsedu parlamentu človeka, ktorý tieto zmeny podporoval, a Budaj vtedy takým bol.
Stretli ste sa už v tom čase s Mečiarom?
Áno, bolo to v čase, keď na mňa „vyrobili“ trestné oznámenie za vec, ktorá sa ani okrajovo nemohla stať, no chceli ma strašiť, aby som sa vzdal. Vymysleli si pseudokauzu o mojom dome, v ktorom som mal mať údajne nejakú vysielačku a rôzne nezmysly okolo toho. Samozrejme, že to bolo celé trápne divadlo, ale potrebovali ma kompromitovať a diskreditovať, preto sme boli s Mečiarom permanentne v napätom vzťahu. Nakoniec však Mečiar zmenil taktiku a začal ma presviedčať, aby som išiel k nim do HZDS.
Neskôr to ale malo s Mečiarom iné zaujímavé pokračovanie. Aké?
Musím povedať, že počas môjho krátkeho pôsobenia na rezorte diplomacie ma chceli poslať za zástupcu veľvyslanca v Nemecku. Lenže aj priatelia v Nemecku mi povedali: „Rudo, toto neber.“ Vtedy si ma zavolal Mečiar, povedal mi, že si urobili prieskum na východe a že tam mám výborné preferencie, aby som išiel s nimi do volieb za HZDS – to už bol vtedy predsedom vlády. Mohol som si vtedy podľa neho vybrať akúkoľvek funkciu s výnimkou predsedu vlády, prezidenta a predsedu parlamentu, ak pôjdem za volebného lídra na východnom Slovensku. Vtedy som mu povedal: Pôjdem pán premiér, ale s jednou podmienkou – ak mi dáte súhlas a podklady napísať vaše pamäti. To totiž nikto nikdy nenapísal, kto bol Vladimír Mečiar a čo robil. Vtedy, keď bol „v ráži“, tak by mi možno všetko povedal, hoci to mohlo byť jednostranné. Samozrejme, nedohodli sme sa, povedal som mu, že my dvaja nemôžeme robiť spolu, na čo mi povedal, aby som si to ešte rozmyslel a prišiel za ním o dva týždne. Opätovne som to odmietol, no on ma znova zavolal.
Po krátkom pôsobení na Ministerstve zahraničných vecí SR ste sa teda stali druhýkrát primátorom Košíc (1994 – 1999). Odskočili ste si teda z „veľkej politiky“ naspäť do komunálnej. Košičania vám verili. Ako sa to nakoniec skončilo?
Mečiar sa ma vtedy po mojom odmietnutí spolupráce s ním opýtal, čo mienim robiť. Na čo som mu odpovedal, že idem kandidovať na primátora Košíc. Spýtal sa ma, čo urobím, ak ma nezvolia. Podľa neho sa ľudia zmenili a tvrdil, aby som si nemyslel, že ma ľudia znova zvolia. Povedal som mu, že ak ma nezvolia, budem si spytovať svedomie, kde som urobil chybu. Voľby som však nakoniec vyhral aj bez politickej podpory strán ako nezávislý. Po prvom dni dvojdňových volieb však v rozhlase zahlásili, že Mečiar podporuje Schustera v Košiciach, čo na druhý deň mnohých ľudí dosť odradilo dať mi hlasy. To bola Mečiarova „taktika“. Napriek tomu som vyhral. Už po mojom zvolení prišiel za mnou nebohý Alexander Rezeš ako funkcionár HZDS a šéf VSŽ a povedal mi: „Rudo, poď medzi nás do HZDS, dáme ti 5 percent akcií VSŽ.“ Na to som mu odpovedal: Dajte mestu 10 percent a budete mať trvalú podporu mesta.
Odpovedal, že mesto je indiferentné, ale ja som konkrétny.
Potom ste sa cez Stranu občianskeho porozumenia (SOP), ktorú ste založili a viedli, v roku 1998 vrátili do veľkej politiky cez úspech v parlamentných voľbách. Už vtedy ste tušili, že by ste mohli kandidovať na prezidenta?
Skôr, než som založil SOP, tak tomu predchádzali rôzne prieskumy, ankety, vyhral som vtedy anketu „Muž roka“ v rôznych periodikách. Keď som videl tú veľkú podporu, tak sme s priateľmi začali veľmi vážne uvažovať o založení novej strany. Zrazu sme mali najprv 13, neskôr až 18 percent preferencií, no opozícia sa začala báť. Prišiel za mnou vtedy profesor Juraj Stern, rektor Ekonomickej univerzity, ale aj Béla Bugár, Mikuláš Dzurinda, prakticky celá opozícia. Budaj sa ma vtedy opýtal: „Rudo, čo ty tu robíš? Teraz prídeš, keď už máme vyhraté? Chceš nám zobrať percentá?“ Odpovedal som: Tak ako som prišiel, tak môžem aj odísť, ale s jednou podmienkou. Stranu nezaložím, ak mi všetci, čo ste tu podpíšete, že vyhráte voľby s trojpätinovou väčšinou, aby sme mohli zmeniť ústavu na priamu voľbu prezidenta. Na to sa ma opýtali, akú majú záruku, že nepôjdem s Mečiarom, na čo som ich ubezpečil, že ísť s Mečiarom by bol môj najväčší životný omyl a prisľúbil som im, že s Mečiarom nikdy nepôjdem. Na druhej strane som im ale povedal, že ak založím stranu, pôjdem s opozíciou a vyhráme voľby s trojpätinovou väčšinou a zmeníme ústavu na priamu voľbu prezidenta. To sa nakoniec aj stalo.
PREZIDENT SR, EÚ, NATO
15. a 29. mája 1999 ste sa stali v historicky prvej priamej voľbe slovenským prezidentom. Získali ste takmer 1 728 000 hlasov v druhom kole a porazili ste Vladimíra Mečiara. Aký ste vtedy mali pocit? Bola to pre vás satisfakcia poraziť Mečiara, ktorého vládnutie nám zabrzdilo náš vstup do NATO aj EÚ?
Pre mňa to bol dôležitý krok aj preto, že sme ako opozícia najprv vyhrali parlamentné voľby. Už naša nová koalícia však nedodržala dohodu, pretože podľa koaličnej zmluvy som mal byť jej jediným kandidátom, no okrem mňa tam boli zrazu aj kandidát za KDH profesor Švec či Magda Vášáryová. Povedal som si dobre, teraz sa naozaj ukáže, koho ľudia chcú. Je fakt, že to, o čo nás žiadala EÚ, aby maďarské strany boli vo vláde, to som presadil práve ja, hoci Dzurinda pôvodne chcel iba trojkoalíciu bez Maďarov.
Aká to bola satisfakcia poraziť Mečiara?
Chcel som to dosiahnuť už aj preto, lebo mnohokrát mi predtým ublížili. Takto som dostal satisfakciu nielen od Košičanov, ale aj od všetkých ľudí na Slovensku. Vtedy už neplatilo „stará štruktúra, nová štruktúra“. Koľko „nových štruktúr“ kandidovalo a neprešli? Bolo to objektívne, som rád, že sa presadila priama voľba a že máme konečne priamo volených prezidentov, ktorí nemusia nikomu slúžiť – okrem občanov – za to, že ich volia.
Potom prišlo smutné obdobie v roku 2000, kedy ste mali vážne zdravotné problémy, pomohli vám až lekári v Innsbrucku, no po ich prekonaní ste sa vrátili do úradu a dokončili vaše 5-ročné volebné obdobie. Ako si na to spomínate?
Významnú úlohu tam vtedy zohrali manželia Havlovci, poslali pre mňa svojich lekárov, poradili mi, zariadili veci, pomohli mojej manželke, moja dcéra tam ako lekárka tiež zariadila veľa vecí. Najmä prevoz do Innsbrucku bol veľmi dôležitý. Veľmi mi pomohol najmä Václav Havel a jeho manželka Dagmar, operoval ma ten istý profesor ako rok predtým jeho. Aj na tom vidno, že sme boli s Václavom Havlom naozaj dobrí priatelia.
Počas vašej prezidentúry sa Slovensko stalo členom NATO aj EÚ, a to aj vašou zásluhou. Do NATO sme sa dostali však až 5 rokov po Maďarsku, Poľsku a Česku… Do EÚ sme už vstupovali spoločne až v roku 2004… Všetky zásluhy si vtedy privlastnil Mikuláš Dzurinda ako premiér a akosi sa pozabudlo na to, že vy ste vtedy boli prezidentom, váš podpis je pod obomi prístupovými dokumentmi a málokto vie, že práve vy ste urobili tú najväčšiu diplomatickú prácu. Je to tak?
Veľmi dôležité vtedy bolo najmä to, že som sa nikde nemusel predstavovať, lebo už ma naši budúci partneri z NATO aj EÚ dobre poznali z mojej práce slovenského prezidenta. S pánom Heinzom Fischerom som stále dobrý kamarát, to bol predseda Európskeho parlamentu, dobre sme sa poznali s Thomasom Klestilom, rakúskym prezidentom, nemecký prezident Johannes Rau je môj osobný priateľ – ten nám pomohol prejsť cez tie najťažšie kapitoly cez komisára Güntera Verheugena, to už môžem dnes povedať, hoci o detailoch nebudem hovoriť. Nehovorím teraz o mojich osobných priateľoch z V4 – Arpádovi Göntzovi, či o Aleksandrovi Kwaśniewskom. Mal som teda jednu veľkú výhodu v tom, že som nemusel ísť klopať na žiadne dvere. Oni ma poznali, radili mi. Chcel som mať dobrý vzťah aj s Vladimirom Putinom, lebo napríklad modernizácia stíhačiek MiG-29 za deblokačné peniaze by sa nikdy nevybavila, keby sme sa na tom osobne nedohodli. Radil mi tiež Gerhard Schröder aj Klestil, ktorí mi povedali pred návštevou Číny: „Rudo, neotváraj ľudské práva, teraz tam všetci robia biznis.“ Samozrejme, dostal som za to, ale vtedy nám Čína otvorila brány pre veľké obchody. Niekedy je teda lepšie o niektorých veciach nehovoriť. Nikdy som si nerobil žiadne veľké zásluhy, ale toto sú všetko fakty.
Ako sa vám ako prezidentovi spolupracovalo s premiérom Mikulášom Dzurindom, pretože vaše názorové nezhody sa po počiatočnom porozumení časom dosť prehlbovali?
Musím povedať, že v zahraničnej politike sme nemali rozpor, boli sme jednotní. Mojim cieľom bolo vtedy obrusovať hrany medzi koalíciou a opozíciou a keď som začal napríklad podporovať opozíciu vo veciach, kde mali pravdu, tak ma koalícia nepochopila a vyhlásila, že podporujem opozíciu. Keď začal Miki (Dzurinda – pozn. autora) presadzovať svojich ľudí do rôznych funkcií, keď som sa dozvedel, že tajná služba SIS dávala jemu obsiahlejšie správy ako mne, hoci som bol najvyšší veliteľ ozbrojených síl v štáte, vtedy som sa bránil a začal som to kritizovať. Určite som nemohol podporovať privatizáciu plynární SPP ani Slovenských elektrární a ďalších strategických podnikov. Dodnes som presvedčený, že vtedy urobila koalícia životnú chybu. Ani Slovenskú sporiteľňu sme nemuseli privatizovať, rovnako ako telekomunikácie. To boli všetko strategické podniky, ktoré vtedy napríklad ani Česi neprivatizovali a mohli sme sa aj vtedy jeden od druhého v tomto učiť. Mali sme vtedy jedného ministra financií (Ivan Mikloš – pozn. autora) , ktorý vyhlásil: „Štát je zlý hospodár.“ Zle ale bolo podľa mňa to, akí ľudia v tých štátnych podnikoch boli a ako ich vláda kontrolovala. Keby bol štát zlý hospodár, tak ani v Anglicku, Francúzsku či Nemecku by neboli dodnes fungujúce štátne podniky.
Ako s odstupom času hodnotíte vaše pôsobenie v politike? Boli ste predsedom slovenského parlamentu, veľvyslancom v Kanade, primátorom Košíc aj prezidentom štátu. Čo by ste dnes urobili inak a naopak, na čo ste hrdý?
To je naozaj iba teoretická otázka, lebo poznám svoju povahu, som pomerne tvrdohlavý Kozorožec a možno teraz poviem, že by som isté veci už tak nerobil, ale mohol by som sa dopustiť niektorých chýb. Čiže to ľutujem, nikto ale nie je bez chýb, teda ani ja. Možno som bol niekedy až príliš tvrdý aj na iných, aj na seba. Moja manželka ma volala „Emil – Robot“, to vyjadrovalo v podstate všetko. Večer som prišiel domov, chvíľu som si oddýchol a už som bol vo svojom svete záľub – písal som detektívky, strihal filmy. To som ale ja. Ťažko by som na tom niečo zmenil. Najviac som si ale vážil tesne po nežnej revolúcii – a to by som určite nemenil – keď sme boli s Milanom Čičom v rozhodujúcich funkciách predsedu parlamentu a premiéra, ako sme to celé zvládli. Mohlo sa to tu totiž pokojne vyvíjať aj inak. Mohlo sa tu aj strieľať, pretože milície boli vyzbrojené, Štátna bezpečnosť aj vojsko boli pripravení. My dvaja sme to ale všetko tlmili, pretože sme chceli, aby bol prechod od starého režimu k novému pokojný. Mám z toho teda dobrý pocit, že sme boli vtedy v správnom čase na správnom mieste.
O INÝCH POLITIKOCH
Ako sa vám spolupracovalo s Václavom Havlom a neskôr s Václavom Klausom počas vašej prezidentúry ako s partnermi z najbližšej krajiny?
S prezidentom Václavom Havlom sa mi spolupracovalo veľmi dobre, často sme sa radili, mali sme veľmi podobné názory. Na medzinárodné rokovania sme chodili skoordinovaní, hodnotím to len a len dobre. Boli sme priatelia, bol u mňa doma, ja u neho, tykali sme si aj s jeho manželkou Dagmar. Vážim si ho, v revolučných časoch krotil vášne proti mne a keď sa presvedčil, že nie som žiadna stará štruktúra, tak mi často vyjadril aj podporu. Nemôžem na neho spomínať v zlom. Václav Klaus je trochu iná figúra. On je veľmi svojský, nie je vôbec hlúpy, no každý sme nejaký. Ak si niečo zaumieni, nepopustí, bude to obhajovať do posledného dychu. V niektorých veciach sme mohli rozhodovať aj inak, no nemôžem si na neho sťažovať, aj keď sme boli dosť rozdielni. Napríklad keď sme sa stretli v Košiciach prezidenti V4, mali sme spoločné komuniké, vtedy vyhlásil: „Ja som to vtedy síce podpísal, ale mám na to trochu iný názor.“ Napriek tomu si ho vážim, vie si budovať medzinárodné renomé, hoci v niektorých prípadoch sú jeho vyhlásenia rozporuplné, ale konzistentné. Je to jeho štýl – na princípe rozporov ide dopredu.
Ako hodnotíte Miloša Zemana a Andreja Kisku?
Nebudem ich charakterizovať. Miloša Zemana poznám a vážim si ho, môže každý hovoriť o ňom, čo chce. On má niekedy také invektívy, ktoré možno ani nie sú tak myslené, ako vyznievajú, ale je to múdry človek. Robil som s ním v Nadácii Michaila Gorbačova, spoločne sme vystupovali v Maďarsku či v Taliansku. Musím povedať, že si na neho spomínam iba v dobrom, je svojský, sledoval som jeho kampaň a dokonca som ho v nej aj podporil. Niekedy sa možno zdá, že ide až príliš „za hranu“, do vecí, ktoré by nemal možno hodnotiť, ale podľa mňa si to môže dovoliť. Treba ho brať takého, aký je, ale rozhodne má medzinárodnú autoritu, o čom som sa osobne presvedčil. Je odvážny a treba si na neho iba zvyknúť, preto si ho vážim. Andreja Kisku veľmi nepoznám, neviem ho preto podrobnejšie hodnotiť. Myslím si, že dostal veľkú šancu. Na jednej strane má výhodu tom, že nebol v politike, na druhej strane je to ale aj nevýhoda, lebo si musí nechať radiť a je rozdiel, ak v politike môžem reagovať priamo ako už veci znalý politik a iné je, ak reaguje cez rady svojich poradcov. Časom sa ale predsa len ukáže, či sa viac prikláňa napravo alebo naľavo, a myslím si, že sa to už aj ukazuje. Vyšiel totiž z podnikateľského prostredia. Osobne mu fandím, zvolili si ho ľudia priamo a teraz je to už len na ňom.
UTEČENCI, KVÓTY A ISLAMSKÝ ŠTÁT
Poďme k súčasnosti: Európa sa zmieta v obrovskom probléme prílivu utečencov. Kde podľa vás vznikol tento problém? Kde je jeho podhubie? Je na vine iba Islamský štát?
Myslím si, že toto sú už všetko iba následky. Všetko to podľa mňa začalo tým, že sme sa príliš začali miešať do arabského sveta, pričom sme ho vôbec dobre nepochopili. Neboli sme pripravení do neho vstupovať a nemali sme do neho len tak vstúpiť. Začalo to Irakom, keď sme verili, že sú tam chemické zbrane, no tie sa napríklad dodnes nenašli. Potom to pokračovalo Líbyou, najprv sa objímať s Kaddáfím, potom ho zabiť. Podobne je to aj so Sýriou. Tam som bol osobne, doniesol som odtiaľ aj nejaké posolstvo, prostredníctvom ZDF to bude zverejnené, konkrétne to ale zatiaľ neprezradím, o čo ide. Myslím si, že sme zašli priďaleko a následky nesieme takmer výhradne my v Európe. USA sú ďaleko, svoje hranice si uzavrú a ak tam niekto príde, tak ho odtiaľ aj pošlú späť. Ale to, čo sa deje v Európe, je niečo celkom iné. Sme v tom nevinne, hoci sme s USA spojenci, nemôžeme sa teda z toho vynímať, lebo sme to vtedy podporovali, no nebolo to veľmi šťastné. Mnohé krajiny, ktoré v minulosti išli príkladom k prisťahovalcom, ako Veľká Británia, Francúzsko či Nemecko, prišli teraz na to, že zašli tiež priďaleko a mali to včas zastaviť. Teda viac kontrolovať, viac selektovať, sprísniť výber. Pretože teraz medzi utečencami môže byť hocikto. Môže tam byť nakazený človek, môže tam byť schovaný terorista, môže to byť ktokoľvek. Myslím si, že právom sa bojíme. Páči sa mi napríklad Viktor Orbán, sme osobní priatelia, uznávam ho a pomáham pri zlepšovaní našich vzťahov s Maďarskom. To málokto vie, dosť sa spolu radíme a fandím mu. On v podstate chráni Európu. To isté by mali urobiť aj Taliani.
Kto podľa vás teda vlastne uteká?
To sa pýtam aj ja. Sú to tí utečenci? Sú to tí, čo najviac potrebujú pomoc? Čo sú najviac utláčaní? Kto to kontroluje? Alebo sú to tí, čo majú peniaze, čo podplácajú prevádzačov a vlastne ten poctivý človek, ktorého by sme tu možno aj radi prijali, ten zostáva doma. Prídu sem teda len špekulanti, nebezpečné živly, samozrejme, česť výnimkám, možno aj podnikatelia. Lenže ako ich rozoznáme? Rozhodne to podľa mňa nie sú tí, ktorí by pomoc najviac potrebovali. Tí by sa určite skôr asimilovali, lebo by si vážili, že dostali novú šancu na život. Veď sa pozrite, ako sa mnohí správajú, čoho sú schopní. Koľko peňazí majú so sebou… Toto nevyrieši žiadne rozdelenie kvót pre jednotlivé štáty, čím viac ich budeme rozdeľovať, tým viac ich sem pribudne a dospejeme nakoniec k tomu, že každý z nás bude mať jedného suseda utečenca.
Kvóty teda nie sú riešením. Existuje aj nejaké iné?
To určite nie je správne riešenie, to je iba rozmnoženie problému do väčších rozmerov. Referencie sa totiž rýchlo šíria a keď sa dozvedia tí, čo ešte neutekali, že ich už nevrátia naspäť, tak utečú a ich príliv sa ešte zvýši. Tam bol pokoj v tom arabskom svete. Prečo im my chceme vnucovať našu demokraciu, na ktorú nie sú zvyknutí? Ani Rusko nebolo pripravené, USA má tiež svoje problémy, v 60. rokoch mali sami veľké problémy s černochmi a my sme boli kde? Zavádzať „princípy demokracie“ do arabského sveta silou, kde je celkom iná tradícia, náboženstvo, tam je podhubie utečencov.
UKRAJINA, KRYM A RUSKO
Ako vnímate súčasný konflikt a vývoj na Ukrajine? Má túto situácia podľa vás východisko a aké? Vznikol tento konflikt ako dôsledok Krymu, pre snahu Ukrajiny stať sa členom NATO či EÚ, alebo sú príčiny niekde inde?
Myslím si, že skutočné príčiny sú niekde inde, ale aj v tom, že sa včas neriešili. Bolo potrebné nájsť kompromis aj s Ruskom, ale tlačiť sa s NATO na ruskú hranicu nepovažujem za správne. Pretože čím sme viac na hrane, tým je nebezpečnejšie, aký požiar vznikne.
A akú úlohu zohral Krym?
Myslím si, že keby boli dali Krymu pokoj, keby platili ďalej za tú vojenskú základňu, na ktorej som kedysi bol ešte s prezidentom Leonidom Kučmom, Rusi by ho boli udržovali. Vieme z histórie ako to bolo – Nikita Chruščov dal dar v podobe Krymu Ukrajine, no v skutočnosti nikdy nedal dar slobodnej Ukrajine, ale sovietskej Ukrajine ešte počas Sovietskeho zväzu. Povedzme to teda nahlas, že to je pravda. Keby bola Ukrajina samostatná, nikdy by nebol Krym jej súčasťou. Rusi boli predsa ochotní platiť za vojenskú základňu, dal by som tomu pokoj a nemuselo sa to takto vystupňovať. Aj my ako členovia NATO sme nemali Ukrajinu tlačiť do členstva ani k nám, ani sa netlačiť k ruskej hranici. To vyvoláva napätie, ktoré iba ohrozuje svetový mier. Ak sa totiž niečo také začne, stačí, ak sa tam nájde nejaký nezodpovedný veliteľ a z nevinnej veci môže byť naozaj vážny problém.
Vy ste boli aj v minulosti známy svojim pozitívnym vzťahom k Ukrajine, najmä počas prezidentúry už spomínaného Leonida Kučmu. Kedy začal mať Kyjev problémy? Vieme, že ekonomicky to tam už dlhšie nie je dobré, politicky je teraz krajina prakticky paralyzovaná. Aké východisko vidíte?
Teraz dochádza na moje slová a doceňuje sa to, čo som oceňoval už vtedy, keď som Kučmu podporoval. Radil som mu vtedy orientovať sa trochu aj smerom k NATO a k EÚ, hoci ho kritizovali, že nie je demokrat, bol priamo zvoleným prezidentom, mal silný mandát voličov. Vyčítali mu vtedy aj kauzu okolo Juščenka, čo nebola pravda. Kučma ale vedel jedno: Ukrajina sa nemôže ponáhľať do EÚ ani do NATO bez toho, aby sa aj s Ruskom neudržali vzťahy na istej úrovni. Rešpektoval to vtedy aj Putin, rovnako ako rešpektoval Kučmu. Keď nás prijímali do NATO, bolo to vtedy v sobotu a v pondelok o dva dni som letel na Ukrajinu, tak nás za to kritizovali aj ukrajinskí novinári. Pýtal som sa ešte vtedy pred odletom nášho veľvyslanca v USA Martina Bútoru aj amerického veľvyslanca na Slovensku Ronalda Weisera, či mám letieť na Ukrajinu. Povedali mi, že tam treba ísť, treba s nimi pracovať. Novinári nech si hovoria svoje. Naopak, treba budovať dobré susedské vzťahy, lebo keď sa odizolujeme, nezíska na tom nikto.
Ako hodnotíte súčasnú politiku Ruska a špeciálne postavenie Vladimira Putina v nej? Jednak smerom k Ukrajine a jednak smerom k Európe a svetu? Pre Slovensko aj Česko je to stále významný ekonomický partner najmä v dodávkach ropy a zemného plynu, rovnako ako pre EÚ. Sú sankcie voči Rusku správne?
Myslím si, že sankcie nesplnili svoj účel. Putin si sankciami iba upevnil svoje postavenie, hoci ekonomicky si Rusko určite pohoršilo. My sme ale iné východisko, ako sa pridať k sankciám, nemali, lebo ani kvôli Ukrajine nezačneme nejakú vojnu. Ekonomicky sme to uhrali, ale keď sa pozeráme na účinnosť sankcií, nie sú adekvátne. Keď teraz vidím ničiť potraviny, to už sa ide naozaj do extrémov a nakoniec to celé nesplní svoj účel. Myslím si, že s Rusmi si treba sadnúť za iný rokovací stôl, lebo keď sa nezastaví to krviprelievanie na Ukrajine, teda keď sa čo najskôr nevyrieši kritická situácia najmä vo východnej časti Ukrajiny pri hraniciach s Ruskom, dovtedy nemožno hovoriť o nejakom mieri. Stále sa tam strieľa, umierajú tam desiatky nevinných civilistov, jedna strana obviňuje druhú, tak možno by mal prísť niekto tretí. Tak, aby aj vlk bol sýty, aj ovca zostala celá. Obe strany sú ješitné, no musíme si uvedomiť, že Putin je predstaviteľ veľmoci a my ich nesmieme odohnať do lona Číny, hoci sa to už začína rysovať. Upozorňoval som na to už skôr, že tu hrozí spojenie Číny s Ruskom, no a neviem, či chceme nové rozdelenie sveta či nové zbrojenie s atómovými zbraňami. Treba preto hľadať cesty, aby sme na spoluprácu získali tak Čínu, ako aj Rusko. Treba hľadať riešenie, možno čas hrá teraz viac pre nás ako pre nich, len musíme byť trpezliví. Tí, ktorí boli horliví a zaviedli sankcie zo dňa na deň, to nie je riešenie. Rusko vždy bolo a aj zostane svetovým partnerom pre USA, pre Čínu, pre EÚ aj pre iných.
Môže byť cestou zmierenia sa USA, Ruska a EÚ aj súčasná hrozba Islamského štátu?
Islamský štát je v súčasnosti zjednocujúci, ale aj rozdeľujúci prvok. Dôsledok je ale v nás, my sme to celé začali tým, že sme sa začali „starať“ do arabského sveta. Zrejme by nebol dnes ani Islamský štát, keby nebol Irak, Líbya, Sýria alebo Jemen. Vezmime si napríklad Sýriu. My teraz musíme prijať utečencov zo Sýrie, lebo vojna tam evidentne je. A treba hľadať riešenie. A zasa je to aj Rusko, ktoré zohráva dôležitú úlohu, preto treba hľadať kompromisy. Dnes chce každý „vyhrať“, no nevyhráva v skutočnosti nikto. Keď sa vojna už raz začala, tak možno vyhrať jednotlivé bitky, ale nikdy nie celú vojnu. Sú to všetko taktické bitky, ktoré chce vyhrávať jedna aj druhá strana a navonok si takto prikláňa na svoju stranu verejnú mienku. Prišiel ale čas prestať bojovať z pozície sily, treba rokovať a nájsť kompromisy. Keď sa teda vrátim k Ukrajine, treba tam prestať strieľať, nájsť kompromisy a som presvedčený, že východná Ukrajina bude naďalej ukrajinská, Krym sa už nevráti, tým som si istý, ale základom mieru je teraz naozaj východná Ukrajina. Aby tam boli slobodné voľby a aby sa prestalo strieľať, samozrejme, už s inými právomocami ako doteraz.
GRÉCKO, EÚ, V4
Je podľa správne, že EÚ zachraňuje Grécko a jeho zotrvanie nielen v eurozóne, ale aj v EÚ? Čo by mohol znamenať odchod Grécka z EÚ?
Grécko zašlo priďaleko, no dnes je situácia taká, že už ani nie politici, ale veritelia rozhodujú o jeho ďalšom osude. A kto sú to tí veritelia? Z akých krajín? Keď toto vieme, tak vieme aj to, kto a prečo sa koho tak zastáva. My sme vedľajší hráči, hoci tam tiež máme svoje peniaze, ale hlavní hráči sú vo Francúzsku, Nemecku či vo Veľkej Británii. Ekonomicky sa to tam prakticky zosypalo a či by sa vrátili k svojej mene alebo by zostalo euro, tak by museli súhlasiť s podmienkami, ktoré im EÚ určila. Keby Grécko vystúpilo z eurozóny, prípadne aj z EÚ, bolo by to len dočasné. Tak či tak by sa totiž raz vrátili, pretože súčasný stav je iba odrazom momentálnej politickej situácie. Sľúbili v minulosti to, čo nevedeli splniť, k moci sa tam dostali sily, ktoré to budú mať teraz ťažké, no s nimi hlavne grécki obyčajní ľudia.
Je podľa vás EÚ v kríze? Vidieť tu totiž aj elitárske snahy niektorých krajín, najmä Francúzska, o vytvorenie tzv. prvej a druhej ligy EÚ. Je to správne? Nemôže to ohroziť stabilitu EÚ?
Také tendencie boli aj v minulosti a určite aj budú. Ak sa to oficiálne neprezentuje, tak neoficiálne to v EÚ takto pôsobí a funguje. Tí silní budú vždy chcieť mať vedúcu úlohu najmä v ekonomike. Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia vždy boli nepísanými lídrami. Navyše Briti chcú teraz toto postavenie využiť aj na referendum o zotrvaní v EU, čo si ale myslím, že neprejde. Briti mali vždy bližšie k USA ako k nám Európanom, to je nepísané pravidlo, ale škoda by ich bolo. Na druhej strane by sme ale my, ako menšie krajiny, mali oveľa bližšie spolupracovať. Veď si vezmite takú V4 – aký je to potenciál. Už sme boli tak blízko k veľmi úzkej spolupráci a stále sa nájde niečo, prečo to nejde. Možno je to aj obmenou politikov, tí noví možno zmýšľajú trochu inak. V medzinárodnom kontexte by sme nemali hľadieť na to, kto v ktorom štáte, napríklad aj vo V4, prišiel sprava či zľava, tam by mala byť smerom navonok jednota. Dnes je taká doba, že V4 má silu a pomerne veľké slovo iba ako celok. Žiaľ, nevyužívame to, lebo sa nevieme zjednotiť.
Pomerne málo spolupracujeme s Poliakmi, ktorí sú veľkí lobisti, lídri V4 a vo svete majú aj iné postavenie ako my. Je to chyba, že nevyužívame ich potenciál?
Keď bol prezidentom Aleksander Kwaśniewski, videl som ho v akcii u prezidentov Clintona či Busha, videl som, aké má silné postavenie a slovo. Všade vo svete ho akceptovali a brali vážne aj preto, že jednak bol perfektne jazykovo vybavený, jednak bol mimoriadne inteligentný a hoci bol za minulého režimu za Jaruzelského ministrom športu a mládeže, bol to jednoznačne doteraz najlepší poľský prezident. On bol už vtedy jeden veľký advokát Slovenska, pomáhal mi zoznámiť sa s Bushom, Clintonom, so Schröderom. Nepopieram, že aj Lech Walesa, jeho predchodca, zohral významnú úlohu pri prechode zo starého režimu k demokracii, ale z medzinárodného hľadiska, keď to mám hodnotiť ako štátnika, tak Kwaśniewski bol najlepší a mali by sme nadviazať na tých 5 rokov, kedy som s ním ako prezident mal možnosť spolupracovať. Aj V4 by dnes bola inde.
Mimoriadne činorodý ste však okrem politiky už roky aj inak. Fotograf, kameraman, dokumentarista, cestovateľ, množstvo kníh – prózy, detektívky, televízne scenáre, rozhlasové scenáre, iné literárne diela, cestopisy. Ako to všetko stíhate? Brazília, Kamčatka, Aljaška, Špicbergy, južný pól…
To sú pre mňa vyslovene koníčky, pri nich vlastne odpočívam. Zatiaľ som vydal okolo 50 kníh, odkedy nie som prezidentom, tak som stihol vydať knihy z každej mojej cesty, teda o Islande, Grónsku, o severnom póle, o Brazílii dokonca 5 kníh aj v portugalčine a angličtine, Aljaška, Kamčatka, Čukotka, južný pól, najnovšie budem písať o Špicbergoch, odkiaľ som sa pred pár dňami vrátil. Z každej tejto časti sveta sú knihy aj dokumentárne filmy. Nezarábam na tom, dávam to zadarmo, nemám sponzora, knihy dávam do knižníc, čiže to nie je biznis, je to môj koníček. Bol som kedysi členom Zväzu spisovateľov, Česi ma dokonca najviac ocenili, dvakrát som dostal Cenu Egona Erwina Kischa, Cenu Ivanova, to si veľmi vážim, lebo českí spisovatelia majú prísne kritériá. Dostal som tiež ocenenie za rukopis Ultimátum ako najlepšia próza roku 1990 o udalostiach po novembri ’89 v slovenskej politike. Tiež som dostal Cenu Vojtecha Zamarovského. To sú iba dôkazy, že to nerobím najhoršie ani v tom inom odbore. Detektívky už nepíšem, lebo tie mi zverejňovali v Prahe vo vydavateľstve Naše vojsko a v edícii Magnet. Napísal som monografie o významných slovenských výtvarníkoch Fabínim, Bubánovi, Zmetákovi, román o VSŽ „V znamení zvona“. Cestopisy sa mi píšu trochu ľahšie, napísal som aj divadelnú hru Bocatius, viaceré inscenácie. To všetko sú moje koníčky, ktoré pestujem v nočných hodinách.
- Reklama -
sudruhovi Rudkovi nacisto preskocilo!!!
Comments are closed.